Tvorba vedeckého systému práva duševného vlastníctva I. časť: Obdobie pred rokom 1989

Rozvoj teórie práva duševného vlastníctva v spoločensko-politických podmienkach nastolených komunistickým prevratom po roku 1948. Základné teoretické koncepcie tvorby vedeckého systému práva duševného vlastníctva (V. Knapp, S. Luby, K. Knap) a jeho základná terminológia. Vznik špecializovaného vedeckého pracoviska pre oblasť autorského práva, priemyselných práv a súťažného práva na Univerzite Karlovej v Prahe v roku 1967. Pripravenosť čs. právnej vedy so zameraním na otázky duševného vlastníctva na nové úlohy v tejto oblasti, ktoré nastolil transťormačný proces po roku 1989.

Rozvoj teórie práva duševného vlastníctva v rámci komplexnej disciplíny zaoberajúcej sa pod spoločným zastrešením otázkami autorského práva a tzv. práv príbuzných autorskému právu i otázkami priemyselných práv a súťažného práva sa v právnom vývoji Československa a Slovenska spája (hoci pod rôznymi názvami) až s obdobím po roku 1948. Predtým ucelená vedecká teória pre túto - dnes už osobitnú a aj vedecky systemizovanú oblasť práva - u nás nevznikla; hoci jej náznaky sa črtali už v Lubyho učebnici všeobecného súkromného práva z roku 1941.¹⁾

Po Stalinovej smrti v roku 1953 a odhalení zločinov stalinskej éry Chruščovom²⁾ sa v Československu začalo pozvoľna prejavovať isté ideologické uvoľnenie. V kontraste s krvavým potlačením maďarského povstania v roku 1956 vývoj v Československu smeroval k prijatiu novej Ústavy ČSSR v roku 1960, v ktorej sa deklarovalo, že "socializmus v našej vlasti zvíťazil." Zároveň sa tým chcelo manifestovať, že prvá fáza socializmu, ktorou bola mocensky otvorene hlásaná "diktatúra proletariátu" majúca za cieľ rozbiť základy predchádzajúceho buržoázneho spoločensko-ekonomického zriadenia na báze zospoločenštenia najdôležitejších výrobných prostriedkov (najmä znárodnením priemyslu a združstevňovaním roľníckej malovýroby), sa skončila. Ideologiou sa tvrdilo, že štát, hoci naďalej pod vedením robotníckej triedy a jej predvoja komunistickej strany, sa postupne premieňa zo "štátu diktatúry proletariátu" na "všeľ udový štát", v ktorom už neexistujú "zdedené" antagonistické rozpory, príznačné pre prvú fázu nastoľovania socialistického režimu vo všetkých oblastiach života spoločnosti.

Odtiaľ vývoj smeroval k roku 1968 s jeho úplným zrušením ideologickej cenzúry³⁾ a otvorením dverí na inak vojensky stále pevnej "železnej opone," čo umožnilo intenzívnejšiu výmenu vedeckých informácií aj v spoločenských vedách, a na prechodný čas aj voľnejšie cestovanie našich občanov (vrátane vedcov) na "Západ". Ale vzápätí nasledovala okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy a po nej tvrdá spoločensko- politická a ideologická "normalizácia" (nazývaná vo svojich začiatkoch "konsolidácia"), ktorá nepoľavovala takmer až do krachu socialistického režimu, "betónovanom" aj v období tzv. rozvinutého socializmu na základe ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany a ideológie marxizmu-leninizmu.⁴⁾

Po okupácii sa z hľadiska možností slobody vedeckého bádania v oblasti právnych vied prejavil zasa iný kontrast vo vzťahu k susedným štátom - Maďarsku a Poľsku. Aj napriek tomu, že všetky tri štáty boli súčasťou tej istej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) i vojenského paktu Varšavská zmluva, podmienky pre rozvoj vedeckého bádania v oblasti spoločenských vied boli rozličné. Zatiaľ čo po maďarskom povstaní v roku 1956 (a v Poľsku prakticky nepretržite bez veľmi podstatného obmedzovania) sa právnym vedcom postupne a v čoraz výraznejšej miere umožňovalo rozvíjanie komparatívnych vedeckých stykov s kapitalistickým svetom i v oblasti občianskeho (súkromného) práva a mnohí z nich mali možnosť absolvovať i dlhodobejšie vedecké stáže v štátoch Západnej Európy alebo aj USA, v Československu boli tieto možnosti celkom obmedzené na v