KONTRADIKTÓRNE KONANIE A ROZHODNUTIE SÚDU
Všeobecne o kontradiktórnosti - aktuálne otázky kontradiktórnosti súdneho konania a
dokazovania v judikatúre - kontradiktórnosť hlavného pojednávania - návrhy na novelizáciu Trestného
poriadku - pripomienky k námetom de lege ferenda.
Pojem "kontradiktórny" vychádza z latinských slov "
contra
dicére" - čo znamená odporujúce
si, protirečivé (vyjadrovania), protiklad, rozporNiektorí autori používajú pojem "adverzárny, resp. adverzatívny" - čo však tiež znamená
odporovací. Historicky (tradične) aj v súčasnosti najmä v justičnej praxi sa však používa pojem
"kontradiktórne" konanie, preto budem používať tento pojem.
Kontradiktórnosť
teda znamená oponovanie, uvádzanie vlastných argumentov proti
argumentom druhej strany, teda protiargumentáciu. Znamená súperenie v spore, čo znamená vedenie aj
trestného súdneho konania formou sporu strán. Poznamenávam, že latinské
"processum"
znamená aj "spor"
.V trestnom konaní je základným sporom - spor medzi obžalobou, ktorú pred súdom v mene štátu
zastupuje prokurátor ( § 2 ods. 5,
§ 15 TP) a obvineným, resp. obžalovaným.
Už tu však treba zdôrazniť, že základnou podmienkou toho, aby mohlo ísť o spravodlivé trestné
sporové konanie, je rovnosť strán ( § 2 ods.
14 TP) pred nezávislým súdom, ktorý po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní vyhlási
rozhodnutie.
Možno teda uzavrieť, že
kontradiktórny proces sa vyznačuje tým, že ide o súboj pred
súdom rovných strán, ktoré sú sledovaným zámerom nútené k tomu, aby v súdnom konaní, resp. pred
súdom, predložili dôkazy, o ktoré opierajú svoje tvrdenia.
Dôkazné bremeno
- aj vzhľadom a najmä vzhľadom na prezumpciu neviny (
§ 2 ods. 4 TP), ktorá je v
kontradiktórnom konaní posilnená - nesie procesný prokurátor v zastúpení štátu
(
§ 2 ods. 5 TP).Súd nemá dôkazné bremeno, má však právo vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli
( § 2 ods. 11 TP), keďže sa od súdu
očakáva nielen spravodlivé konanie, ale aj tomu zodpovedajúce rozhodnutie
(§ 2 ods. 10 tretia veta). Práve aj preto má
súd v súperení strán vystupovať ako ARBITER, ktorý do súdneho konania na hlavnom pojednávaní má
zasahovať spravidla najmä pri riešení procesných otázok a námietok.Za situácie, keď súd má mať úlohu nezávislého a nestranného arbitra, ktorý rozhoduje spor medzi
stranami, môžu nastať - a v praxi aj nastávajú - zásadné výkladové problémy. Napr. v otázke,
či má alebo môže súd z vlastnej iniciatívy vykonať dôkaz, ktorý žiadna zo strán
nenavrhovala
- a to bez ohľadu na to, či ide o dôkaz usvedčujúci alebo o dôkaz v prospech
obžalovaného.Ide o komplex významných otázok, ktoré sú aktuálne aj z hľadiska prípravných prác na novele
TP.
V tomto smere je dosť opatrný aj komentár TP, keď o súvislosti s nastoleným problémom v podstate
uvádza len, "že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách, treba však zabezpečiť (čo
ustanovením § 2 ods. 11 legislatívne je
zabezpečené), aby mohol do dokazovania iniciatívne zasahovať aj súd, a to aj prostredníctvom
dôkazov, ktoré strany nenavrhli".
Konštatovaná možnosť súdneho zásahu do dokazovania legislatívne zabezpečená je. Ale nerieši to
nezodpovedanú otázku, či v záujme spravodlivého rozhodnutia (
§ 2 ods. 10 TP) súd musí iniciatívne
zasiahnuť do dokazovania.
Mali by sme zrejme najprv vyriešiť dve ďalšie otázky: predovšetkým -
aká je definícia,
resp. aké je "spravodli