MAUKŠ, D.: Znovuzavedenie inštitútu odkazu do slovenského právneho poriadku v rámci rekodifikácie súkromného práva. Právny obzor, 108, 2025, č. 2, s. 181 – 214.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2025.2.05
The reintroduction of the institute of Legacy to Slovak legal system as part of the recodification of private law. The paper will present the historical instrument of inheritance law the legacy and deals with its development from the oldest Roman law, through legal development in our territory, to the valid law of the surrounding countries. Subsequently, it will point out its characteristic features and the possibilities of its use in the present, which the legacy brings with it in terms of substantive law as well as procedural law. The author analyzes the role of legacy in the system of inheritance law through its functions and the historical development of inheritance law in our territory. Afterwards the author compares how the legacy strengthens the contractual freedom of the testator, but at the same time threatens the principle of family solidarity and greatly complicates the entire legal system of inheritance law. This paper will point out the application weaknesses of legacies and discuss the problems that may arise in the event that the legal system does not have a limit of the maximum possible amount of legacies and thus does not know the institute of the quarta falcidia. The presented paper does not offer the results of de lege ferenda, it critically summarizes whether the legacy should be part of the new legal regulation of inheritance law in Slovakia, and in which cases the reintroduction of legacy would really strengthen the status and true will of the testator.
Key words: legacy, Civil Code of 1964, singular succession, recodification of slovak private law, quarta falcidia
"Legatum est delibatio hereditatis, qua testator ex eo, quod universum heredis foret, alicui quid collatum velit."
1)
Úvod
"
Kritické analýzy, historické pohľady ako aj analyticko-syntetický prístup k jednotlivým inštitútom dedičského práva ukazujú, že platná úprava
(dedenia - pozn. autora)
má zo širšieho historického pohľadu do ideálu veľmi ďaleko a že bude potrebné ju nutne podrobiť rozsiahlejšej revízii
."
2)
Aktuálna právna úprava v oblasti dedičského práva vychádza z mylnej predstavy, že veľká novelizácia občianskeho zákonníka z roku 1991 obstojí aj do budúcnosti, a že v procese rekodifikácie nebolo potrebné zásadne dopĺňať súčasnú právnu úpravu o staronové inštitúty dedičského práva, ktoré si od čias rímskeho práva zachovali svoju nadčasovosť a širokú aplikačnú využiteľnosť.
3)
Jedným z takto chýbajúcich inštitútov nášho právneho poriadku je aj inštitút odkazu, ktorý naša právna úprava poznala v obmedzenom rozsahu naposledy v roku 1964.Aj momentálne sa na Slovensku v oblasti rekodifikácie dedičského práva opakuje situácia z 1. ČSR,
4)
keď sa na jednej strane konštatuje uspokojivá aktuálna právna úprava dedenia, no ale aj nevyhnutná potreba modernizácie a celkového zlepšenia fungovania niektorých inštitútov,
5)
ako aj zbližovanie európskych právnych poriadkov členských štátov naprieč Európskou úniou v hmotnoprávnej otázke dedenia. Česká republika medzičasom prijala nový kódex pre civilné hmotné právo
6)
a k podobnému kroku sa veľmi pomaly schyľuje aj v Slovenskej republike. Zatiaľ, čo naša úprava dedenia v Občianskom zákonníku
7)
obsahuje len 36 paragrafov, nová česká právna úprava obsahuje viac ako sedemnásobok tohto čísla.
8)
Len právna úprava odkazov je vymedzená v § 1594 - § 1632 NOZ. Preto sa naskytá otázka či k podobnej (totožnej) právnej úprave pristúpi aj Slovenská republika, v ktorej sa dlhodobo rieši proces rekodifikácie súkromného práva. Oblasť dedenia nebýva vo svete často novelizovaná, no aktuálny spôsob vedenia života v modernej spoločnosti, si aj v okolitých krajinách vyžiadal rozsiahle zmeny v právnych úpravách dedenia, predovšetkým v krajinách bývalého východného bloku. Medzi najväčší európsky trend v oblasti dedenia patrí posilnenie autonómie vôle poručiteľa v otázke možnosti využitia rôznych nástrojov nakladania so svojím majetkom po smrti. Do tejto skupiny patrí aj inštitút odkazu.
9)
Predložený príspevok sa zaoberá otázkami, či je potrebné znovu zaviesť odkazy do nášho právneho poriadku, aké následky by to malo pre hmotnoprávnu, ale i procesnoprávnu úpravu dedenia, aké aplikačné nedostatky so sebou inštitút odkazu prináša, a či je posilnenie testovacej slobody poručiteľa relevantnejšie ako jednoduchšia právna úprava dedičského práva, ktorá dostatočne chráni najbližšiu rodinu poručiteľa. Príspevok nemá za cieľ zodpovedať v akej presnej forme by sa mal odkaz zaviesť do nášho právneho poriadku, ale len otvára diskusiu, či je takýto inštitút potrebný v rekodifikovanom Občianskom zákonníku.
1. Aktuálny právny stav dedenia v oblasti singulárnej sukcesie na Slovensku
Súčasná právna úprava dedičského práva na Slovensku je založená na princípe
univerzálnej sukcesie
10)
(všeobecná dedičská postupnosť), čo znamená, že do všetkých dediteľných práv a povinností poručiteľa sukceduje dedič v momente jeho smrti. Naproti tomu stojí zásada singulárnej sukcesie, ktorá už v rímskom práve,
11)
ale aj v neskorších právnych poriadkoch európskych krajín vyjadruje, že určitá osoba vstupuje do jednotlivých určených majetkových častí, vecí a práv poručiteľa, nikdy však nezodpovedá za dlhy na jeho majetku. Poručiteľ tak môže určitým osobám zanechať vo svojom poslednom poriadku
12)
jednotlivé majetkové časti svojho majetku prostredníctvom viacerých inštitútov singulárnej sukcesie: odkazom, fideikomisom alebo darovaním pre prípad smrti. Takto obdarované osoby sa nikdy nestávajú dedičmi, majú len určitú singulárnu výhodu z dedičstva.Ak sa v súčasnosti poručiteľ rozhodne zriadiť posledný poriadok, ktorým je momentálne na našom území jedine závet, môže rozhodnúť, že ustanoví dediča so všetkými s tým spojenými následkami iba k určitej veci alebo právu podľa § 477 OZ, čo sa podľa aktuálneho právneho stavu označuje pojmom singulárna (dedičská) sukcesia.
13)
Tento "nový pojem" singulárna sukcesia bol do nášho právneho poriadku zakotvený ustanovením § 511
14)
Občianskeho zákonníka z roku 1950,
15)
ktoré je obsahovo zhodné s § 477 OZ,
16)
čo ale odporuje klasickému rímskemu právu, ako aj chápaniu dedičského práva vo väčšine štátoch kontinentálnej Európy a z pohľadu teórie dedičského práva a z pojmového hľadiska ide o "
právny nezmysel
".
17)
Podľa nových zásad dedičského práva sa tak môže osoba stať
dedičom
aj k jednotlivému predmetu či právu a zodpovedá za dlhy poručiteľa podľa § 470 OZ iba do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, čím sa stáva účastníkom dedičského konania, a to aj napriek tomu, že nejde o univerzálneho sukcesora, ale "iba" o dediča k jednotlivo určeným predmetom dedičstva. Prijatím OZ v roku 1964 sa tak z nášho právneho poriadku úplne vytratil inštitút odkazu a jedinou možnosťou, ako niekomu odkázať určitý predmet z dedičstva, je ustanoviť ho dedičom na základe už spomenutého § 477 OZ.Aktuálny právny stav vhodne komentoval Schindler: "...
súčasná právna úprava dedičského hmotného práva je u nás založená na princípe univerzálnej sukcesie intestátnej a univerzálno-singulárnej sukcesie testamentárnej
".
