Amnestia prezidenta a nález Ústavného súdu SR - rozhodnutia, ktoré Trestný poriadok nepredpokladal

Dňa 21. decembra 2012 bol v Zbierke zákonov publikovaný pod č. 428/2012 Z.z. Nález Ústavného súdu SR č. PL ÚS 106/2011,o nesúlade časti § 41 ods. 2 TZ. s Ústavou SR. Dňa 2. januára 2013 bolo v Zbierke zákonov publikované pod č. 1/2013 Z.z. rozhodnutie prezidenta o amnestii. Tieto dve rozhodnutia svojim dopadom na trestné konanie a množstvo existujúcich právoplatných rozhodnutí, narobili trestnoprávnym praktikom aj teoretikom množstvo vrások na čele, pretože priniesli veľa problémov s ich aplikáciou, ktoré Trestný poriadok nerieši a nedáva na vzniknuté otázky jednoznačné odpovede. V článku sa pokúšam zodpovedať to, čo vyplynulo z teoretických otázok, a na čo sa súdna prax snažila odpovedať, ako vedela.

Trestné konanie sa v uplynulom období asi nestretlo s podobnou situáciou. Ústavný súd SR vydal na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012 v pléne nález, podľa ktorého v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Trestný zákon", alebo "TZ"), slová v texte za bodkočiarkou "súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" nie sú v súlade s čl. 1 Ústavy SR (ďalej len "Ústava").

Ide o ustanovenie, ktorého aplikácia bola v rokoch 2006 - 2012 dostatočne rozsiahla, a teda uvedený nález Ústavného súdu SR ovplyvnil množstvo súdnych rozhodnutí, kde súd postupoval v súlade s dovtedy platným a účinným § 41 ods. 2 TZ a uložil páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby, kde horná hranica bola zvýšená o 1/3. Výsledkom bolo, že uvedená jedna polovica trestnej sadzby sa stala dolnou hranicou trestnej sadzby, v ktorej mohol súd ukladať trest.

Mnohokrát použité ustanovenie však dostalo aj pre minulé rozhodnutia zásadnú trhlinu v podobe § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej iba "zákon č. 38/1993 Z.z."), ktorý ustanovuje:

"Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku."

Už v minulosti bola právna verejnosť svedkom významného nálezu Ústavného súdu SR, ktorý značne zasiahol do trestného práva a vynútil si novelizáciu zákona č. 301/2005 Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Trestný poriadok" alebo "TP") a ďalších predpisov. Išlo o nález Ústavného súdu SR, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 290/2009 Z.z., ktorým bola namietaná ústavnosť existencie "Špeciálneho súdu". Hoci aj v tomto prípade Ústavný súd SR rozhodol o nesúlade "Špeciálneho súdu" s Ústavou, zároveň však do nálezu zakomponoval nasledovnú vetu:

"Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu SR vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z.z. o zriadení Špeciálneho súdu SR a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov."

Táto doslova "zázračná" veta umožnila v tom čase, aby všetky právoplatné rozhodnutia Špeciálneho súdu SR vydané v predošlom období, nemuseli byť revidované a nemuselo sa v týchto prípadoch opätovne rozhodovať.

V prípade vyslovenia nesúladu čas­ti § 41 ods. 2 TZ s Ústavou však Ústavný súd SR do svojho nálezu takúto "záchrannú brzdu" nevložil. A tak po strate účinnosti tejto časti § 41 ods. 2 TZ sa vo všetkých ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v SR zdvihla vlna protestov a nespokojnosti zo strany odsúdených, ktorým bol uložený trest podľa tohto ustanovenia, a ktorí sa začali domáhať zmeny rozsudkov, na základe ktorých vykonávali trest. Napriek tomu však panovala neistota, či skutočne je tento nález Ústavného súdu SR dôvodom na obnovu konania podľa Trestného poriadku. Akúkoľvek neistotu v tejto veci odstránilo Stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR (ďalej len ako "Najvyšší súd SR" alebo "NS SR") Tpj 11/2013 z 11.3.2013, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že "strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje za "skutočnosť súdu skôr neznámu..." v zmysle § 394 ods. 1 TP."

Otázkou však ostalo naďalej, a túto nevyriešilo ani uvedené stanovisko, ako sa vysporiadať s niektorými súvisiacimi ustanoveniami Trestného poriadku. Príkladom je § 396 ods. 4 TP:

"Ak sa dozvie súd alebo iný štátny orgán o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania, je povinný oznámiť ju prokurátorovi. Ak ide o okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania v prospech obvineného, je prokurátor povinný upovedomiť o nej bez odkladu obvineného, alebo ak to nie je možné, inú osobu oprávnenú na podanie návrhu, ak taký návrh nepodá sám."

Najvyšší súd SR sa k tejto problematike vo svojom stanovisku vyjadril nasledovne:

"Doteraz nebola vyriešená otázka, či má súd povinnosť zo svojich evidenčných pomôcok zistiť, ktorému odsúdenému bol od 1.1.2006 uložený trest odňatia slobody s použitím ustanovenia § 41 ods. 2 TZ. Z povahy veci a z ustanovenia § 396 ods. 4 TP ale vyplýva, že dikcia tohto ustanovenia "ak sa dozvie súd... o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania..." sa bude vzťahovať nielen na také zistenie v konkrétne prejednávanej veci, ale aj na obsah evidenčných pomôcok súdu (registrov). V oboch prípadoch bude povinnosťou súdu zistené okolnosti oznámiť prokurátorovi."

V zmysle tohto stanoviska možno odvodiť, že Najvyšší súd SR odporúča súdom, aby vykonali revíziu nimi vydaných rozhodnutí, v ktorých bolo aplikovaný § 41 ods. 2 TZ, a aby