Príspevok sa venuje vzťahu určovacej žaloby a žaloby na plnenie. Autorka poukazuje na vývoj právnych názorov v tejto oblasti, ktorý prešiel turbulentným vývojom a priniesol dva odlišné názory na vzťah týchto dvoch žalôb. Príspevok porovnáva predmet určovacej žaloby a predmet žaloby na plnenie a dospieva k záveru, že ich predmet nie je totožný, z čoho uzatvára, že neplatí záver, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie. Autorka ďalej analyzuje dve situácie. Prvou je situácia, keď bola určovacia žaloba podaná pred podaním žaloby na plnenie, a druhou je situácia, keď určovacia žaloba bola podaná po skončení konania o žalobe na plnenie.
1. Vývoj názorov na vzťah určovacej žaloby a žaloby na plnenie
Vývojom názorov na vzťah určovacej žaloby a žaloby na plnenie sa zaoberal B. Dvořák.
1)
Začína skúmaním tohto vzťahu počas platnosti Civilního řádu soudního (CRS), kedy o vzťahu určovacej žaloby a žaloby na plnenie neboli pochybností, čo dokladá názorom V. Horu.
2)
Ten uvádza, že
"žaloby na plnění nevylučují žalob určovacích aneb naopak, poněvadž při nich nejde o týž nárok a také návrh není totožný".
Ten istý názor zastával aj F. Štajgr, ktorý ešte v roku 1945 tvrdil, že
"jedna v poměru k druhé netvoří překážku litispendence, neboť každá z nich má jiný předmět: předmětem určovací žaloby může být nanejvýše to, co je prejudiciální otázkou ve sporu o plnění".
3)
Tieto názory boli následne revidované. Možno poukázať na Štajgrov názor formulovaný v roku 1959, v ktorom tvrdí,
že "podáním žaloby na plnění je vytvořena překážka litispendence pro určovací žalobu o totéž právo nebo právní poměr"
.
4)
S názorom, že podaním žaloby na plnenie sa vytvára prekážka litispendencie pre neskoršiu určovaciu žalobu, resp. že právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie vytvára prekážku
rei iudicatae
pre kladnú alebo zápornú určovaciu žalobu, sa stretávame aj v novšej literatúre, konkrétne u J. Macura
5)
(pre
lis pendens
) a J. Steinera
6)
(pre prekážku
rei iudicatae
). Možno doplniť, že takto je vzťah obidvoch žalôb vnímaný aj v novšej komentárovej literatúre.
7)
Tento posun v porovnaní s pôvodným názorom nastal aj v súdnej praxi, a to v slovenskej, ako aj českej. Tá sa prikláňa k názoru, že
"právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku)".
8)
Súdy tento záver zhodne odôvodňujú tým, že
"je tomu tak preto, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa (či už výslovne, alebo mlčky) kladné alebo záporné riešenie otázky (ne)existencie práva alebo právneho vzťahu, ktorá by mala byť riešená určovacou žalobou a vychádza teda z rovnakého skutkového základu ako žaloba určovacia"
.
9)
Opačné stanovisko k týmto názorom vyjadrila A. Winterová,
10)
podľa ktorej, keďže pri žalobe určovacej a žalobe na plnenie nejde o to isté, nevytvárajú jedna pre druhú prekážku litispendencie. V novších dielach tento opačný názor zastáva aj B. Dvořák,
11)
ako aj časť komentárovej literatúry.
12)
Tieto oponujúce názory sa prejavili aj v rozhodovacej činnosti českého ústavného súdu.
13)
Závery, že rozsudok o žalobe na plnenie vytvára prekážku
rei iudicatae
pre následnú žalobu o určenie, sa preniesli aj do súčasnej porekodifikačnej slovenskej komentárovej literatúry.
14)
Podľa M. Tomašoviča z hľadiska skúmania procesných podmienok prekážky
litispendencie
a prekážky
rei iudicatae
žalobný nárok na plnenie konzumuje určovací žalobný nárok. Žaloba na plnenie vytvára preto prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu. Rovnako platí, že rozsudok o žalobe na plnenie (tak vyhovujúci, ako aj zamietajúci) je pre určovaciu žalobu prekážkou
rei iudicatae
. Tomašovič dodáva, že v opačnom poradí označené procesné prekážky nenastávajú. Žaloba na plnenie je procesne prípustná aj vtedy, ak sa skôr začalo konanie o určovacej žalobe, resp. ak bolo už o určovacej žalobe právoplatne rozhodnuté.Na druhej strane M. Števček
15)
sa v tom istom komentári vyjadruje odlišne. Podľa neho by sa mali doterajšie doktrinálne a judikatórne závery revidovať, pretože tieto chybné závery vyplývali z neexistencie účinnej právnej úpravy medzitýmneho rozsudku, na čo však už