DVOJKOĽAJNÁ OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV A SLOBÔD NA EURÓPSKY SPÔSOB
V Európe sa vytvorili dve nadnárodné sústavy ľudských práv a slobôd. Chránia ich dve
nezávislé inštitúcie. Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor ES/EÚ. Keď dvaja robia to isté, nie
je to to isté. Táto zásada latentne poznamenáva aj ochranu ľudských práv a slobôd. Podarí sa udržať
ju pod rozumnou kontrolou, alebo dôjde k vzďaľovaniu oboch systémov, či dokonca k ich vyhraneniu?
Môže sa v takom prípade jeden z nich stať záväznejším?
Písané právo
„Úniové právo, ktoré sa podľa pôvodných predstáv nemalo zaraďovať medzi pramene práva upravujúce
základné práva a slobody, sa vyvíja opačným smerom, vstupuje aj do ochrany týchto práv a
slobôd.“1)
Vstup Európskej únie do sféry ľudských práv a základných slobôd nie je dielom náhody. Vzišlo z
dlhodobého úsilia o zabezpečenie vlastného vplyvu aj v tejto oblasti diania, ktoré je dôležité pre
chod vecí verejných v Európe.
"Rímska zmluva" sa výslovne nezmieňovala o ľudských právach, aj keď v jej preambule bolo
deklarované úsilie
"zachovať a upevniť ... mier a slobodu"
a cieľ
"neustále zlepšovanie životných a pracovných podmienok"
a ďalej bolo cieľom
"odstrániť diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti" (býv. čl. 6 ZEHS). Zmluva zakotvila aj
slobodu pohybu a usadzovania (čl. 48-58 ZEHS), rovnaké zaobchádzanie pre mužov a ženy (býv. čl. 119
ZEHS) a rovnaké zaobchádzanie pre zamestnancov pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva. Z historickej
perspektívy procesu postupujúcej integrácie a napokon aj podľa názoru Európskeho súdneho dvora
predstavuje Rímska zmluva určitý základ "ústavnej povahy". "Je celkom logické,"
uviedol Súdny dvor v rozsudku Zelení v. Parlament (294/83), "že právny poriadok
Spoločenstva by mal byť zárukou zodpovedajúcej ochrany základných práv, ktoré sú jadrom európskej
demokratickej spoločnosti."
2)Maastrichtská zmluva ustanovila niektoré práva pre občanov Únie, predovšetkým aktívne a pasívne
volebné právo pre voľby do Európskeho parlamentu, ale aj do miestnych zastupiteľských orgánov
členských štátov, petičné právo a právo na diplomatickú ochranu. Zároveň čl. F ods. 2 uviedol, že
Únia "rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd... a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom ako všeobecné
právne zásady Spoločenstva."
Amsterdamská zmluva v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o
Európskej únii uviedla, že Únia sa zakladá na princípoch, ku ktorým patrí rešpektovanie a
dodržovanie ľudských práv a články 7 a 309 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
splnomocnili Radu na prijatie opatrení proti členskému štátu, ktorý tieto princípy porušuje. Nový
článok 13 splnomocnil Radu prijímať opatrenia proti "diskriminácii založenej na pohlaví, rasovej
alebo etnickej príslušnosti, náboženstve alebo vierovyznaní, invalidite, veku alebo sexuálnej
orientácii." Na základe Amsterdamskej zmluvy mohol Súdny dvor ES uplatňovať ochranu základných práv
v oblasti vízovej, azylovej a prisťahovaleckej politiky (hlava IV Zmluvy o založení
ES).3)
Zmluvou o Európskej únii sa priznalo právo na občianstvo Únie,4) aktívne
aj pasívne volebné právo,5)
petičné právo,6) právo na slobodu pohybu7) a sloboda
podnikania8).
V rozsahu týchto zmlúv sa záujem o ľudské práva obmedzil na také práva, ktoré sa svojím účelom
spájajú so základnými princípmi a právomocami Európskeho spoločenstva, resp. Európskej únie a s
tvorbou takého rámca ich existencie, ktorý by im umožnil riadne fungovanie pri plnení vytýčených
spoločných cieľov. Potom sa záujem rozšíril, "s jedlom narástla chuť". Integračné inštitúcie začali
vynakladať úsilie o širokospektrálny vstup do uplatňovania ľudských práv.
Politické iniciatívy v oblasti ľudských práv sa v posledných niekoľkých dekádach minulého
storočia uberali dvomi cestami. Jednou z nich bolo pristúpenie k Európskemu dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, druhou možnou cestou bolo prijatie vlastnej listiny základných
práv Európskymi spoločenstvami. V roku 1973 prijal Európsky parlament uznesenie týkajúce sa ochrany
základných práv občanov členských štátov (OJ C 26, 4.4.1973). Ďalšie uznesenia boli prijaté roku
1977 (OJ C 299, 16.11.1977) a potom roku 1979, v ktorých Parlament znov