18)
Ak by poručiteľ podľa slovenského práva ustanovil niekoho za "odkazovníka" tým, že by mu v závete odkázal konkrétnu vec alebo právo, bolo by potrebné na takúto osobu vždy hľadieť ako na
dediča
, so všetkými s tým nadväzujúcimi následkami. Na základe § 470 OZ, by uvedené platilo, aj kebyže si poručiteľ výslovne želá, aby takáto osoba nezodpovedala za dlhy,
19)
čím dané ustanovenie z časti popiera rímsku zásadu dedičského práva
favor testamenti,
20)
ktorá prikazuje vykonávateľom posledných poriadkov skúmať poslednú vôľu poručiteľa (voluntatem testatoris
), nie sa len držať slov, ktorými poručiteľ závet zriadil.
21)
Keďže platná právna úprava dedenia je na Slovensku príliš strohá, uvedenú zásadu musia na našom území rozširovať súdy prostredníctvom svojich rozhodnutí, čo v individuálnych prípadoch môže narúšať právnu istotu občanov.
22)
Môžeme tak zhodnotiť, že súčasná slovenská právna úprava dedenia takmer vôbec neprináša priestor pre dispozičnú voľnosť poručiteľa. Dôvodová správa k NOZ dokonca charakterizuje súčasnú právnu úpravu dedenia na našom území ako totalitný prístup opovrhujúci vôľou poručiteľa.
23)
Čítanú kapitolu by sme si dovolili ukončiť citátom Šorla: "
Zistenie, že nám postačuje súčasný stav, je však aj stotožnením sa s neslobodou pri dispozícii s naším majetkom pre prípad smrti, alebo s tým, že túto slobodu dosahujeme inak ako dedičským právom predpokladaným spôsobom. Či už jedno alebo druhé však nie je dobrou správou pre stav našej spoločnosti a pre úlohu, ktorú v nej má plniť dedičské právo
."
24)
2. Právny vývoj odkazu v rímskom práve
Odkaz (
legatum
25)
) je starodávny inštitút civilného rímskeho práva
26)
, pre ktorý boli stanovené prísne náležitosti tak po stránke formálnej, ako aj obsahovej. Odkazom poručiteľ poskytoval odkazovníkovi prostredníctvom určitej osoby (predovšetkým skrz osobu dediča) alebo priamo zo svojho majetku (na úkor dedičstva
27)
) určitý majetkový prospech podľa toho, či išlo o vecnoprávny (vindikačný) alebo o záväzkovoprávny typ odkazu (damnačný).
28)
Damnačný odkaz je jednostranný lukratívny úkon
mortis causa,
ktorý poručiteľ zriadil v testamente a ustanovil v ňom, aby osoba získala určitú majetkovú výhodu. Predmet odkazu najčastejšie v rímskom práve tvorila vec, súbor vecí, zriadenie práva alebo postúpenie obligácie.
29)
Predmetom odkazu mohlo však byť aj veno, majetok ako celok, či odkaz voľby.
30)
Naproti tomu pri vindikačnom odkaze, predmet odkazu okamžite prechádzal do kviritského vlastníctva odkazovníka v momente prijatia dedičstva a odkazovník bol od začiatku aktívne legitimovaný k použitiu
actio rei vindicatio
voči každému, kto mu nechcel vydať predmet odkazu. Použitie vindikačného odkazu malo za následok, že takýto odkaz sa nemohol zriadiť ku všetkým predmetom právnych vzťahov, a preto širšie využitie v historickom vývoji našiel damnačný odkaz.
31)
Odkaz nebol v Ríme dedičským titulom, ale úkonom štedrosti poručiteľa a značne rozširoval možnosti nakladať so svojím majetkom po smrti. Odkazovník sa stával singulárnym právnym nástupcom poručiteľa a nikdy nezodpovedal za pasíva na dedičstve, keďže účelom odkazu mohlo byť iba obdarovanie určitej osoby, ktorá sa nestala dedičom. Väčšinou bol zaťažený vykonať damnačný odkaz práve dedič
32)
a odkazovníkovi zaobstarať predmet odkazu tak, ako mu to poručiteľ v testamente nariadil, čím medzi odkazovníkom a osobou zaťaženou vykonať odkaz vznikal záväzkovoprávny vzťah a odkazovník mal k dispozícii rôzne
actiones in personam.
Inštitút odkazu sa počas trvania Rímskej ríše medzi občanmi často využíval, o čom svedčí fakt, že odkazu je v celých Justiniánskych Digestach venovaných až 7 kníh z celkového počtu 50.
33)
Odkaz v Ríme dopĺňal princíp univerzálnej sukcesie a umožňoval veľkú mieru autonómie vôle poručiteľa, keďže mohol byť zriadený pod suspenzívnou podmienkou či príkazom.
34)
Aby odkazovník nadobudol predmet odkazu, vždy muselo najprv dôjsť k univerzálnej sukcesii, a to prijatím dedičstva dedičom.
35)
Už v rímskom práve bol rozdiel medzi inštitútom odkazu a ustanovením osoby za dediča (institutio heredis
) taký, že odkaz bol priamym majetkovým prevodom a ustanovenie dediča bolo predovšetkým nadobudnutie titulu, od ktorého záviseli všetky ostatné majetkové nadobudnutia, teda aj nadobudnutie odkazov.
36)
Podľa rímskeho práva môžeme odkaz charakterizovať ako jednostranný právny úkon poručiteľa zriadený v testamente, ktorým sa tretej osobe (odkazovníkovi) poskytuje majetkový prospech na ťarchu celého dedičstva a ďalších osôb z neho obdarených bez toho, aby odkazovník zodpovedal za dlhy na poručiteľovom majetku.
37)
3. Pojem a význam odkazu v neskoršom právnom vývoji
V 19. storočí sa začali vo viacerých krajinách západnej Európy prijímať prvé občianske zákonníky, ktoré sa prinavracali k rímsko-právnej tradícii. Jedným z nich bol aj rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ďalej len ABGB), ktorého recipovaná podoba platila na časti územia 1. ČSR až do roku 1950.
38)
ABGB predstavoval v danej dobe moderný občiansky zákonník, ktorý vždy do stredu záujmu staval občana a jeho záujmy, čím rešpektoval človeka ako slobodné indivíduum, a tak sa mohla naplno uplatniť zásada autonómie vôle aj v oblasti dedičského práva. Ako stavebná myšlienka závetného dedenia v ABGB sa uvádza, že posledná vôľa poručiteľa musí byť presne ("
genau"
) naplnená.
39)
Inštitút odkazu v ABGB
40)
je vybudovaný na silnom rímsko-právnom základe, preto aj v platnom rakúskom práve nájdeme tento inštitút pojatý v jeho tradičnom význame. Podľa platného ABGB, ale aj právnej úpravy, ktorá platila na časti nášho území do roku 1950, môžeme odkaz charakterizovať ako venovanie (dar) urobené v poslednej vôli poručiteľa, ktoré ale nie je ustanovením za dediča. Odkaz musí odkazovníkovi priniesť určitý prospech, ktorý nemusí byť vyjadrený v peniazoch a odkazovník nezodpovedá za pasíva dedičstva.
41)
Krčmář podľa rakúskeho práva
42)
charakterizoval odkaz ako: "...
priame poskytnutie majetkového prospechu posledným poriadkom pre prípad smrti, pokiaľ nejde o povolanie k univerzálnej sukcesii. Nariadenie odkazovníka bude povolaním k sukcesii singulárnej, ale nie po poručiteľovi, ale po dedičovi
..."
43)
Oproti rímskemu právu je odkaz charakterizovaný najmä negatívnym vymedzením, že nesmie ísť o ustanovenie za dediča a už nemusí byť vyjadrený iba v peniazoch, no môže ísť aj o rôzne formy omisívneho konania.
44)
Rakúska právna úprava pozná iba damnačný odkaz. Smrťou poručiteľa odkazovník nadobúda právo na odkaz. Odkaz je splatný už momentom smrti poručiteľa. V celej úprave nenájdeme mechanizmus (v Ríme inštitút falcidiánskej kvarty), ktorý by chránil dedičov a veriteľov po poručiteľovi pred predĺženým dedičstvom, v prípade ak poručiteľ rozdá všetok svoj majetok odkazmi. Dedič je oprávnený maximálne požadovať náhradu výdavkov vynaložených v prospech dedičstva a náhradu odmeny za vynaloženú činnosť.
