Problematika opätovného podania návrhu na povolenie obnovy konania v tej istej trestnej veci

Nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012 (ďalej aj ako "nález ústavného súdu"), ktorým bola vyslovená čiastočná diskonformita tzv. "asperačnej zásady" obsiahnutej v § 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou SR, priniesol so sebou viacero problémov v aplikačnej praxi v rámci rozhodovaní o návrhoch na povolenie obnovy konaní. Najpodstatnejší problém spojený s aplikáciou spomínaného nálezu ústavného súdu v rámci návrhov odsúdených na povolanie obnovy konania vo veciach, v ktorých im boli uložené tresty o. i. aj podľa § 41 ods. 2 TZ, spočíval v otázke, či sa má v týchto prípadoch obnova konania povoliť ex lege bez ďalšieho skúmania naplnenia podmienok obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Tento problém je však už v súčasnosti vyriešený v podobe prijatého stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj ako "zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu"), ktoré usmernilo aplikáciu záverov nálezu ústavného súdu tak, že súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania, po tom, ako má preukázané, že k uloženiu trestu došlo aj podľa ústavne nekonformného § 41