Je notorietou, že tzv. vymožiteľnosť práva je v podmienkach Slovenskej republiky dlhodobým a pretrvávajúcim problémom. Dôvodom je, že počet premenných, ktoré sa podieľajú na vytváraní stupňa a miery vymožiteľnosti, je mimoriadne široký a tvorený nielen právnymi faktormi, ale aj faktormi metaprávnymi - sociálnymi a inými. Je nepochybné, že štát realizuje, resp. sa snaží realizovať kroky s cieľom posilniť túto vymožiteľnosť, a to najmä za pomoci objektívneho práva, ktoré je primárnym nástrojom regulácie spoločenských vzťahov. Nie je neobvyklé, že právna norma sa vytvára na základe určitej generalizovanej skúsenosti alebo potreby, ktorá vystala v spoločenských vzťahoch. Nezriedka sa totiž v aplikačnej praxi objavia prípady či situácie neobvyklé (v zmysle nie natoľko frekventované, že vzniká pochybnosť o možnosti či vhodnosti jej subsumpcie pod hypotézu príslušnej právnej normy). Vtedy musia orgány aplikujúce právo, a to za pomoci základných interpretačných metód v oblasti práva, hľadať možné riešenia, keďže prípadný zásah zákonodarcu (v podobe novelizácie zákona) nie je z pohľadu procesov tvorby práva istý, a konečný zásah môže byť zdĺhavý a neefektívny - a aplikačná prax musí prípad rozhodnúť hneď, a nie čakať na zmeny či doplnok legislatívy.
Nedávno sa Ústavný súd SR
1)
zaoberal takou otázkou; tá bezprostredne súvisí s efektivitou vymožiteľnosti práva v zmysle vedenia exekúcie predajom hnuteľných vecí na také veci (komodity), ktoré sú svojím charakterom zastupiteľné, a nie individuálne určené.
Uvedená otázka má mimoriadny význam v modernej spoločnosti, keďže prišlo k výraznému posunu v oblasti reálneho záujmu o vybrané hnuteľné veci v porovnaní s obdobným, keď zákon upravujúci ich postih (
Exekučný poriadok) vznikal.
Cieľom predkladaného príspevku nie je analýza správnosti záverov Ústavného súdu SR, vyslovených v dotknutom náleze
2)
. Na základe vlastných interpretačných postupov relevantných právnych noriem sa pokúsime dospieť k záveru zhodnému a posunúť tak doktrinálne chápanie predmetu tzv. mobiliárnej exekúcie.
1. Sedes materiae alebo vymedzenie kľúčových otázok
Napriek našej konštatácii v úvode, že naším zameraním nie je analýza nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 36/2023, pre interpretáciu vybraného problému a s tým súvisiacich otázok je nevyhnutné aspoň čiastkové nastolenie skutkového stavu.
Obchodná spoločnosť bola zaviazaná na zaplatenie dlžnej sumy vyplývajúcej z exekučného titulu. Poverený súdny exekútor realizoval úkony smerujúce k zisťovaniu majetku na území Slovenskej republiky, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku povinného v exekučnom konaní, čo bolo zároveň aj nevyhnutné pre voľbu niektorého zo spôsobov vykonania exekúcie. Ako jediný možný majetok postihnuteľný v exekúcii identifikoval súdny exekútor zemný plyn. Vzhľadom na špecifikum tejto hnuteľnej veci bolo potrebné posúdiť, či platná právna úprava postih zemného plynu umožňuje (a), a zároveň, akým spôsob predmetné realizovať vrátane možnosti jeho zadržania (zabezpečenia ich úschovou u tretej osoby), keď súdny exekútor ako orgán verejnej moci môže konať len na základe zákona a v jeho medziach (b).
3)
Zodpovedanie nastolenej otázky predstavuje vyhodnotenie interpretácie ustanovenia
§ 121 EP a zároveň vyriešenie niekoľkých parciálnych otázok, ktoré logicky determinujú záver úsudku.
Na potreby ďalšej analýzy a ako determinant pre vyvodenie záverov formulujeme samostatné premisy, z ktorých možno logickou abdukciou vyvodiť konkrétny záver.
Premisy (hypotézy) postulujeme ako odpovede na nasledujúce otázky:
P1: V prípade exekúcie predajom hnuteľných vecí podľa