45)
Inštitút odkazu poznalo aj uhorské obyčajové právo, no od pôvodného inštitútu z čias rímskeho práva sa v niektorých charakteristických rysoch značne odlišoval. Ak poručiteľ neustanovil inak, na odkaz sa pozeralo vždy ako na vindikačný, čiže automaticky smrťou poručiteľa prechádzalo vlastnícke právo k odkazu na odkazovníka.
46)
Odkazovník zodpovedal za dlhy na poručiteľovom majetku do výšky hodnoty nadobudnutého odkazu, ak tieto dlhy nebolo možné vymôcť od dedičov
47)
a taktiež chýbala komplexná úprava obmedzenia výšky rozdania poručiteľovho majetku prostredníctvom odkazov.
48)
Uhorské obyčajové právo odkaz charakterizuje ako:
"...odkazom, zriadeným v úkone posledného poriadku, sa poskytuje určitej osobe (odkazovníkovi) istá majetková výhoda alebo majetkový prospech pre prípad smrti poručiteľa
."
49)
Pojem odkaz podľa uhorského obyčajového práva nezdôrazňoval rímsko-právnu podstatu singulárnej sukcesie
50)
a môžeme tvrdiť, že na našom území, okrem krátkeho obdobia v rokoch 1950 - 1964,
51)
sme nikdy nemali zakotvený klasický rímsky inštitút odkazu, keďže aj z uvedenej definície vyplýva, že odkazovník v niektorých prípadoch mohol zodpovedať za poručiteľove dlhy.Inštitút odkazu
52)
je dnes už tradičnou súčasťou dedičského práva v okolitých krajinách (Rakúsko, Nemecko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko, Španielsko, holandsko, Belgicko či dokonca v súčasnosti už aj Rusko).
53)
Odkazy sú úzko naviazané na ďalšie inštitúty dedičského práva, predovšetkým na inštitúty posledných poriadkov, ktorými poručiteľ vyjadruje svoju vôľu. Odkaz by bez ďalších inštitútov nemal v právnom poriadku svoje opodstatnenie, na čo musí myslieť aj navrhovaná slovenská rekodifikácia súkromného práva. Frinta vhodne podotkol, že odkaz patrí medzi pokročilé nástroje dedičského práva, prostredníctvom ktorých poručiteľ značne rozširuje svoju autonómiu vôle a rozširujú sa mu možnosti nakladania so svojím majetkom, v prípadoch keď mu "základné inštitúty dedenia" nepostačujú alebo v daných okolnostiach prípadu nie sú vhodné. Opodstatnenie tu nájde predovšetkým obligačný charakter v podobe damnačného odkazu, ktorý značne rozširuje možnosti poručiteľa, jednak voči odkazovníkovi samotnému a taktiež osobe, ktorá je povinná takýto odkaz po smrti poručiteľa vykonať. Podľa nás pojem odkaz pre súčasné právo najlepšie vystihuje Šešina:
"... jednostranný právny úkon, ktorým poručiteľ poskytuje niekomu nejaký prospech k ťažobe iných osôb, ktoré sú obdarované z dedičstva"
.
54)
Samotná základná konštrukcia odkazu tak, ako bola kreovaná v klasickom rímskom práve, dopĺňa princíp univerzálnej sukcesie, čo dáva poručiteľovi možnosť v konkrétnych prípadoch "obdarovať" aj inú osobu ako dediča tak, aby nezodpovedala za jeho dlhy.4. Úvahy nad zavedením inštitútu odkazu v slovenských právnych pomeroch
Pri znovuzavedení inštitútu odkazu do nášho právneho poriadku sa ako najmarkantnejšia javí otázka, či si ako spoločnosť viac vážime hodnotu rodiny, keď by mal majetok poručiteľa zostať najmä členom jeho najbližšej rodiny, alebo si viac vážime hodnotu slobody a s ňou spojenú zásadu autonómie vôle, pri ktorej práve inštitútmi singulárnej sukcesie poručiteľ často rozdáva svoj majetok priateľom a vzdialenejšej rodine.
55)
Bez prvotného zodpovedania tejto otázky nemôžeme pristúpiť k témam, ako je vymedzenie staronových inštitútov dedičského práva, ktoré chceme opätovne zaviesť do nášho právneho poriadku. Zákonodarca si tak bude musieť pred seba postaviť rôzne hodnoty a čiastkové tézy, ktoré presahujú vednú disciplínu práva a siahajú aj do roviny morálnej, historickej, hospodárskej či politickej.
56)
4.1 Odkaz ako inštitút posilňujúci autonómiu vôle
Dedičské právo je postavené na princípe zachovania hodnôt.
57)
hodnoty, ktoré poručiteľ za svojho života budoval a tvoril, by mali ostať zachované pre ďalšie generácie, čím sa prejavuje generačná solidarita. Ak by poručiteľ vedel, že po smrti nebude mať možnosť rozhodnúť o prenechaní uvedených hodnôt konkrétnym osobám, malo by to za následok pokles jeho aktivity na ich vytváraní, prípadne by sa pokúsil za svojho života všetky hodnoty vyčerpať, čo by sa jemu samotnému mohlo vypomstiť. Následok by bol vždy taký, že zo všeobecného blahobytu ďalších generácií, by nastala všeobecná chudoba.
58)
Naopak, vedomie, že poručiteľ bude môcť svoj majetok rozdať po smrti osobám, ktoré si sám vyberie ho ešte viac motivuje k produktivite, k sporivosti a aj k väčšej starostlivosti o svoju rodinu.
59)
V Zákone XII. tabúľ
60)
sa prvýkrát zaviedlo pravidlo, že výlučne poručiteľ má rozhodovať o svojom majetku aj po svojej smrti, čím sa v oblasti dedenia zakotvila všeobecná zásada autonómie vôle poručiteľa, ktorá sa prostredníctvom recepcie rímskeho práva hlboko zakorenila do občianskych zákonníkov modernej doby. Treba pripomenúť, že uvedená zásada nie je neobmedzená a musí niesť istú mieru zodpovednosti voči okruhu osôb poručiteľovi najbližšiemu, čo v súčasnosti reflektuje predovšetkým právna úprava neopomenuteľných dedičov. Už v rímskom práve platilo, že v každej primitívnej spoločnosti bolo dovolené hlave rodiny, aby slobodne zriaďovala úkony
mortis causa
o časti svojho majetku, no základ rodinného majetku v nej mal vždy ostať a nemal byť odňatý novej hlave rodiny.
61)
Pre súkromné právo je typický rešpekt k človeku ako ku slobodnému indivíduu a je kľúčové, aby aj kódex súkromného práva staval vždy do stredu záujmu občana a jeho záujmy.
62)
Zmyslom moderného súkromného práva je, aby slúžilo občanovi ako prostriedok na presadzovanie jeho slobody. Prostredníctvom zásady autonómie vôle sa do súkromného práva premieta ústavný princíp slobody človeka, ktorý je zakotvený v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 11, ktorý je následne premietnutý do čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Individuálna autonómia vôle sa prejavuje v slobodnej možnosti nadobúdať a využívať majetok, v slobode nakladania s vlastným majetkom, v zmluvnej slobode, t.j. uzatvárať zmluvné vzťahy so subjektmi podľa vlastného uváženia a možnosť uzatvárať aj zmluvy, ktoré nie sú výslovne upravené.
63)
Taktiež znamená, že nikto sa nemôže ocitnúť v určitom právnom postavení proti svojej vôli, ale každý občan má prirodzenú slobodu mať vôľu, vyjadriť ju a slobodne realizovať.
64)
Uvedená zásada je dôležitá aj v oblasti dedičského práva, v ktorej dáva poručiteľovi možnosť pre prípad svojej smrti voľne disponovať so svojím majetkom, keďže v sebe zahŕňa aj testovaciu slobodu.
65)
Voľnosť nakladať s vlastným majetkom aj po svojej smrti je základným atribútom slobody individuálneho vlastníctva.
