Interlocutory judgment on preliminary ruling and declaratory action. The subject of the present article is the analysis of the issue of concurrence between the institute of an interlocutory judgment on preliminary ruling and a general declaratory action. The authors controversially raise the question whether the current legislation in the Slovak Republic in relation to the time limit for applying for an interlocutory judgment on preliminary ruling is proper and does not allow for different interpretations. They then analyse the possibility of filing an action for a declaratory judgment after the court has given a final decision on an obligation to perform. The article presents a view of the chosen issue in accordance with the current legislation in this area and tries to explain its purpose in a doctrinal and comparative manner, based primarily on the knowledge of Austrian doctrine and decisionmaking practice, as this legislation was the source of inspiration for the latent Slovak legislation. By analysing all these starting points, the authors conclude that the issue of the concurrence of the action for declaratory judgment and the action for the obligation to perform is still not sufficiently elaborated, and they offer their contribution as the beginning of a possible professional (scientific and jurisprudential) debate.
Key words: interlocutory judgment, preliminary ruling, application for interlocutory judgment, declaratory action
ŠTEVČEK, M., HRČKA, M., KRUPA, P.: Medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve a určovacia žaloba. Právny obzor, 109, 2026, č. 1, s. 3 - 27.
Úvod
Staršie odborné publikácie z oblasti civilného procesu sa problematikou medzitýmneho rozsudku zaoberali iba okrajovo. Domnievame sa, že uvedené bolo dôsledkom okrem iného nedostatočnej právnej úpravy medzitýmneho rozsudku obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP"). Je na škodu veci, že slovenská právna doktrína a rovnako tak aj aplikačná prax si "nevžili" medzitýmny rozsudok do takej miery, aby jeho využívanie v praxi mohlo byť považované za bezproblémové. Pri skúmaní právnej úpravy medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve je vhodné zamýšľať sa aj nad teoretickými i aplikačnými problémami, ktoré by v praxi mohli nastať.
In concreto
sa v tomto príspevku zameriavame najmä na analýzu problematiky lehoty, počas ktorej sa môže procesná strana domáhať vydania medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve. Pripúšťa aktuálna právna úprava, aby sa procesná strana mohla domáhať vydania medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve aj po tom, čo súd už rozhodol o žalobe na plnenie? Pripúšťa aplikačná prax alebo právna doktrína vo vzťahu k spomenutej problematike dvojaký výklad? Alebo je na predmetnú problematiku zjednotený názor, a to tak v rámci právnej doktríny, ako aj súdnej praxe?V druhej časti príspevku sa zaoberáme princípom subsidiarity určovacej žaloby, a to konkrétne možnosťou uplatnenia určovacej žaloby po tom, čo súd právoplatne rozhodol o žalobe na plnenie.
Medzitýmny rozsudok vo všeobecnosti
Medzitýmny rozsudok predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla civilného procesu, na základe ktorého by súd v civilnom procese mal rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
1)
Jeho obdobu možno nájsť v rôznych modifikáciách, v právnej úprave väčšiny (nielen) stredoeurópskych štátov. Z uvedeného možno vyvodzovať, že toto súdne rozhodnutie je imanentnou súčasťou právnych poriadkov vyspelých, demokratických a právnych štátov. Pokiaľ je jeho aplikácia správna, má predispozíciu na to, aby bol považovaný za inštitút, ktorý dokáže výrazným spôsobom skrátiť civilné sporové konanie, v dôsledku čoho môže dôjsť k čiastočnému odbremeneniu justičného systému štátu.
Právna úprava medzitýmneho rozsudku podľa OSP bola obsiahnutá v jedinom ustanovení, a to v ust. § 152 ods. 2 OSP, podľa ktorého platilo:
"Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe!"
Ak súd rozhodoval najskôr len o časti prejednávanej veci, rozhodoval čiastočným rozsudkom. Pokiaľ rozhodoval najskôr len o základe prejednávanej veci, rozhodoval rozsudkom medzitýmnym. V porovnaní s aktuálnou právnou úpravou medzitýmneho rozsudku, obsiahnutou v ust. § 214 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP") možno predchádzajúcu právnu úpravu medzitýmneho rozsudku v OSP považovať za nedostatočnú.Podľa aktuálnej právnej úpravy môže súd v zmysle ust. § 214 ods. 1 CSP medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku, ak je to účelné.
