Článok sa venuje otázke prípustnosti odvolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní pri rozlišovaní charakteru jednotlivých rozhodnutí a subjektov, ktoré tieto rozhodnutia vydávajú. Autor poukazuje na viaceré špecifiká exekučného konania a úpravy jeho inštitútov, ktoré judikatúra síce vo väčšine prípadov posudzuje jednotne, no v niektorých prípadoch značne nekonzistentne.
Prípustnosť odvolaní proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní
Mgr.
Matúš
Staríček
vyšší súdny úradník, Krajský súd v Trnave
Úvod
Právna teória pri otázke prípustnosti odvolania rozlišuje popri jednej subjektívnej podmienke (oprávnenie osoby podať odvolanie) tri objektívne podmienky prípustnosti odvolania, medzi ktoré patrí prípustný predmet odvolania, včasnosť podania odvolania a splnenie náležitostí odvolania, pričom len za predpokladu splnenia všetkých štyroch podmienok (subjektívnej aj objektívnych) je možné vecné prejednanie veci odvolacím súdom.1) Kým v prípade druhej a tretej objektívnej podmienky (včasnosti odvolania a splnenia náležitostí odvolania) sa exekučné konanie neodlišuje od občianskeho súdneho konania a v zásade sa ich splnenie posudzuje totožne, v prípade prípustnosti predmetu odvolania a oprávnenia na podanie odvolania sa exekučné konanie vyznačuje určitými špecifikami, s ktorými sa pri svojej rozhodovacej činnosti najčastejšie stretávajú okresné súdy ako súdy prvého stupňa [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj "EP")] a krajské súdy ako súdy odvolacie, no v neposlednom rade aj účastníci exekučného konania, ktorým nie je často táto problematika celkom zrozumiteľná.
Úprava prípustnosti predmetu odvolania v exekučnom konaní
Pre rozhodovanie súdu v exekučnom konaní majú zásadný význam dve ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OSP"), a to § 251 ods. 4 OSP a § 202 ods. 2 OSP. Prvé zo zmienených ustanovení uvádza vo svojej prvej vete, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (tým je podľa pozn. č. 31 k Občianskemu súdnemu poriadku práve Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku len v tom prípade, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak, a vo svojej druhej vete, že v exekučnom konaní sa rozhoduje vždy formou uznesenia. Takáto úprava nás navádza k tomu, aby sme konkrétny právny inštitút prvotne vyhľadali v Exekučnom poriadku a na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa obrátili až vtedy, keď ho Exekučný poriadok neupravuje. Hoci vo svojich ďalších ustanoveniach Exekučný poriadok na rôznych miestach priamo spomína prípustnosť alebo neprípustnosť odvolania voči konkrétnym rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní, všeobecnej úprave prípustnosti odvolania sa nevenuje - túto nachádzame iba v prvej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, a to konkrétne v § 202 ods. 2. V zmysle tohto ustanovenia odvolanie prípustné nie je:
- proti rozhodnutiam vydaným v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (tým podľa pozn. č. 32 k Občianskemu súdnemu poriadku je zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov), a to výlučne, teda bez výnimky, a
- proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní v zásad