66)
Úplná testovacia sloboda, ktorá umožňuje voľné nakladanie so svojím majetkom, lepšie vyhovuje ľudským potrebám v konkrétnych prípadoch než pevne stanovená schéma zákonnej dedičskej postupnosti. Táto zásada sa prejavuje nielen v možnosti poručiteľa vybrať presný okruh majetku a osôb, ktorým má pripadnúť, ale aj v inštitútoch, prostredníctvom ktorých môže poručiteľ takéto dispozície vykonávať. Slovenské dedičské právo je stále silno postavené na socialistickom vnímaní dedenia
67)
a tieto inštitúty v našom právnom poriadku dodnes nie sú zakotvené. hlavnou myšlienkou socialistického dedičského práva bolo, aby celý majetok poručiteľa prešiel na osoby, ku ktorým mal poručiteľ blízky osobný a citový vzťah, a nie aby rozdával svoj majetok vzdialenejšej rodine a priateľom, hoci aj v nepatrnej hodnote, čo bolo veľmi populárne už v rímskom práve, ale aj v minulosti na našom území.
68)
Uvedenú myšlienku opísal holub ako pokrokovú zásadu, ktorú prijali aj občianske zákonníky z rokov 1950 a 1964,
69)
čím sa zmenila funkcia dedičského práva na našom území (pozri v nasledujúcom texte).
Jediným inštitútom, ktorý v súčasnosti tvorí testovaciu slobodu poručiteľa je možnosť zriadenia závetu a v ňom ustanoviť dedičov, prípadne im určiť podiely, konkrétne veci alebo práva, ktoré im majú pripadnúť ako dedičstvo.
70)
Vôľa poručiteľa je základným stavebným prvkom dedičského práva všade vo svete, pokiaľ sa rešpektuje autonómia vôle
71)
ako všeobecná zásada súkromného práva. Náš OZ takto rešpektuje autonómiu vôle jednotlivcov, preto by aj oblasť dedičského práva mala oveľa viac dbať na testovaciu slobodu. Bez dedičského práva ako subkategórie súkromného práva, by zásada autonómie vôle nemala svoje opodstatnenie a priestor pre komplexné uplatnenie. Jedným z nástrojov, ktoré umožňujú v širokom rozsahu premietnuť zásadu autonómie vôle do systému dedičského práva je práve inštitút odkazu. Zavedenie odkazov do nášho právneho poriadku by značne rozšírilo testovaciu slobodu, keďže odkaz dáva poručiteľovi možnosť ustanoviť určitú osobu za svojho dediča (univerzálneho nástupcu), ale taktiež ju môže zaviazať, aby osobe tretej vydala konkrétny majetkový prospech z dedičstva bez toho, aby takáto osoba zodpovedala za jeho dlhy.
72)
Nemyslíme si, že zúžením dedičských nástrojov a zjednodušením právneho poriadku dedenia tým, že odstránime tieto nástroje dôjde k väčšej právnej istote. Ba naopak, úplným zjednodušením úpravy dedenia dôjde k oslabeniu postavenia poručiteľa v oblasti závetného dedenia a poručiteľ nebude schopný vyjadriť svoju skutočnú vôľu, pretože mu nebudú ponúknuté žiadne ďalšie inštitúty dedenia okrem výberu okruhu dedičov, stanovenia ich podielov a možnosti vydedenia neopomenuteľných dedičov tak, ako to ponúka súčasný OZ. Na tomto mieste si dovolíme zacitovať autorov pripravovanej rekodifikácie OZ: "
Právna úprava nemôže byť čo do svojho obsahu a rozsahu zjednodušujúca, keď sú komplikované samotné vzťahy, ktoré sú jej predmetom
."
73)
Pre úplnosť dodávame, že práve dedičské vzťahy v podobe pomyselných právnych nástupcov po mŕtvej osobe sú jedny z najkomplikovanejších vzťahov vôbec.4.2 Koncepcie chápania dedičského práva
V histórii dedičského práva proti sebe stáli dve koncepcie chápania dedenia, a to kolektivistická a individualistická. Zatiaľ čo kolektivistická v najstaršom vývoji tvrdila, že majetok po poručiteľovi má pripadnúť istému spoločenstvu, ktorého bol poručiteľ členom (najčastejšie rod či obec), v súčasnosti sa pretransformovala a tvrdí, že dediť by sa malo najmä zo zákona, a majetok poručiteľa by mal ostať v okruhu jeho najbližšej rodiny, ktorá sa za jeho života o tento majetok vo veľkej miere starala svojou každodennou prácou. Individualistická koncepcia chápania dedičského práva tvrdí, že konkrétny jedinec by mal vstúpiť do práv a povinností poručiteľa, a sám poručiteľ má mať právo vybrať, ktorá osoba to bude. Proti sebe nám tak stoja dve koncepcie. Prvá tradičná kolektivistická koncepcia akcentuje na to, že nie je sociálne spravodlivé, aby jedna určitá osoba získala zvýhodnenie oproti ostatným členom spoločnosti "bez práce, námahy a osobného pričinenia", čo iba vedie k majetkovej nerovnosti v spoločnosti.
74)
Naopak, individualistická koncepcia tvrdí, že osoby blízke poručiteľovi (nielen najbližšia rodina vyjadrená v skupinách zákonného dedenia), ktoré s ním tvorili spoločný život a vytvárali s ním hodnoty boli veľmi často za cenu šetrenia a uskromňovania sa ukracované, a preto by mali aj tieto osoby dostať určitý majetkový prospech a jedine poručiteľ rozhodne, ktoré osoby by to mali byť.
75)
Tento pomyselný súboj v 19. storočí vo väčšine Európy vyhrali heslá slobody a rovnosti v celom systéme súkromného práva, čo bolo v oblasti dedičského práva pretavené v podobe úplnej testovacej slobody.
76)
Aj podľa Kirstovej v našom právnom poriadku tento hodnotový súboj vyhralo individualistické chápanie dedičského práva, čo súvisí s uznaním individuálneho súkromného vlastníctva. Kirstová ďalej píše, že uvedená koncepcia uprednostňuje testovaciu voľnosť poručiteľa, ktorý môže pre prípad svojej smrti ľubovoľne nakladať s majetkom a zákonná dedičská sukcesia by tak mala plniť len subsidiárnu úlohu.
77)
S uvedeným nemôžeme súhlasiť do plnej miery, keďže naša platná právna úprava dedenia a samotná testovacia sloboda je podľa Feketeho stále značne poznačená dobou, v ktorej bol súčasný OZ prijatý
78)
a celospoločenský záujem je stále postavený predovšetkým na intestátnej dedičskej postupnosti, ktorá je považovaná za preferovaný dedičský titul, pretože je zárukou rešpektovania sociálnej funkcie dedičského práva, ktoré v sebe nesie morálne jadro dedenia.
79)
4.3 Funkcie a úlohy dedenia
Hlavnou funkciou dedičského práva v súčasnosti je podľa Kirstovej zachovanie majetkových hodnôt po poručiteľovi pre jeho nástupcov, predovšetkým pre členov jeho rodiny, čím sa posilňuje samotná rodina a jej hodnoty prostredníctvom generačného prepojenia.
80)
"Dedičské právo napomáha zachovaniu majetkových hodnôt v rodine. Zreteľne tak smeruje k posilňovaniu vzájomných vzťahov vo vnútri rodiny, účelnému využitiu zanechaných majetkových hodnôt, predchádzaniu sporom a ochrane tretích osôb, voči ktorým mal poručiteľ postavenie dlžníka
."
81)
V uvedenej definícii vidíme, že stále preferovaným dedičským titulom na našom území je dedenie zo zákona, a preto aj hlavnou funkciou dedenia zostáva zachovanie majetkových hodnôt v rodine. Taktiež z nej, ale vyčítame, že dôležitou úlohou dedenia je aj ochrana tretích osôb, ktoré boli veriteľmi poručiteľa.
82)
V predošlom texte formulované súčasné chápanie dedenia vychádza z obdobia socializmu, keď zmenilo svoju základnú funkciu,
83)
keďže už od najstarších čias bolo dedičské právo atribútom vlastníctva a počas socializmu sa zmenil primárne samotný zmysel vlastníckeho práva. Najrozsiahlejším druhom vlastníctva sa stalo spoločenské socialistické vlastníctvo, ktoré nepotrebovalo a nepoznalo dedičov, pretože národný a družstevný majetok bol nescudziteľný a pojmovo nedediteľný. hlavnou funkciou dedičského práva tak bolo utužiť rodinné vzťahy a upevniť nové socialistické rodiny, lebo v kapitalistických spoločnostiach stratilo dedenie svoju skoršiu rodovú viazanosť.
