Základné procesné práva v správnom konaní a ústavnosť zmeny správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní

Časť základných procesných práv sa podľa Ústavy Slovenskej republiky výslovne priznáva pre trestné konanie, časť základných procesných práv sa výslovne zaručuje pre správne konanie. Aký je vzťah týchto podskupín základných procesných práv? Do úvahy v zásade prichádza výklad, ktorým sa v správnom konaní odmietne ochrana pomocou základných procesných práv, ak sa výslovne nezaručujú pred orgánmi verejnej správy, aj protikladný výklad, ktorým sa prizná ochrana pomocou všetkých základných procesných práv zaručených ústavou aj v správnom konaní. Do úvahy prichádza aj tretí, hybridný výklad, ktorým sa niektoré základné procesné práva pre trestné konanie spoja so správnym konaním a niektoré ďalšie základné procesné práva sa pre správne konanie vylúčia.

Problematika priemetu základných procesných práv určených pre trestné konanie do správneho konania mení vzťah ústavného práva a práva Rady Európy z problematiky teoretickoprávneho významu na problém uplatňovaného práva. Klasifikácia trestného konania, uplatňovanie základných procesných práv sa podľa Ústavy Slovenskej republiky deje v inom systéme, ako podľa Dohovoru. Kde je spoločný menovateľ, na ktorý možno uviesť ľudské procesné práva priznané článkom 6 Dohovoru a základné procesné práva priznané siedmym oddielom druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky?

Ústava Slovenskej republiky výslovne priznáva základné procesné práva pre trestné konanie v siedmom oddieli druhej hlavy (čl. 46 až 50).

Ústava Slovenskej republiky tiež výslovne priznáva niektoré základné procesné práva v konaní pred orgánmi verejnej správy. Ústava Slovenskej republiky napr. výslovne zaručuje právo na právnu pomoc pred inými štátnymi orgánmi (ako sú súdy), ako aj pred orgánmi verejnej správy (čl. 47 ods. 2). Pre správne konanie je relevatné základné právo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom, ktoré sa výslovne zaručuje čl. 46 ods. 1 spolu so základným právom na súdnu ochranu. V tomto základnom práve je zaručené právo na prístup k "inému orgánu Slovenskej republiky" aj právo na spravodlivé konanie pred týmto orgánom.

Popri výslovne priznaných základných procesných práv v správnom konaní existuje sivý priestor pre priznanie alebo odmietnutie ďalších základných procesných práv pomocou výkladu Ústavy Slovenskej republiky. Možno základné procesné práva priznané pre trestné konanie vztiahnuť aj na správne konanie extenzívnym výkladom, alebo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky je len doslovný výklad základných procesných práv?

Uplatňovanie Ústavy Slovenskej republiky sa spája s vyvodzovaním ochrany základných procesných práv pre správne konanie z úpravy základných procesných práv ustanovených pre trestné konanie. Právnym základom tohto postupu sú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") v konaniach proti Slovenskej republike.

ESĽP vo veci Kadubec a rovnako tak vo veci Lauko vyslovil právny názor, že menší priestupok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, sa síce nepovažuje za trestný čin podľa vnútroštátneho práva, ale ide o "trestný čin" všeobecného charakteru, pretože došlo k porušeniu právneho predpisu a uložená pokuta má trestný charakter. ESĽP ďalej uviedol, že základom určenia, či sa priestupok bude kvalifikovať ako "trestný" podľa Dohovoru, je zistenie, či text definujúci priestupok patrí alebo nepatrí podľa legislatívnej techniky daného štátu do trestného práva. ESĽP vzal do úvahy povahu priestupku a výšku trestu a uznal, že patrí do trestnej oblasti s odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutie vo veci Oztűrk (s. 20, § 53), lebo všeobecný charakter právneho predpisu porušeného sťažovateľom spolu s odstrašujúcim a trestným účelom uloženej pokuty stačia na to, aby priestupok podľa čl. 6 Dohovoru bol trestným podľa povahy.

Ťažiskom hľadania priestoru pre uplatnenie základných procesných práv v správnom konaní sa rozhodnutiami ESĽP vo veci Kadubec a Lauko sa stalo rozhranie medzi trestným konaním a správnym konaním.

Týmito rozhodnutiami, ktoré sú relatívne zložité a náročné vo fáze aplikácie na identifikáciu ďalších zákonov kvázi trestného charakteru, sa vytvorila istota, že zodpovednosť za priestupok na Slovensku podlieha ochrane základnými právami určenými pre trestné konanie a otvorila sa možnosť, že aj ďalšia zodpovednosť založená prameňmi práva z odvetvia správneho práva podlieha ochrane základnými právami priznanými v trestnom konaní.

Ústava Slovenskej republiky priznáva základné procesné práva pre trestné konanie v čl. 49 a 50. K tomu pristupuje ustanovenie čl. 47 ods. 1 zaručujúce právo odoprieť výpoveď tomu, kto by sa výpoveďou vystavil nebezpečenstvu trestného stíhania seba alebo blízkej osoby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky spojil správne konanie