PROBLEMATIKA OPÄTOVNÉHO PODANIA NÁVRHU NA POVOLENIE OBNOVY KONANIA V TEJ ISTEJ TRESTNEJ
VECI
Článok je venovaný problematike rozhodovania o v poradí druhom (ďalšom) návrhu
odsúdených na povolenie obnovy konania v trestnej veci, v ktorej bola použitá "asperačná zásada" ak
už v tej istej veci bol prvý návrh zamietnutý v čase pred prijatím zjednocujúceho stanoviska
trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: Tpj
44/2013 z 26. novembra 2013.
Úvod
Nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28.
novembra 2012 (ďalej aj ako "nález ústavného súdu"),
ktorým bola vyslovená čiastočná diskonformita tzv. "asperačnej zásady" obsiahnutej v
§ 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou SR,
priniesol so sebou viacero problémov v aplikačnej praxi v rámci rozhodovaní o návrhoch na povolenie
obnovy konaní. Najpodstatnejší problém spojený s aplikáciou spomínaného nálezu ústavného súdu v
rámci návrhov odsúdených na povolanie obnovy konania vo veciach, v ktorých im boli uložené tresty o.
i. aj podľa § 41 ods. 2 TZ, spočíval v otázke,
či sa má v týchto prípadoch obnova konania povoliť ex lege bez ďalšieho skúmania naplnenia podmienok
obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku
(ďalej len "TP"). Tento problém je však už v
súčasnosti vyriešený v podobe prijatého stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp.
zn.: Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj ako
"zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu"), ktoré
usmernilo aplikáciu záverov nálezu ústavného súdu tak, že súd rozhodujúci o návrhu na povolenie
obnovy konania, po tom, ako má preukázané, že k uloženiu trestu došlo aj podľa ústavne nekonformného
§ 41