POVINNÁ OBHAJOBA PODĽA § 37 ODS. 1 PÍSM. C) TRESTNÉHO PORIADKU
Ustanovenie § 37 ods. 1 písm.
c) TP treba vykladať tak, že sa vzťahuje nielen na konanie o obzvlášť závažnom zločine, ale
aj na prípady, v ktorých existuje predpoklad, že obžalovanému bude ukladaný trest odňatia slobody v
sadzbe, ktorej dolná hranica je najmenej desať rokov.
Povinná obhajoba je viazaná najmä na prípady, v ktorých z objektívnych dôvodov možno
predpokladať, že obvinený si svoje právo na obhajobu nedokáže dostatočne realizovať sám, resp. ide o
podozrenie zo spáchania najzávažnejších trestných činov.1)
Podľa § 37 ods. 1 písm. c) TP po
vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak ide o konanie o obzvlášť
závažnom zločine.
Za obzvlášť závažný zločin sa v zmysle § 11
ods. 3 TZ považuje zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou
hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov.
Trestný poriadok ani v jednom zo svojich ustanovení neupravuje, ako postupovať v súvislosti s
povinnou obhajobou v prípadoch, ak je obvinený stíhaný za spáchanie trestného činu, ktorý nie je
obzvlášť závažným zločinom, pričom však:
- v dôsledku použitia zásady
"trikrát a dosť"
,- recidívy podľa § 38 ods. 5 TZ,
- postupu podľa § 38 ods. 4 TZ a
- "asperačnej zásady",
má byť obvinenému ukladaný trest v sadzbe, ktorej dolná hranica je najmenej desať rokov.
V spomenutých prípadoch je podľa môjho názoru orgán činný v trestnom konaní a súd povinný
zabezpečiť obvinenému realizáciu práva na obhajobu tak, aby sa