84)
Základnou funkciou dedičského práva z čias socializmu tak dodnes na našom území zostalo posilňovanie rodinných vzťahov.
85)
Ak bolo účelom socialistického dedičského práva posilniť rodinné väzby, tak príliš strohá právna úprava a nedostatok dedičských nástrojov pre poručiteľa prispela k presnému opaku a zákonodarcovia sa úplne minuli účinku, ktorý chceli dosiahnuť. Descendenti poručiteľa v mnohých prípadoch aj dlho po vyporiadaní dedičstva proti sebe vedú spory, čím sa rodinné väzby neposilňujú.
86)
Účelom dedenia podľa ďalších autorov je napríklad zachovanie a posilnenie priateľských zväzkov poručiteľa.
87)
Podľa Švecovej normy dedičského práva slúžia v moderných občianskych spoločnostiach predovšetkým k realizácii slobody poručiteľa, kladúc do popredia sebarealizáciu jeho osobnosti.
88)
Myšlienka, že majetok poručiteľa by mal zostať najmä v okruhu jeho rodiny je vyjadrená
zásadou rodinnej solidarity
89)
(podľa súčasných autorov nazývanou aj zásada rodinnej dedičskej postupnosti
90)
), ktorá je v našom právnom poriadku vyjadrená predovšetkým právom neopomenuteľných dedičov na povinný podiel. Dodnes tak na našom území rezonujú myšlienky, že:
"...jednou z hlavných úloh dedičského práva, ktoré má zabezpečiť prechod majetku poručiteľa na dedičov, a to najmä v rámci rodiny, a tým upevniť rodinné väzby
."
91)
Tým, že bude poručiteľovi umožnená širšia miera testovacej slobody a možnosť slobodne nakladať s majetkom po jeho smrti, automaticky neznamená, že členovia jeho rodiny budú ukrátení, čím by sa narušila zásada rodinnej solidarity. Už v rímskom práve, v ktorom výrazne prevyšovala testovacia sloboda nad zásadou rodinnej solidarity, bolo úlohou dedenia majetkovo zabezpečiť svoju rodinu.Vidíme nespochybniteľnú úlohu dedičského práva v hmotnom zabezpečení najbližšej rodiny poručiteľa, aby tak nedošlo k ohrozeniu jej majetkovej situácie. No nemyslíme si, že ide o jedinú úlohu dedičského práva. Jednou z hlavných úloh je taktiež zabezpečiť, aby majetok po smrti fyzickej osoby neostal bez vlastníka, a aby bol využívaný v súlade s jeho účelovým určením.
92)
Tu vstupuje do popredia testovacia sloboda, keďže poručiteľ sám najlepšie rozhodne komu, a ktoré časti jeho majetku majú pripadnúť, aby jeho smrťou došlo k čo najmenším majetkovým zásahom.
93)
4.4 Neobmedzená testovacia sloboda poručiteľa verzus zásada rodinnej solidarity
Zásada rodinnej solidarity, ktorá prevyšovala vo svete do konca 18. storočia, prikazuje poručiteľovi zanechať majetok v rámci jeho rodiny, ktorá tvorí základnú jednotku spoločnosti.
94)
Táto zásada je najlepšie vyjadrená citátom: "
Der Erbe wird geboren, nich gekoren
" (Dedičom sa človek rodí, nie volí).
95)
Zásadu rodinnej solidarity dobre vystihol Svoboda, ktorý poznamenal, že dedičmi by mali byť osoby, s ktorými mal poručiteľ najbližší vzťah, predovšetkým jeho potomkovia, pretože úlohou poručiteľa je aj po svojej smrti postarať sa o ich ďalší osud.
96)
Rimania v Zákone XII. tabúľ zakotvili pravidlo, že iba poručiteľ rozhoduje komu pripadne jeho majetok, čím sa zakotvila zásada autonómie vôle v dedičskom práve. Obidve zásady tak proti sebe bojujú už od čias neskorého rímskeho práva, no je nepochybné, že v súčasnosti jedine zákonodarca a súdy v každej spoločnosti musia medzi nimi nájsť určitý balans.
97)
Dedičské právo je silno naviazané na majetkové právo a na rodinné právo,
98)
v ktorom prevyšuje zásada rodinnej solidarity, no samotné dedičské právo kladie väčší dôraz na majetkový ráz, keďže spomedzi práv prechádzajúcich na poručiteľových nástupcov majú najrozhodujúcejší význam vecné práva, z čoho vyplýva, že prevládať by mala testovacia sloboda.
99)
Už v 19. storočí sa konali hlbšie diskusie o testovacej slobode, niektorí hovorili o jej škodlivom účinku, iní o priaznivom následku na rodinu, hospodársky a spoločenský vývoj.
100)
Prekvapivo jej podporovatelia ako najväčšiu výhodu videli práve ochranu rodiny, keďže posilňuje rodičovskú moc a schopnosť poručiteľa za života zodpovedne nakladať s majetkom, no na druhej strane poručiteľovým individualizmom mohla rodinu značne ohroziť. Vývoj dedičského práva a konkrétnych dedičských káuz ukázali, že dedičskoprávne úkony skôr upevňovali individuálnu koncepciu chápania dedenia so širokým priestorom autonómie vôle poručiteľa.
101)
Výhoda testovacej slobody spočíva najmä v pružnom a efektívnom rozdeľovaní majetku, ktoré je nevyhnutné pre ďalší hospodársky rozvoj. Poručiteľ vie, komu má prenechať svoj majetok a má najlepšiu znalosť o tom, kto a do akej výšky je najviac spôsobilý s ním hospodáriť, čo automaticky neznamená, že to musia byť osoby z okruhu jeho najbližšej rodiny.
102)
Príkladom môžu byť komplikované majetkové pomery pri dedení podniku. Málokedy v podnikateľskej činnosti po smrti poručiteľa pokračuje jeho najbližšia rodina a z pohľadu zásady zachovania hodnôt je oveľa výhodnejšie takúto časť majetku previesť na osoby, ktoré s poručiteľom podnikali a majú reálnu predstavu o fungovaní takejto činnosti.
Zásada rodinnej solidarity má význam pre osoby blízke poručiteľovi, ktoré s ním za života tvorili hodnoty a jeho smrťou by ich mohli stratiť.
103)
O majetok poručiteľa sa veľmi často nezaslúžil len on sám, ale jeho základ vytvorila už predchádzajúca generácia a o jeho zachovanie sa zaslúžili osoby, ktoré boli za života poručiteľa úzko späté s jeho osobou, predovšetkým členovia jeho najbližšej rodiny. OZ 1950po prvýkrát na našom území výrazne uprednostnil zásadu rodinnej solidarity pred autonómiou vôle poručiteľa
104)
a vďaka súčasnému OZuvedená zásada dodnes na našom území prevyšuje. Zásada rodinnej solidarity je vyjadrená najmä v oblasti intestátneho dedenia, a to stanovením zákonných dedičských skupín, v ktorých prevyšujú rodinní členovia poručiteľa, čím dedičské právo reflektuje na otázku, ako si naša spoločnosť váži hodnotu rodiny a manželstva. Zásada rodinnej solidarity je taktiež vyjadrená inštitútom dedičskej nespôsobilosti či inštitútom tzv. práva pozostalých osôb na zaopatrenie (tzv.
zákonné odkazy
), ktorý naša právna úprava nepozná.
