Medzinárodné rodičovské únosy detí a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

Vnútroštátne súdy sú povinné postupovať v konaniach o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") k článkom 6 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor").

V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (ďalej len "ústavný súd") k článku 154c Ústavy SR (ďalej len "ústava") predstavujú Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť. Vzhľadom na uvedené vystupuje do popredia znalosť judikatúry ESĽP, ktorú plne zohľadňuje aj ústavný súd pri posudzovaní individuálnych sťažností podávaných podľa článku 127 ústavy.

Z hľadiska Dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený podľa článku 8 ods. 2 už i len vykonateľné rozhodnutie o návrate uneseného dieťaťa alebo o jeho zamietnutí. Nie je potrebné, aby bolo vykonané.¹⁾ Pri posudzovaní proporcionality zásahu tohto rozhodnutia, a teda skúmania, či orgány štátu čeliace únosu dieťaťa jedným z rodičov si splnili povinnosť, ktorá pre ne vyplýva z článku 8 Dohovoru, sa ESĽP riadi nasledovnými princípmi:

a) Dohovor musí byť vykladaný v súlade s článkom 31 ods. 3 písm. c) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, podľa ktorého sa má brať zreteľ na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.²⁾ Pozitívne záväzky, ktoré článok 8 Dohovoru ukladá štátom, pokiaľ ide o styk rodičov s ich deťmi, musia byť preto vykladané vo svetle Dohovoru o právach dieťaťa z 20. novembra 1989 a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len "Haagsky dohovor").³⁾

b) ESĽP skúma, či vnútroštátne súdy pri výklade a aplikácii ustanovení Haagskeho dohovoru zabezpečili záruky obsiahnuté v Dohovore, najmä v článku 8.⁴⁾

c) Ak je aplikovateľný Haagsky dohovor, o návrate dieťaťa nemožno rozhodnúť automaticky, či mechanicky, keďže v Haagskom dohovore je uznaných niekoľko výnimiek zo záväzku nariadiť návrat dieťaťa (pozri najmä článok 12, 13 a 20), ktoré sa zakladajú na úvahách týkajúcich sa konkrétneho dieťaťa a jeho prostredia. Súd, ktorý prípad prerokováva, by sa mal k nemu postaviť .⁵⁾ Zásadnou otázkou je, či bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov.⁶⁾

d) Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné, a zároveň potreba sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z hľadiska perspektívy osobného rozvoja bude závisieť na rade individuálnych okolností, najmä na veku a stupni vyspelosti dieťaťa, prítomnosti či absencii rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch. Najlepší záujem dieťaťa (jeho blaho) treba posudzovať v každom jednotlivom prípade.⁷⁾

e) Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak ESĽP preskúmava podľa Dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone takejto právomoci.⁸⁾

f) Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy však musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.⁹⁾

Z hľadiska aplikácie Haagskeho dohovoru eliminujúce dôvody návratu maloletého podľa článku 13 Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z príkazného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené. Navyše, vnútroštátne súdy sa musia uistiť, že krajine návratu sú presvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika, sú zavedené konkrétne ochranné opatrenia".¹⁰⁾ Aplikáciu uvedených princípov na konkrétne skutkové okolnosti prípadu možno demonštrovať na nasledovných prípadoch.

V rozsudku Šneersone a Kampanella proti Taliansku¹¹⁾ ESĽP považoval za nedostatočne odôvodnené rozsudky talianskych súdov nariaďujúcich návrat dieťaťa do Talianska, pričom lotyšské súdy už predtým odmietli žiadosť o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru s odkazom na článok 13 písm. b). Talianske súdy sa podľa ESĽP náležite nevysporiadali s nebezpečenstvami pre dieťa vyplývajúcimi z jeho návratu do Talianska. Nepoukázali na dva psychologické posudky vypracované na žiadosť matky v Lotyšsku, na ktoré sa odvolali lotyšské súdy, ani nepoukázali na možné ohrozenie psychického zdravia dieťaťa, ktoré bolo zistené týmito posudkami. Ak ich talianske súdy považovali za nehodnoverné, mali možnosť vyžiadať posudok od psychológa podľa ich vlastného výberu. Ďalej ESĽP talianskym orgánom vytkol, že sa vôbec nepokúšali zistiť, či ubytovanie, ktoré otec navrhoval pre dieťa po jeho návrate do Talianska, bolo vhodné ako domov pre malé dieťa, keďže dom nebol prezretý ani súdmi, ani inou nimi vybranou osobou. Čo sa týka "záruk" navrhnutých jeho otcom, ktoré talianske súdy akceptovali ako dostatočné, ESĽP bol toho názoru, že umožniť matke zostať s dieťaťom 15 až 30 dní prvý rok a potom jeden letný mesiac každý ďalší rok je zjavne neprimeraná reakcia na psychickú traumu, ktorá by nevyhnutne nasledovala po náhlom a nezvratnom prerušení pút medzi matkou a dieťaťom. Konštatoval, že nariadenie drasticky umiestniť dieťa do jazykovo a kultúrne cudzieho prostredia nemôže byť žiadnym spôsobom kompenzované dochádzkou do škôlky, plavárne a na hodiny ruského jazyka. Aj keď sa otec zaviazal, že dieťaťu bude poskytnutá psychologická podpora, ESĽP nesúhlasil, že externá pomoc môže byť považovaná za rovnocennú náhradu psychickej podpore vyplývajúcej zo silných a stabilných pút medzi dieťaťom a jeho matkou. Ďalej ESĽP konštatoval, že talianske súdy nezvážili žiadne alternatívne riešenia, ktoré by zabezpečili kontakt medzi dieťaťom a jeho otcom. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že zásah do práva sťažovateľov (dieťaťa a matky) na rešpektovanie rodinného života nebol "nevyhnutný v demokratickej spoločnosti" v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru.

