Viacero prípadov skončilo na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len "Súd") v Štrasburgu. V niektorých z nich bol tento medzinárodný súdny orgán konfrontovaný s určitými skutkovými otázkami prvýkrát. Zvlášť zaujímavými sú tie prípady, v pozadí ktorých bolo vybudovanie bariér na pozemných hraniciach, určených na zabránenie nekontrolovateľného vstupu cudzincov na územie štátu, na usmernenie migračného toku a urýchlené vrátenie cudzincov, nespĺňajúcich podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany, do krajín, z ktorých prišli. Osobitne významné sú závery Súdu vyslovené v kľúčových rozsudkoch vyhlásených veľkou komorou tohto medzinárodného súdneho orgánu.
Azda najviac reakcií v tomto ohľade, kladných aj záporných, vyvolal v ostatných rokoch prípad
Ilias a Ahmed proti Maďarsku
(rozs. veľkej komory z 21. novembra 2019)
1)
. V tomto prípade boli sťažovateľmi dvaja občania Bangladéša, ktorí pricestovali do Maďarska 15. septembra 2015 zo Srbska a vstúpili do tranzitnej zóny v Röszke, nachádzajúcej sa na maďarskom území na hranici medzi oboma štátmi. Ich žiadosti o azyl, podané v ten istý deň, boli zamietnuté v priebehu niekoľkých hodín na základe toho, že Srbsko bolo maďarskými orgánmi považované za "bezpečnú tretiu krajinu", pričom sťažovatelia túto domnienku nevyvrátili. Bolo nariadené vyhostenie sťažovateľov. Sťažovatelia podali odvolanie na Správny a pracovný súd v Szegede, ktorý predmetné rozhodnutia zrušil a nariadil správnemu orgánu vykonať dôkladnejšiu analýzu situácie ohľadom azylovej procedúry v Srbsku. Správny orgán v konaní o udelenie azylu žiadosti opätovne zamietol 30. septembra 2015 a jeho rozhodnutia 5. októbra 2015 potvrdil súd. Po tomto konečnom rozhodnutí boli sťažovatelia 8. októbra 2015 eskortovaní z tranzitnej zóny a prekročili hranicu späť do Srbska. Sťažovatelia strávili počas konania v tranzitnej zóne 23 dní.Treba uviesť, že tranzitnú zónu v Röszke v predmetnom čase tvorili mobilné kontajnery a úzky otvorený priestor, obkolesený štyri metre vysokým oplotením s ostnatým drôtom navrchu. Celú oblasť strážili príslušníci polície a ozbrojených bezpečnostných služieb. Žiadatelia o azyl boli umiestnení v ubytovacom priestore pozostávajúcom z približne desiatich mobilných kontajnerov veľkých približne 2,5 m x 5,5 m, vybavených troma až piatimi posteľami a elektrickým ohrievačom. Bol tam samostatný kontajner na sanitárne účely a väčší kontajner využívaný ako spoločná miestnosť, vybavený stolmi a stoličkami. Ubytovanie bolo obkolesené úzkym otvoreným pásom širokým približne 2,5 m a dlhým približne 40 - 50 metrov. K dispozícii bola teplá a studená voda, aj elektrina. V jedálenskom kontajneri sa podávali tri jedlá denne bez obsahu bravčového mäsa.
V tomto prípade vznikol medzi stranami spor aj v skutkových otázkach. Sťažovatelia v konaní pred Súdom tvrdili, že v tranzitnej zóne v Röszke nemali prístup k sociálnej a zdravotnej pomoci, že nemali prístup k televízii alebo internetu, k pevnej telefónnej linke alebo k oddychovým zariadeniam; vláda však tvrdila, že zdravotná starostlivosť bola zabezpečená lekármi počas dvoch hodín denne. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa Výboru Rady Európy na prevenciu mučenia (ďalej len "výbor CPT") boli postele v tranzitnej zóne vybavené čistými matracmi, vankúšmi a prikrývkami. Ubytovacie kontajnery mali dobrý prístup k prirodzenému svetlu aj umelé osvetlenie. Cudzinci mali počas dňa neobmedzený prístup na vonkajšie priestranstvo pozdĺž kontajnerov. Sanitárne za