105)
Tento inštitút je zakotvený napríklad v Českej republike v § 1665 - § 1669 NOZ. Účelom zaopatrenia osôb po smrti poručiteľa je, aby jeho právne najbližšie osoby (potomkovia, manžel/registrovaný partner, ženy tehotné s poručiteľom, rodičia či spolužijúce osoby v domácnosti) boli chránené a materiálne zabezpečené po jeho smrti, najmä uľahčením fungovania domácnosti krátko po smrti poručiteľa. Uvedené sa zabezpečuje nielen výživou, ale aj nadobudnutím vlastníckeho práva na hnuteľné veci, ktoré tvoria základné vybavenie rodinnej domácnosti. Predmetná úprava má subsidiárny charakter, keďže sčasti dopĺňa aj rodinnoprávnu úpravu (je úzko naviazaná na inštitút výživného) a v oblasti dedenia nastupuje v prípade, ak zaopatrenie konkrétnych osôb poručiteľ nezabezpečil iným spôsobom.
106)
Predmetný inštitút podľa nášho názoru až priveľmi zasahuje do testovacej slobody poručiteľa a nadmieru zvýhodňuje zásadu rodinnej solidarity, čím sa taktiež komplikuje celá sústava súkromného práva a stáva sa tak neprehľadnou.Z morálneho hľadiska sa rozšírenie testovacej slobody javí ako nespravodlivé a v častých prípadoch aj ako neodôvodnené voči vlastnej rodine. Rodinné puto predstavuje najvyššie morálne obmedzenie poručiteľovej poslednej vôle. Vychádza z idey, že poručiteľ sa má aj po svojej smrti postarať o svojich najbližších príbuzných, čo vychádza aj z funkcie dedičského práva tak, ako ju vníma väčšina súčasných autorov. Testovacia voľnosť prináša rôzne etické riziká, ktoré v minulosti viedli k rozkladu rodinného života, keďže dáva priechod poručiteľovej bezohľadnosti voči generačnej solidarite. Na druhej strane testovacia sloboda rozširuje rešpekt k človeku ako k nositeľovi práv a vedie ho k istej miere zodpovednosti a k starosti o usporiadanie svojich majetkových práv.
107)
Tilsch bol už v roku 1905 presvedčený, že hlavné slovo v dedení by mala mať poručiteľova vôľa, ktorá by však bola obmedzená rôznymi dedičskými inštitútmi.
108)
Takýto obmedzujúci inštitút v súčasných svetových právnych úpravách, ktorý značne zasahuje do autonómie vôle poručiteľa,
109)
predstavuje predovšetkým okruh neopomenuteľných dedičov,
110)
ktorý zachováva a rešpektuje zásadu rodinnej solidarity. Aj výkon testovacej slobody musí preto slúžiť rozvoju rodinnej spolupatričnosti. Realizácia tejto slobody však v mnohých prípadoch nedbá na uvedené idey, a preto sa ako nevyhnutné javí obmedzenie testovacej slobody prostredníctvom povinného dielu, ktorý predstavuje ochranný mechanizmus členom najbližšej poručiteľovej rodiny. Povinný podiel tak tvorí istý kompromis medzi neobmedzenou testovacou slobodou a zásadou rodinnej solidarity.
111)
V súčasnom OZ ho nájdeme v § 479, ktorý ustanovuje potomkov poručiteľa ako neopomenuteľných dedičov. Jediná možnosť, ako ich môže poručiteľ vylúčiť z dedenia, je formálne a obsahovo náročný inštitút vydedenia na základe § 469a OZ, podľa ktorého tak môže poručiteľ urobiť iba v prípade, že neopomenuteľný dedič kvalifikovaným spôsobom prejaví zjavný nezáujem o poručiteľa,
112)
bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka alebo vedie trvalo neusporiadaný život. Právna úprava týmto spôsobom obmedzuje testovaciu slobodu poručiteľa nakladať so svojím majetkom pre prípad smrti so zámerom posilniť rodinné a citové väzby medzi poručiteľom a jeho potomkami.
113)
Inštitút neopomenuteľných dedičov chráni najmä jednotlivcov, no v širšom meradle i celú spoločnosť pred extrémami neobmedzenej testovacej slobody, čím sa do oblasti dedenia vracajú idey spravodlivosti, dôstojnosti a ľudskej morálky.
114)
Ani inštitút neopomenuteľných dedičov by nemusel vo veľkej miere obmedzovať slobodu poručiteľa v prípade, že by mu boli poskytnuté všetky dedičské testamentárne nástroje (predovšetkým inštitúty ako odkaz, darovanie pre prípad smrti, dedičská zmluva, všeobecné náhradníctvo a možnosť zriaďovať ich pod podmienkou alebo pri uložení príkazu) tak, ako ich mal poručiteľ zaručené v starovekom Ríme.
115)
Naša právna úprava je stále do veľkej miery ovplyvnená socialistickým chápaním práva a neopomenuteľní dedičia majú oproti okolitým krajinám široké práva, čo sa týka najmä výšky povinných dedičských podielov. Môžeme konštatovať, že postavenie poručiteľa v dedičskom práve nie je také, aké by mu malo prináležať podľa zásad, na ktorých stojí naše súkromné právo. Uvedené súvisí aj s tým, že posledné roky je mimoriadne malá pozornosť vo vedeckých sférach venovaná práve testovacej slobode, hoci právo zriadiť posledný poriadok je neoddeliteľnou súčasťou autonómie vôle, pretože umožňuje osobe posunúť realizáciu slobody vôle za hranice svojho života.
116)
Hlavným účelom odkazu už v rímskom práve bolo pamätať a finančne pomôcť členom rodiny a priateľom poručiteľa, ktorí s ním za života tvorili hodnoty a ktorí zároveň neboli dedičmi. Nie je preto pravda tvrdiť, že zavedením tohto inštitútu by sa ešte viac rozbíjali rodinné väzby. To, že sa dá prednosť poručiteľovej voľnosti, neznamená, že zásada rodinnej solidarity automaticky zanikne. Zásadu rodinnej solidarity v právnych poriadkoch stále reprezentujú inštitúty ako inštitút neopomenuteľných dedičov a je taktiež vyjadrená v zákonnej dedičskej postupnosti, ktorá naďalej bude hlavným dedičským titulom. Závet v našich podmienkach nikdy nedosiahne taký význam ako v rímskom práve, keďže Rimania považovali zriadenie testamentu za morálnu povinnosť každého občana a bolo hanbou zomrieť bez zanechaného testamentu.
117)
Súčasné dedičské právo by malo hľadať najvhodnejšiu rovnováhu medzi absolútnou, právne neobmedzenou testovacou slobodou a úplným zákazom tejto slobody, ktorý zakotvil OZ 1950 a touto cestou pokračoval aj OZ z roku 1964.
5. Využitie odkazu v procesnom práve a aplikačnej praxi
5.1 Dedičské konanie
Jednou z najväčších snáh v oblasti dedenia vo svete je snaha o vyhnutie sa zdĺhavému a komplikovanému dedičskému konaniu zavedením nových právnych nástrojov dedenia.
118)
Jedným z takýchto nástrojov je práve odkaz, ktorý značne celé konanie urýchľuje najmä v prípadoch, v ktorých sú predmetom odkazu veci nízkej hodnoty. Vo väčšine krajinách, ktoré majú zavedené odkazy sa odkazovníci nestávajú účastníkmi dedičského konania, čím sa celý proces zrýchľuje a značne zefektívňuje, keďže nikdy nezodpovedajú za dlhy na dedičstve a do samotného konania vstupujú iba vo výnimočných prípadoch, aj to nie ako účastníci (väčšinou iba ako veritelia v dedičskom konaní, ktorí si prihlásia svoju pohľadávku), ale iba ako prizvaní na vyjadrenie sa ku konkrétnym okolnostiam, ktoré sa ich týkajú.
119)
Aj podľa platnej českej právnej úpravy sa s odkazovníkom neráta ako s účastníkom dedičského konania podľa zákona o zvláštních řízeních soudních.
120)
Súd potvrdí dedičom dedičstvo až vtedy, keď preukážu, že odkazovníkom boli podané správy o existencii odkazov a splatné odkazy už boli vykonané v prospech odkazovníkov. Môže sa ale stať, že odkazovník bude musieť byť prizvaný do dedičského konania aspoň v časti. Podľa Šešinu ide najmä o tieto prípady: dedič uplatňuje falcidiánsku kvartu a žiada skrátenie odkazov, poručiteľ ustanovil odkazovníkovi právo voľby a ten tak zatiaľ neurobil, odkazovník sa chystá odmietnuť odkaz, keď sa z odkazu má prispieť na povinný podiel alebo keď hrozí likvidácia dedičstva a s tým spojený zánik odkazu.
