Veriteľ

"Na posúdenie určitého právneho úkonu dlžníka ako zvýhodňujúceho vo všeobecnosti nemusí byť splnená aj podmienka zmenšenia majetku dlžníka, pokiaľ bol právny úkon vykonaný počas úpadku, a to na úkor iných veriteľov (bez ohľadu na to, či voči dlžníkovi bolo alebo nebolo začaté konkurzné konanie)."

Úvod Civilný sporový poriadok ako procesný kódex umožňuje zriadenie zabezpečovacieho opatrenia súdom po splnení zákonom predvídaných skutočností, ktoré je v rámci návrhu potrebné preukázať. Kým však dôjde k právoplatnému...

Autor v článku analyzuje problematiku vyčísľovania nákladov bánk, spojených s vypočítaním predčasnej splátky úveru na bývanie v kontexte zákonnej limitácie uplatnenia týchto nákladov voči klientovi maximálne v rozsahu 1 % z predčasne splatenej sumy.

Otázka, či sa financujúci subjekt (banka) musí obávať, že by sa vzhľadom na zmluvné dojednania mohol dostať do postavenia spriaznenej osoby úpadcu, a teda jeho pohľadávka by bola v konkurze považovaná za podriadenú pohľadávku, je aktuálne predmetom diskusií v súvislosti s krízovým financovaním podnikov. Táto otázka má ale vzhľadom na používanie obdobnej formulácie kvalifikovanej účasti v korporačnej úprave (krízové financovanie, zákaz vrátenia vkladu, významná obchodná transakcia) zásadný dopad aj nad rámec konkurzného práva. V článku sú ponúknuté argumenty, prečo spriaznenou osobou nie je, ak má pri trhovo štandardných formách zabezpečenia zmluvne dojednanú možnosť ovplyvňovať konanie dlžníka alebo spoločníka s účasťou presahujúcou 5 % podiel na základnom imaní alebo na hlasovacích právach.

"Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 OZ je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený.“

GLOSA II 1. Touto glosou by sme chceli nadviazať na predchádzajúcu glosu z pera J. Dolného. Hneď na úvod však uveďme, že glosovaným rozhodnutím sa na ďalších riadkoch nebudeme...

I. Veriteľ sa môže podľa § 42b ods. 3 OZ domáhať, aby súd určil, že právny úkon dlžníka uvedený v § 42a ods. 2 až ods. 5 OZ, ktorý ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, je právne neúčinný nielen proti dedičom alebo univerzálnym právnym nástupcom osoby, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, ale aj proti tretej osobe za predpokladu, že tejto osobe boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil. II. Treťou osobou v zmysle § 42b ods. 3 OZ je zásadne singulárny právny nástupca osoby, ktorá s dlžníkom odporovateľný právny úkon dojednala.

Príspevok sa zaoberá inštitútom dočasnej ochrany podnikateľských subjektov, ktorý zaviedol „zákon č. 62/2020 Z. z.“ počas pandémie, v komparácii so „zákonom č. 421/2020 Z. z.“, ktorý prináša tento inštitút už ako univerzálny nástroj na prekonanie dočasných problémov pri prevádzkovaní podniku. Autor sa snaží predovšetkým zistiť, či obmedzenia veriteľov pri vymáhaní pohľadávok počas dočasnej ochrany sú dostatočne vyvážené k obmedzeniam dlžníka a teda, či sledujú záujem veriteľov.

„... platobne neschopný dlžník má hradiť splatné pohľadávky svojich veriteľov, ktorí majú rovnaké postavenie pomerne a rovnomerne...“

Článok sa venuje povinnostiam, ktoré členom štatutárnych orgánov vyplývajú zo smernice o reštrukturalizácii a insolvencii1 a charakterizuje ich jednotlivé aspekty. Článok rozoberá povinnosti štatutárnych orgánov pred tým, než sa spoločnosť dostane do stavu úpadku. Poukazuje predovšetkým na prevenčné povinnosti, ktoré sú členovia štatutárnych orgánov povinní dodržiavať. Autor rozoberá dôkladne čl. 19 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, ktorý stanovuje konkrétne povinnosti členom štatutárnych orgánov, ako aj jednotlivé záujmy dotknutých strán, ktoré musia byť rešpektované. Na záver autor poukazuje na návrh zákona, ktorým sa má smernica o reštrukturalizácii a insolvencii do slovenského právneho poriadku implementovať.

Započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzkov. Nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25. 11. 2020 prináša odpovede na viaceré otázky týkajúce sa započítania v insolvenčnej situácii dlžníka. Zároveň však nastoľuje aj niekoľko sekundárnych otázok, predovšetkým môže vznikať pochybnosť, či je započítanie v insolvenčnej situácii vôbec možné. V príspevku sa pokúšame retrospektívnou optikou objasniť pravidlá ovplyvňujúce započítanie v insolvenčnej situácii, ktorá ešte nebola zistená, najmä tým, že ich konfrontujeme s pravidlami pre započítanie použiteľnými pre započítanie v konkurze. Tento diskurz je zároveň zasadený do rámca insolvenčných pravidiel Európskej únie.