V prípade B. proti Belgicku¹²⁾ belgické súdy rozhodovali o návrate dieťaťa, ktoré matka vzala z USA do Belgicka bez dohody s jeho otcom alebo bez rozhodnutia amerického súdu. Prvostupňový súd rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť do USA, toto rozhodnutie však bolo zrušené odvolacím súdom, ktorý nariadil návrat dieťaťa a dovolanie matky bolo zamietnuté. Medzitým ESĽP prijal vo vzťahu k belgickej vláde predbežné opatrenie podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP neposielať dieťa späť do USA. V rozsudku ESĽP poukázal na skutočnosť, že belgické súdy neboli jednotné, pokiaľ ide o riziko "neúnosnej situácie" pre dieťa, ak by sa vrátilo do USA. Odvolací súd odmietol predložené psychologické posudky z dôvodu, že boli vypracované na žiadosť matky. ESĽP kritizoval skutočnosť, že odvolací súd nežiadal o ďalšie znalecké posudky, ktoré by preverili skutočný rozsah rizík pre dieťa. Ďalej poukázal na to, že odvolací súd neskúmal možnosť, či by matka mohla dieťa sprevádzať do USA, alebo či je jej odmietanie vrátiť sa s dcérou objektívne odôvodnené. Odvolací súd nebral do úvahy ani skutočnosť, že dieťa v čase jeho rozhodovania žilo v Belgicku už dva roky, plynule hovorilo po holandsky a bolo plne začlenené do okolitého prostredia. ESĽP bol toho názoru, že časový faktor je rozhodujúcim prvkom pri hodnotení konkrétnych dôsledkov návratu. ESĽP dospel k záveru, že odvolací súd náležite nezistil existenciu rizika v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a teda podľa jeho názoru rozhodovací proces nespĺňal procesné požiadavky článku 8 Dohovoru. Nútený návrat preto nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. ESĽP rozhodol, že by došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, ak by bol príkaz na návrat dieťaťa do USA vykonaný.

K záveru, že výkonom rozhodnutia o návrate by došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, ESĽP dospel aj v prípade Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandez proti Portugalsku¹³⁾. Portugalské súdy s výnimkou odvolacieho súdu rozhodli o návrate dieťaťa na Cyprus. ESĽP však ich odôvodnenia, týkajúce sa otázky existencie vážneho nebezpečenstva ujmy podľa článku 13 Haagskeho dohovoru, považoval za príliš stručné a nedostatočne podložené dôkazmi. Portugalským súdom vytkol, že nevyžiadali od cyperských orgánov správu o pomeroch otca dieťaťa a jeho sťažovateľkou uvádzanej neschopnosti starať sa o dieťa. ESĽP konštatoval, že najvyšší súd sa nevyjadril ani k psychologickému posudku predloženému sťažovateľkou, ani k ňou predloženej kópii príkazu na zatknutie, ktorý bol proti otcovi dieťaťa vydaný v Mozambiku. ESĽP tiež najvyššiemu súdu vytkol, že neskúmal, či dĺžkou konania o návrat došlo k zmene v pomeroch dieťaťa.

V prípade Van den Berg a Sarrí proti Holandsku¹⁴⁾ holandské súdy rozhodovali o návrate druhej sťažovateľky, slečny Sarrí, do Talianska ako do krajiny jej obvyklého pobytu. V Holandsku konali vo veci: krajský súd v Amsterdame, odvolací súd v Amsterdame a holandský najvyšší súd na základe podaného dovolania (cassation appeal) a proti-dovolania (cross-appeal in cassation). ESĽP vo svojom rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti poznamenal, že konanie prebiehalo na piatich stupňoch (v Holandsku aj v Taliansku), že boli vykonané neúspešné pokusy o mediáciu, že prípad bol citlivej povahy a vyžadoval starostlivé zváženie kvôli následkom, ktoré mal na zúčastnené osoby výsledok konania, že vyžadoval súladnú interpretáciu rôznych právnych princípov vyplývajúcich z medzinárodných právnych nástrojov - Haagskeho dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa - a nakoniec, že sťažovatelia nikdy nevyužili možnosť žiadať podľa článku 11 Haagskeho dohovoru o vyjadrenie k dôvodom omeškania zo strany holandských orgánov. Súd preto nepovažoval za neprimeranú dĺžku konania o návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v trvaní 2 roky, 9 mesiacov a 22 dní.

Pokiaľ ide o zohľadnenie názoru dieťaťa v konaní o návrat, v prípade Rouiller proti Švajčiarsku¹⁵⁾ ESĽP rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, pričom švajčiarske súdy nariadili návrat dvoch detí do Francúzska napriek skutočnosti, že 14-ročná dcéra sťažovateľky vyjadrila želanie zostať vo Švajčiarsku, kde sa dobre integrovala a obávala sa návratu do Francúzska z dôvodu, že by musela začať navštevovať novú školu, v ktorej nikoho nepozná. Švajčiarske súdy konštatovali, že Haagsky dohovor nedáva deťom slobodu výberu, kde chcú žiť a ESĽP tento záver nepovažoval za svojvoľný. Konštatoval, že dôvody uvádzané dcérou sťažovateľky dostatočne neodôvodňovali aplikáciu jednej z výnimiek stanovených v