121)
Netreba sa obávať, že odkazovník bude mať sťažené postavenie v procese, lebo stále treba naňho hľadieť ako na iných veriteľov v rámci dedičského konania. S tým má odkazovník spojené napríklad právo vyjadriť sa k súpisu majetku poručiteľa a v istej miere sa oboznámiť s dedičským spisom. Myslíme si, že ide o veľmi flexibilnú a vhodnú úpravu, keďže notár ako súdny komisár môže odkazovníka takto prizvať aj bez osobitného uznesenia, postačí keď mu touto cestou poskytne možnosť vyjadriť sa k preňho podstatným záležitostiam.
122)
Gandžalová vyjadruje názor, že v niektorých prípadoch by bolo vhodné, a niekedy až nevyhnutné, aby bol aj odkazovník účastníkom dedičského konania, hoci len pre určitý úsek konania, aby mal možnosť vyjadriť sa k cene odkazu alebo k výške nárokov ostatných účastníkov. Po zistení existencie odkazu by tak notár vydal uznesenie, ktorým by potvrdil existenciu odkazu s uložením povinnosti dedičom vydať predmet odkazu odkazovníkovi a zároveň by ich poučil o možnosti podať odvolanie proti takémuto uzneseniu. V momente zániku práva podať odvolanie, by sa ďalej pokračovalo v konaní bez odkazovníkov.
123)
Súhlasíme s názorom, ktorý predniesla Gandžalová za účelom silnejšej ochrany odkazovníka v dedičskom konaní, no platná česká právna úprava sa nám zdá flexibilnejšia, menej formálna a pre notársku prax vhodnejšia, no stále dostatočne chrániaca odkazovníka v celom konaní. Pôvodne aj Šešina bol rovnakého názoru
124)
ako Gandžalová, že odkazovník bude musieť byť v nejakej časti konania o dedičstve jeho účastníkom, aby mohol účinne brániť v konaní svoje práva. Prax však ukázala, že postavenie odkazovníka je natoľko špecifické, že nie je potrebné, aby bol vo väčšine prípadov pribratý do dedičského konania, pretože mu vzniká iba obligačný nárok (väčšina krajín pozná iba damnačný odkaz), čím sa značne zrýchľuje a zjednodušuje celé dedičské konanie.
5.2. Uplatnenie odkazu
Odkaz býva v aplikačnej praxi okolitých krajín najčastejšie využívaný na dobročinné a všeobecne prospešné účely, ako sú charitatívne plnenia nadáciám, cirkvám či náboženským spoločnostiam, taktiež ako dotácia politickým stranám, poskytovanie hodnotných predmetov múzeám a galériám
125)
či spomenutie si na priateľa z detstva. Nemyslíme si, že by bolo vhodné, účelné a hospodárne, aby vyššie spomenuté inštitúcie a okruh osôb podstupovali riziko predĺženého dedičstva, a tým zodpovedali za dlhy na poručiteľovom majetku do výšky ceny nadobudnutého dedičstva tak, ako je to podľa súčasnej právnej úpravy, a aby sa zúčastňovali dedičského konania ako jeho účastníci, čo by opäť len predĺžilo a skomplikovalo celé konanie. Taktiež si nemyslíme, že je vhodné, aby tieto osoby mali status dediča, teda univerzálneho nástupcu po poručiteľovi, ak získavajú z celého dedičstva iba predmet, ktorý môže mať citový význam len pre konkrétneho odkazovníka. Preto je nevyhnutné zaviesť do nášho právneho poriadku inštitút odkazu so svojou charakteristickou vlastnosťou, ktorou je lukratívnosť, inak by sa mohlo stať, že charitatívna organizácia by musela vracať časť odkazu, aby sa z nej mohli vyporiadať poručiteľove dlhy.
Zavedenie odkazov do právneho poriadku by taktiež prinieslo ekonomické zjednodušenie pre nadobúdateľov dedičstva, keďže aby sa v praxi vyhlo vyšším súdnym poplatkom za konanie o dedičstve a vyššej finančnej odmene notára, sa veľmi často obchádza zákon a samotné dedenie, darovaním ešte za života poručiteľa, čo môže viesť k vážnym komplikáciám. Napríklad v právnom postavení poručiteľa, ak by sa rozhodol ešte za svojho života darovať nehnuteľnosť, a obdarovaný by vo forme vecného bremena pre darcu nezriadil právo doživotného bývania a užívania. Na takto darovaný majetok sa môže použiť inštitút kolácie podľa § 484 OZ, čím dochádza k reálnemu zníženiu dedičského podielu a ďalšiemu oslabeniu postavenia dedičov.
126)
Ďalším problémom obchádzania dedenia tým, že poručiteľ daruje majetok ešte za svojho života môže byť situácia, v ktorej obdarovaný zradí dôveru darcu a nakladá s darom tak, ako sa nedohodli, no nedošlo by k hrubému porušeniu dobrých mravov.
127)
Zavedenie odkazov by mohlo vyriešiť vyššie uvedené problémy, pretože odkazovník by za nadobudnutý odkaz nemal nikdy zodpovedať. Mohlo by sa tak vyhnúť rôznym formám obchádzania zákona tak, ako to je pri súčasnej právnej úprave a taktiež by sa eliminovali právne spory v prípade, že poručiteľ daruje svoj majetok ešte za života.
6. Aplikačné úskalia vyskytujúce sa pri odkazoch
Neubauer tvrdí, že znovuzavedenie odkazov do právneho poriadku Českej republiky neznamenalo žiadny zásadný pozitívny prínos, naopak, týmto zavedením sa narúša vžitá právna istota občanov v oblasti dedenia, keďže aj predchádzajúca právna úprava dovoľovala poručiteľovi ustanoviť dediča iba k určitej veci či právu a v žiadnom prípade neobmedzovala jeho autonómiu vôle.
128)
S názormi, že zavedenie odkazov a ďalších inštitútov dedenia by ešte viac prispelo k právnej neistote a pomýlilo občanov, ktorí by nevedeli, ktorý nástroj dedenia použiť sa stretávame často. No pokladáme ich za nepremyslené do dôsledkov, pretože každý občan sa môže rozhodnúť, že prijíma zákonom nastavené pravidlá dedenia vo forme dedičskej zákonnej postupnosti, alebo sa môže rozhodnúť, že pristúpi k novým možnostiam dedenia v rámci dovolených dispozícií.
129)
Nevidíme však dôvod, aby týmto spôsobom bola obmedzená skupina obyvateľov, ktorá chce sama rozhodovať o svojom majetku po svojej smrti, čo najväčším počtom dispozičných nástrojov, keďže moderné súkromné právo je založené na silnom jednotlivcovi a jeho slobodnej autonómii v čo najväčšom možnom rozsahu.
Aj inštitút odkazu však prináša isté aplikačné ťažkosti. Ide predovšetkým o schopnosť rozlišovania odkazu od ustanovenia osoby za dediča, o stanovenie vrchnej hranice pre odkazy a o možnosti krátenia odkazov v prípade, že poručiteľ nimi rozdá väčšinu svojho majetku. V nasledujúcej podkapitole rozoberieme argumenty sudcu horu z obdobia 1. ČSR, keďže niektoré nájdu svoje opodstatnenie i dnes.
6.1 Argumentácia sudcu Horu za odstránenie odkazu z právneho poriadku počas 1. ČSR
Už po vzniku 1. ČSR sa v rámci rekodifikácie súkromného práva riešila otázka odstránenia odkazov z právneho poriadku. Kritici boli predovšetkým zo strany slovenských zástupcov, nakoľko inštitút odkazu sa v uhorskom práve značne odlišoval od rímsko-právnej úpravy. Z tohto pohľadu na území Slovenska takýto inštitút nikdy neexistoval.
130)
Jedným z najväčších kritikov systému dedičského práva bol sudca hora, ktorý uviedol viacero argumentov, prečo by sa mali odkazy odstrániť z právneho poriadku.
