Autor sa v príspevku zaoberá podstatou uznania dlhu ako zabezpečovacieho inštitútu z hľadiska slovenského práva. Dospieva pritom k záveru, že význam uznania dlhu sa nevyčerpáva v účinkoch na premlčanie a v založení domnienky trvania dlhu v čase uznania. Význam uznania dlhu podľa neho spočíva aj v tom, že sa dlžník vzdáva svojich právotvorných oprávnení a trvalých námietok, ktorými by sa mohol voči veriteľovej pohľadávke brániť a o ktorých v čase uznania vedel alebo mohol vedieť (mal s nimi počítať).
Úvod
Uznanie dlhu je v zmysle Občianskeho zákonníka jedným zo spôsobov zabezpečenia pohľadávky. Úprava tohto inštitútu je viac než stručná. Obmedzuje sa len na vymedzenie účinkov uznania dlhu, a to z hľadiska dôkazného bremena a z hľadiska premlčania. Z prvého hľadiska je účinkom uznania dlhu to, že v prípade,
"[a]k niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval"
(§ 558 prvá veta OZ). Z hľadiska premlčania je zas účinkom uznania dlhu to, že právo na splnenie uznaného dlhu sa premlčí až za 10 rokov (§ 110 ods. 1 OZ).Stručnosť právnej úpravy spôsobila, že sa v súvislosti s uznaním dlhu nakopilo viacero otázok. Sporné bolo najmä to, či sa dlh dá platne uznať aj pred jeho zročnosťou. Otázne bolo aj to, či uznanie premlčaného dlhu vedie k novému plynutiu premlčacej lehoty, a ak áno, či tento záver platí aj vtedy, ak dlžník o premlčaní nevedel. A nejasné bolo taktiež aj to, či možno uznať aj dlh, ktorý už bol uznaný či súdom priznaný.
1)
Riešenie týchto otázok priniesla ako obvykle až súdna prax. Tak napríklad Najvyšší súd SR nedávno potvrdil, že dlh možno platne uznať aj pred jeho zročnosťou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 92/2019 z 29. 10. 2020). Už skôr zas Najvyšší súd ČSSR judikoval (pri absencii dnešného § 558 OZ), že k uznaniu môže dôjsť aj po premlčaní dlhu a že uznaním začína plynúť nová premlčacia lehota aj vtedy, ak dlžník o premlčaní nevedel (R 51/1968). No a ešte predtým ten istý súd a po ňom aj Najvyšší súd ČSR dospeli k záveru, že platne sa dá uznať aj dlh, ktorý už bol uznaný dlžníkom či priznaný súdom (R 1/1961, R 32/1979).Mnohé z otázok týkajúcich sa uznania dlhu teda už vyriešila judikatúra. Zdá sa však, že tak urobila bez toho, aby úplne ozrejmila teoretické pozadie, teda podstatu, resp. význam uznania dlhu ako právneho inštitútu. Práve preto bude cieľom tohto príspevku vymedzenie tejto podstaty a významu z hľadiska súčasného občianskeho práva a následne aj konfrontácia tohto vymedzenia s niekoľkými praktickými otázkami, či už riešenými, alebo neriešenými súdnou praxou. Menovite pôjde o otázku uznania nezročného dlhu, otázku uznania neexistujúceho dlhu a otázku, či má uznanie dlhu vplyv na premlčanie, ak bol dlh v čase uznania už premlčaný a dlžník o tom nevedel. A celkom na záver ešte preskúmame možnosť zriadiť notársku zápisnicu ako exekučný titul v čase, kedy dlh
ešte
neexistoval.1. Historické a komparatívne súvislosti
Pred tým, ako sa dostaneme k skúmaniu podstaty a významu uznania dlhu v slovenskom práve, stručne načrtnime, ako sa k uznaniu dlhu pristupovalo v priebehu rokov a ako sa k nemu pristupuje v niektorých nám blízkych právnych poriadkoch.
Uznanie dlhu má svoj pôvod predovšetkým v rímskom
constitutum debiti proprii
, ktorým dlžník sľuboval veriteľovi splniť svoj vlastný dlh. Takéto
constitutum
kreovalo novú obligáciu stojacu vedľa tej starej. Obe obligácie boli do istej miery od seba nezávislé, hoci podmienkou vzniku tej novej bola existencia starej. Veriteľ sa mohol rozhodnúť, ktorý záväzok bude žalovať. Ak však došlo k uspokojeniu jedného záväzku, zanikol aj druhý (D. 13, 5, 18, 3).
Constitutum
tak posilňovalo veriteľovu pozíciu tým, že mu poskytovalo novú žalobu popri žalobe z pôvodného dlhu, čo mohlo byť preňho osobitne výhodné vtedy, ak stará žaloba patrila medzi
actiones temporales
, keďže žaloba z
constitutum
patrila medzi
actiones perpetuae
, ktoré sa vyznačovali dlhou premlčacou lehotou.
2)
V dobovom rakúskom práve sa o uznaní hovorilo, nie úplne presne, ako o kumulatívnej novácii. Podobne ako v rímskom práve aj v rakúskom práve sa uznaním dlhu kreovala nová obligácia. Veriteľ preto mohol svoju žalobu oprieť o ktorúkoľvek z nich. Nová obligácia však bola akcesorickou obligáciou, zánikom pôvodnej obligácie preto zanikla aj tá nová. Dôsledkom akcesority bolo aj to, že dlžník sa mohol voči novej obligácii brániť všetkými námietkami, ktoré mal proti tej pôvodnej, s výnimkou tých, ktoré boli uznaním vylúčené.
3)
Sporným však bolo, či tieto námietky mohol uplatniť bez ďalšieho alebo len v prípade, ak dlh uznal v omyle.
4)
Aj v uhorskom práve sa k uznaniu pristupovalo obdobne. Výstižne to vyjadril Š. Luby, keď písal, že uznaním dlhu
"zakladá sa nový právny dôvod, odlišný od právneho dôvodu, z ktorého vznikol pôvodný záväzok. Tento pôvodný záväzok sa uznaním dlhu nezrušuje, naopak, posilňuje a zaisťuje, lebo dlžník po uznaní dlží to isté plnenie z dvoch právnych dôvodov: to poskytuje veriteľovi väčšiu istotu."
5)
Pokiaľ ide o komparatívny pohľad, veľmi stručne možno zhrnúť, že uznanie dlhu môže mať viacero podôb.
Štandardne sa rozlišuje medzi riadnym uznaním a faktickým uznaním: kým riadne uznanie spočíva vo výslovnom prejave dlžní
Máte predplatné? Prihláste sa
Ups, zatiaľ ste si prečítali len začiatok...
Celý odborný obsah z tejto oblasti je dostupný predplatiteľom portálu.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu a získajte prístup na 10 dní zdarma, stačí sa len zaregistrovať.
Vďaka registrácii získate prístup aj k vybranému obsahu:
- Odborné články z časopisov
- Monitoring predpisov
- Moja kancelária – osobná zóna pre sledovanie vašich obľúbených kategórií portálu, autorov, predpisov
Chcete vedieť viac o predplatnom ?