„Výzva veriteľa má podľa § 340 ods. 2 OBZ charakter právneho úkonu, preto platí, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právny úkon mohol uskutočniť (§ 391 ods. 2 OBZ). Premlčaniu splatnej pohľadávky, odvíjajúcej sa od práva veriteľa takúto splatnosť určiť, predchádza jeho právo na uskutočnenie tejto výzvy.“

§ 9 ods. 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch§ 53 ods. 3 a § 56 Občianskeho zákonníka§ 261 ods. 6 písm. d), § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru patrí veriteľovi úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností zaplatil dlžník ako cenu peňazí. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 42/2020

Námietky (exceptio) predstavujú hmotnoprávny mimosúdny alebo v rámci procesu uplatniteľný prostriedok obrany (ochrany) subjektívneho práva (§ 152 CSP). Námietkami sa môže dlžník (žalovaný) brániť voči nároku veriteľa (žalobcu) tvrdením, že nárok veriteľa buď vôbec nevznikol, a hoci aj vznikol, následne zanikol, alebo napriek svojej existencii nemožno nárok úspešne (v rovine procesného práva) vymáhať.1 Účelom námietok je teda buď nastálo (zrušovacia námietka), alebo po určitú dobu (odkladacia námietka) zabrániť druhému účastníkovi právneho vzťahu úspešné vymáhanie jeho subjektívneho práva.2 V rovine procesného práva môže uvedené námietky a obrany vznášať proti žalobe iba ten účastník hmotnoprávneho vzťahu, ktorý v civilnom procese vystupuje ako žalovaná strana. Žalovaný tak môže urobiť v rámci procesnej obrany proti žalobe žalobcu (vyjadrenie k žalobe alebo duplika ako reakcia na repliku žalobcu). Námietky žalovaného, ktoré odvodzujú svoj pôvod z hmotnoprávneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, zachovávajú svoj hmotnoprávny charakter aj po tom, čo sa stali predmetom civilného procesu.

ZSP 38/2020 § 87 ods. 8 a § 96 ods. 2 a 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení Veriteľ si môže u správcu...

Trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 Trestného zákona (ďalej aj "TZ") je majetkovým trestným činom, pričom podstatou protiprávneho konania dlžníka je to, že dlžník útočí (skutočne alebo predstierane) proti svojmu majetku s cieľom (úmyslom), aby jeho veriteľ nemohol uspokojiť celkom alebo aspoň čiastočne svoju pohľadávku z majetku dlžníka.

Doktrína považuje delené záväzky popri solidárnych a nedielnych záväzkoch za tretí druh spoločných záväzkov, t. j. záväzkov, v ktorých, na rozdiel od jednoduchých záväzkov, vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu viacej subjektov. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") delené záväzky ako samostatnú skupinu spoločných záväzkov neupravuje. Výslovne upravuje iba aktívny delený záväzok, keď každý zo spoločne oprávnených veriteľov môže požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke (pozri § 512 ods. 1 OZ). Opačnú situáciu, keď je viacej dlžníkov zaviazaných veriteľovi na plnenie takým spôsobom, že každý z dlžníkov je povinný plniť iba svoj podiel na dlhu (pasívny delený záväzok), Občiansky zákonník vo všeobecnosti neupravuje, ale nepochybne existenciu takéhoto druhu spoločných záväzkov uznáva (pozri napr. § 438 ods. 2 a § 470 ods. 2 OZ). Všeobecnú úpravu delených záväzkov nemá ani zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ").

V nadväznosti na diskusný seminár uskutočnený v rámci Trnavských právnických debát sa príspevok zaoberá otázkou kumulácie úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Autori v úvode prezentujú tak argumenty hrajúce v prospech kumulácie, ako aj argumenty proti nej. Čo do výsledku, autori dospeli k akejsi forme kompromisného riešenia vo vzťahu k obom proti sebe stojacim názorovým prúdom.

Autorka sa v predkladanom príspevku zaoberá možnosťou odporovať ekvivalentný právny úkon. Predpokladom práva veriteľa odporovať právnym úkonom dlžníka je, okrem iného, jeho ukrátenie. Tým, že v právnej úprave nie je výslovne upravené, kedy dochádza k ukráteniu veriteľa, je potrebné skúmať, či k nemu môže dôjsť aj v situácii, keď sa majetok dlžníka nezmenšil, ale zmenila sa len jeho skladba, resp. štruktúra, alebo, naopak, či existuje dôvod na vylúčenie ekvivalentných právnych úkonov z odporovania. Príspevok má snahu ozrejmiť čitateľovi okolnosti, za ktorých možno uvažovať o ukrátení veriteľa ako predpoklade uplatnenia jeho práva odporovať právnym úkonom dlžníka aj v situáciách, keď sa majetok dlžníka nezmenšil. Porovnaním s tradičnou právnou úpravou, ktorá umožňovala odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom, sa pokúsime zistiť, do akej miery môžeme vychádzať z historických súvislostí v prospech možnosti odporovať ekvivalentným právnym úkonom v súčasných právnych podmienkach.

Z aplikačnej praxe je zrejmé, že v súčasnosti väčšina účastníkov záväzkovo právnych vzťahov využíva inštitút zmluvnej pokuty vo forme peňažnej sumy. Peňažná suma je podľa mnohých autorov jediným prípustným predmetom zmluvnej pokuty. Jej využitie v takejto podobe je však limitované solventnosťou dlžníka. Autorka preto v článku analyzuje súčasnú právnu úpravu inštitútu zmluvnej pokuty v Občianskom a Obchodnom zákonníku vo vzťahu k možnosti platného uzatvorenia dohody o zmluvnej pokute, ktorú by si účastníci vymienili v nepeňažnej forme, a to aj použitím metódy vertikálnej a horizontálnej komparácie. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré sa spájajú s nepeňažnou formou zmluvnej pokuty, a navrhuje možné riešenia týchto problémov.