D&O poistenie v kontraste zákazu vylúčenia a obmedzenia zodpovednosti členov orgánov obchodných spoločností za škodu.

. The D&O insurance represents a barely known and virtually unexplored phenomenon in Slovak Republic environment even today. In regard to separation of ownership and control in the agency process, which occurs in corporation's environment, its coexistence with liability regime of members of corporate bodies may appear to be problematic, in particular with regard to the legal prohibition of so-called indemnification agreements. The liability of members of corporate bodies is a special type of commercial law liability. In our opinion, the dominant function of this liability system is a preventive function, which generates incentives to motivate members of corporate bodies to act in accordance with their fiduciary duties, thereby reducing the risk of so-called moral hazard. This provides an important scope for comprehending the purpose of the legal prohibition of the indemnification agreements, which is to preserve these incentives as precisely as possible. Logically, the possibility of limiting or even excluding liability would result in their minimization or even complete elimination. Even though the conclusion of D&O insurance provides effect similar to the conclusion of a indemnification agreement, we do not consider it illegal. At the same time, however, we insist that the principles of corporate governance important for mitigating the risk of moral hazard must be taken into account. We believe that the optimal approach to address this purpose is to apply the deductible as a way of partially exoposing insured managers to risk.

Poistenie zodpovednosti za škodu¹⁾ spôsobenú členmi orgánov obchodných spoločností, známe ako D&O poistenie (z anglického ), predstavuje v podmienkach Slovenskej republiky v súčasnosti ešte stále pomerne málo známy a prakticky nepreskúmaný fenomén. So zreteľom na oddelenie vlastníctva a správy v procese zastúpenia, ktorý je vlastný najmä kapitálovému typu obchodných spoločností²⁾ (ďalej aj korporácie), sa pritom jeho koexistencia s režimom zodpovednosti členov orgánov obchodných spoločností za škodu môže javiť ako problematická, a to hlavne s ohľadom na výslovný zákonný zákaz tzv. dohôd.³⁾

Zodpovednosť za škodu členov orgánov obchodných spoločností je osobitným typom obchodnoprávnej zodpovednosti. Členovia orgánov korporácií (ďalej aj skrátene členovia orgánov alebo manažéri) sú zodpovední za ujmu spôsobenú korporácii porušením svojich , t.j. povinnej miery starostlivosti (odbornej, resp. náležitej) a povinnej miery lojality. Tieto povinnosti Obchodný zákonník formuluje prostredníctvom tzv. otvorených, resp. vágnych jazykových prostriedkov, ktorými stanovuje určité, avšak podrobne nedefinované kvalitatívne kritériá na výkon funkcie manažérov. Materiálnou príčinou existencie týchto zákonných pravidiel je snaha zákonodarcu reagovať na tzv. , ktorý vzniká ako inherentný dôsledok oddelenia vlastníctva a správy v rámci organizačného modelu kapitálovej obchodnej spoločnosti. Jeho podstatu možno zjednodušene vyjadriť tak, že členovia orgánov kapitálových spoločností ako správcovia hospodária s majetkom, ktorý im bol zverený "vlastníkmi" korporácie ako profesionálnym odborníkom.

Vychádzajúc z terminológie anglo-americkej právnej vedy býva v tuzemských končinách predmetná relácia pomenovávaná ako vzťah , resp. vzťah V postavení tzv. tu vystupujú spoločníci alebo akcionári obchodnej spoločnosti, zatiaľ čo v pozícii figurujú členovia štatutárnych a ďalších orgánov tejto korporácie. Základným úskalím takto fungujúceho systému je následne a logicky riziko možného konfliktu záujmov medzi týmito rôznymi kategóriami osôb. Delegácia vedúcej úlohy na zvláštny orgán, hoci má nespochybniteľné ekonomické opodstatnenie (najmä s ohľadom na početnosť a neodbornosť ), zároveň nesie aj riziko uvedeného konfliktu, ktorého podstatou je, že môžu mať záujem odlišný od záujmu , a k tomu aj dostatočne široké právomoci umožňujúce im takýto zámer sledovať. To môže ústiť do stavu "nelojality" manažéra, ktorý vykročí za hranice povolenej sebarealizácie a, jednoducho povedané, podvedie ostatných.⁴⁾ Takéto riziko sa v odbornej literatúre bežne označuje ako .

Treba si uvedomiť, že oproti valnému zhromaždeniu disponujú (predovšetkým štatutárne) orgány istými taktickými výhodami. Prvou z nich je akcieschopnosť, ktorá orgánu umožňuje, aj za predpokladu, že je konštruovaný ako orgán kolektívny, operatívne sa schádzať a prijímať rozhodnutia. Druhou taktickou výhodou je profesionalita ako jeden z dôvodov, pre ktorý kapitálové obchodné spoločnosti vznikli. Tieto môžu byť ľahko zneužité aj proti záujmom korporácie.⁵⁾ Zároveň spoločníci a akcionári ako nie sú schopní detailne sledovať správanie svojich , teda členov orgánov, a primerane reagovať na získavanie vlastného prospechu (v rozpore s povinnosťou lojality), či laxnosť v ich konaní (v rozpore s povinnosťou starostlivosti).⁶⁾

Ako liek na túto dilemu by mal v prvom rade pôsobiť systém zodpovednosti členov orgánov korporácie za škodu. Pri jeho perfektnom fungovaní by bol tzv. problém zastúpenia efektívne odstránený. V ideálnom svete by totiž manažéri, vedomí si možných následkov svojej zodpovednosti plynúcej z porušenia ich povinností, vždy prispôsobili svoje konanie vyžadovanej miere starostlivosti a lojality. Práve túto preventívnu, resp. motivačnú funkciu pokladáme v prípade špeciálnej zodpovednosti členov orgánov obchodných spoločností za absolútne kľúčovú, pričom sa domnievame, že prípade tohto zodpovednostného režimu vysoko prevyšuje význam pomyselnej kompenzačnej funkcie.

Podobne ako mnohé iné, aj inštitút právnej zodpovednosti členov org