Postavenie štátu ako poškodeného v trestnom konaní vedenom pre daňové trestné činy

Niet dôvodu spochybňovať správnosť riešenia otázky uplatňovania náhrady škody v trestnom konaní v prípadoch daňovej trestnej činnosti Najvyšším súdom SR, ktorý v už uvedenom zjednocujúcom stanovisku, v riešení aplikoval nedostatok právomoci súdov na konanie vo veciach daní a neprípustnosť duplicity rozhodnutí (súdu a správneho orgánu) a preto takúto možnosť nepripustil. Vo svojom závere však vychádzal z predpokladu, že uplatňovaný nárok má majetkový charakter (s daňovým hmotnoprávnym podkladom), pričom uviedol, žeje irelevantné, ak daňový nárok smeruje proti právnickej osobe a obvinenou z vecne súvisiaceho daňového trestného činu je len fyzická osoba, ktorej konaním bol trestný čin spáchaný; nejde o duplicitne založený nárok na náhradu škody proti takému páchateľovi. Ďalej svoj záver doplnil o konštatovanie, že aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika, zastúpená príslušným orgánom [uvedeným v prvom odseku tohto bodu, podľa ktorého vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov)], v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku (a podľa povahy veci aj podľa ostatných odsekov tohto ustanovenia, okrem odsekov 3 a 4). Tento záver ďalej rozvinul v bode II., v ktorom pripustil postavenie poškodeného vo zvyšku práv (teda bez uplatnenia nároku na náhradu škody).

V správnom práve nie je štandardne podstatné, či štátny orgán, ktorý vykonáva vrchnostenskú moc štátu vo veciach zverených mu do právomoci v rovine výsostne administratívnej, má alebo n