Conditio sine qua non
pre rozhodnutie prostredníctvom tohto typu medzitýmneho rozsudku je, aby bol uplatnený procesný nárok deliteľný na základ a výšku. Najpertraktovanejším príkladom nároku deliteľného na základ a výšku je nárok na náhradu škody. Pod pojem základ nároku právna doktrína, ale aj aplikačná prax subsumujú najčastejšie otázky preklúzie alebo premlčania práva, alebo prípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody.
2)
Napríklad v rámci konania o náhrade škody môže konajúci súd rozhodnúť o tom, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je daný.
3)
V nasledujúcej časti konania sa súd bude zaoberať už iba samotnou výškou uplatneného nároku. Účelnosť vydania medzitýmneho rozsudku podľa prvého odseku je ponechaná na voľnej úvahe súdu, ktorý tak môže urobiť aj bez návrhu procesnej strany.
4)
Rekodifikáciou civilného procesu bol do CSP zavedený nový inštitút - medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve. Podľa ust. § 214 ods. 2 CSP súd môže na návrh strany rozhodnúť, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Súd v danom prípade rozhoduje tzv. medzitýmnym rozsudkom o prejudiciálne pôsobiacom práve. Uvedený druh medzitýmneho rozsudku predstavuje v procesualistike samostatnej Slovenskej republiky nóvum.
5)
Súd môže týmto medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť napríklad o otázke existencie či danosti subjektívneho práva, o ktorého ochranu žalobca žiada.
6)
"V zásade ide o riešenie otázky rozsahu právoplatnosti rozhodnutia a jeho záväznosti pre strany sporu. Týmto spôsobom vlastne dosiahneme, že riešenie predbežnej
7)
otázky (určenie práva) sa stane súčasťou enunciátu a bude záväzné."
8)
Pri rozhodovaní medzitýmnym rozsudkom podľa druhého odseku cit. ust. sa v plnej miere prejavuje dispozičný princíp, keďže ním súd môže rozhodnúť iba na návrh strany. V porovnaní s medzitýmnym rozsudkom podľa prvého odseku cit. ust. zákonodarca explicitne nepodmieňuje jeho vydanie účelnosťou. Podmienka účelnosti je však obsiahnutá v samotnej podstate predmetnej právnej úpravy. Typickým príkladom sporu, v rámci ktorého možno rozhodnúť týmto rozsudkom, je spor o žalobe na plnenie, v ktorom existuje polemika (právny spor) ohľadne existencie, resp. neexistencie práva (napríklad pohľadávky žalobcu voči žalovanému), od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Určenie existencie alebo neexistencie tohto práva pôsobí prejudiciálne vo vzťahu k procesnému nároku, ktorý bol uplatnený žalobou.
9)
Návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve vo svojej podstate predstavuje určovaciu žalobu
sui generis.
Z uvedeného dôvodu je strana, ktorá sa domáha vydania tohto rozsudku, povinná preukázať naliehavý právny záujem na takom určení.
10)
O návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve rozhoduje sudca, ktorý koná vo veci (o žalobe na plnenie), čo je okrem iného prejavom princípu hospodárnosti sporového konania. V prípade, ak súd rozhodne, že tu
je
právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, je vysoko pravdepodobné, že strany sa ohľadom ich práv a povinností dohodnú mimosúdne.
11)
Pokiaľ však súd rozhodne tak, že tu
nie je
právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, bude možné od žalobcu očakávať, že zoberie žalobu späť a s protistranou sa takisto (prípadne) dohodne mimosúdne. V prípade, ak by žalobca chcel v konaní pokračovať aj napriek tomu, že súd rozhodol o neexistencii prejudiciálne pôsobiaceho práva, súd bude takým medzitýmnym rozsudkom viazaný, čo podstatne determinuje aj jeho rozhodnutie o žalobe na plnenie.V dôsledku spomenutej nedostatočnosti právnej úpravy medzitýmneho rozsudku v rámci OSP dochádzalo v aplikačnej praxi k rôznym dezinterpretáciám, nesprávnym, a dnes už prekonaným tvrdeniam a záverom. Jedným z týchto nesprávne vyvodzovaných záverov bol aj tzv. princíp subsidiarity určovacej žaloby, ktorý vyjadruje skutočnosť, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať plnenia, nemá spravidla naliehavý právny záujem na určení. V tomto kontexte môžeme odkázať na znenie staršej judikatúry, ktorá takéto podľa nás nesprávne
12)
závery vyvodila.
Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. 31 Cdo 2740/2012 zo dňa 25.6.2014 uviedol:
"Stejné tak platí, že tam, kde soud svým rozhodnutím priznal žalobci pravomocné požadované penéžité plnéní, již nelze následné vést (dle § 80 p