131)
Treba podotknúť, že horove argumenty smerovali výlučne voči odkazu tak, ako ho poznalo uhorské obyčajové právo.
Ako prvý dôvod Hora uvádzal povojnovú fluktuáciu cien nehnuteľných vecí s peňažným kurzom, pri ktorom uvádzal pokles cien nehnuteľností, čo malo za následok výhodnejšie postavenie odkazovníka, ak bola predmetom odkazu peňažná čiastka.
132)
Ide o veľmi úzky pohľad na celkovú problematiku a predmetný nedostatok nemá opodstatnenie v súčasnosti ako v dobe, v ktorej horov článok vznikol. Hora ďalej tvrdil, že ide o inštitút zastaraný a cudzí, ktorý by už nenašiel v danej dobe opodstatnenie. To, že ide o cudzí inštitút, sme potvrdili už skôr, pretože odkazu na našom území vždy chýbal jeho základný prvok a to nepodieľanie sa na pasívach dedičstva. Taktiež aj Sommer už v roku 1913 upozorňoval, že problematike odkazov bolo v poslednej dobe venované málo priestoru,
133)
čím mohlo dôjsť k tomu, že časť odbornej verejnosti chápala tento inštitút ako prežitok a niečo nepotrebné pre modrené právo. No nemyslíme si, že ide o inštitút, ktorý by v dnešnom svete nenašiel svoje opodstatnenie, odkazom sa dá usporiadať veľký počet občianskoprávnych predmetov (k tomu pozri kapitolu: 2. Právny vývoj odkazu v rímskom práve) a má mnoho ďalších možností využitia. Naopak v súčasnosti i bývalé krajiny východného bloku čoraz viac pristupujú k zavedeniu tohto inštitútu do svojich právnych poriadkov.
134)
Hora taktiež tvrdil, že by sa mali odkazy vytratiť z nášho právneho poriadku preto, lebo občania nerozoznávajú inštitút odkazu od ustanovenia osoby za dediča (
institutio heredis
), čo viedlo k zhoršeniu uskutočnenia skutočnej vôle poručiteľa.
135)
S týmto si dovolíme sčasti nesúhlasiť, keďže odkazy boli veľmi častými zložkami posledných poriadkov na našom území aj v staršej dobe a podrobnou analýzou meštianskych závetov v 18. a 19. storočí zistíme, že občania veľmi dobre vedeli, aký je účel odkazu, keďže odkazom najčastejšie pamätali na charitu a náboženské spolky.
136)
Veľmi častým predmetom odkazu v tejto dobe bol aj odkaz obligácie (predovšetkým v podobe
legatum liberationis
tzv. odpustenia dlhu odkazom)
137)
a z uvedených závetov je zrejmé, že občania vedeli k čomu tento inštitút slúži. Na druhej strane v časoch Uhorska, tu takéto problémové rozlišovanie naozaj bolo. Išlo o nejasné odlišovanie postavenia dediča od odkazovníka, keďže obaja zodpovedali za dlhy na poručiteľovom majetku, a aj dediča bolo možné ustanoviť k jednotlivému predmetu dedičstva tak, ako odkazovníka.
138)
Takto ukotvený odkaz v právnom systéme Uhorska, nemal pre bežných občanov žiadne výhody, ba práve naopak, v praxi predlžoval dedičské konanie a spôsoboval priveľa komplikácií pri skúmaní, či ide o ustanovenie osoby za dediča alebo o zriadenie odkazu. Bežný človek nerozlišoval medzi pojmami: zdediť, odkázať, zanechať, darovať, dať, odovzdať či ustanoviť osobu za dediča, čo viedlo k tomu, že sa nerešpektovala skutočná vôľa poručiteľa a jedno slovo sa mohlo významne dotknúť právneho postavenia nástupcu poručiteľa. Použitie slova odkazovať v poslednom poriadku ešte automaticky neznamenalo, že sa ním zriaďuje odkaz. Málokto rozlišoval medzi tým, či sa niekto stal dedičom k celej pozostalosti alebo sa stal iba odkazovníkom k jednotlivému predmetu dedičstva a vo väčšine prípadov nezodpovedal za dlhy poručiteľa.
139)
Pretrval rímsko-právny názor, že determinujúcim kritériom je vôľa poručiteľa a nie slová, ktoré poručiteľ pri písaní posledného poriadku použil, čím sa do aplikácie práva dostávala zásada
favor testamenti,
ktorá spôsobovala, že sa má urobiť všetko preto, aby skutočná vôľa poručiteľa bola aj naozaj uskutočnená.
140)
Preto sa aj slová a pojmy, ktoré poručiteľ pri písaní posledného poriadku použil, museli vykladať spôsobom, akým poručiteľ dané slová používal vo svojom živote, a nie vždy aj to, čo skutočne jazykovo znamenali. Ak poručiteľ niekoho ustanovil iba k jednotlivému predmetu dedičstva, no z jeho prejavu vôle bolo smerodajné, že si prial, aby takáto osoba zodpovedala za dlhy vždy išlo o ustanovenie za dediča, aj keby formulácia poručiteľa znela "odkazujem".
141)
Sme toho názoru, že ak má byť odkaz znovu súčasťou nášho právneho poriadku, musí mať určité charakteristické črty tak, ako ich poznáme z čias rímskeho práva, a iba vtedy bude jeho znovuzavedenie obohatením pre náš právny poriadok. V rímskom práve bolo jednoduchšie odlíšiť osobu dediča od odkazovníka, pretože nebolo možné ustanoviť dediča spôsobom
ex re certa,
142)
t.j. spôsobom, že sa niekto stane dedičom iba k jednotlivému predmetu dedičstva, ale musel nadobudnúť vždy dedičstvo celé alebo jeho pomerný podiel. Platný odkaz mohol byť zriadený iba v testamente, pokiaľ sa teda dedilo zo zákona, nebolo možné niekoho ustanoviť za odkazovníka. Tým síce bolo ľahšie odlíšiť osobu odkazovníka od dediča, no vyžadovalo to však oveľa prísnejšie formálne náležitosti, ktoré ak sa nesplnili išlo o neplatný odkaz, čo malo za následok obmedzovanie slobody vôle poručiteľa zo strany štátu. Ak chcel poručiteľ niekoho ustanoviť za odkazovníka, nebolo spravodlivé, aby sa daná osoba odkazovníkom nestala iba preto, že závetný dedič odmietol dedičstvo.
143)
Zachovanie rímskoprávneho formalizmu pri zriaďovaní odkazov v súčasnej dobe používaním predpísanej formulky by bolo príliš zaťažujúce v otázke platnosti odkazu, no na druhej strane by sa tým zamedzilo interpretačným problémom ohľadom zriadenia odkazu a ustanovenia osoby za dediča. Interpretačnou pomôckou nemôže byť ani fakt, či sa niekto ustanovuje k celému dedičstvu či podielu naň, keďže už je možné ustanoviť dediča aj k jednotlivej veci.Z právneho hľadiska sú problematické úkony
mortis causa,
keďže poručiteľ už nemôže upresniť svoje úkony a nemá možnosť reagovať na zmeny pomerov, ktoré nastali po jeho smrti, respektíve krátko pred ňou. Tým sa vynára otázka, či a do akej miery by malo právo zasahovať do posledného poriadku, aby čo najviac rešpektovali poručiteľove hypotetické predstavy.
144)
Príslušné orgány musia svojím výkladom predpokladať, čo takýmto ustanovením poručiteľ myslel. Aby sa vyhlo už uvedením problémom, je nutné jasne definovať, v ktorých prípadoch ide o odkaz, bez ohľadu na slová, ktoré poručiteľ pri zriaďovaní posledného poriadku použil. Ako najideálnejšie sa zdá byť riešenie, v ktorom by sa výška hornej hranice odkazu jasne obmedzila a všetky dispozície prevyšujúce uvedenú sumu by sa
ipso iure
chápali ako ustanovenie za dediča k jednotlivým predmetom dedičstva.S posledným argumentom horu, že by odstránením odkazov z právneho poriadku nedošlo k zásahu do samých základov sústavy dedičského práva,
145)
súhlasíme. Aj náš právny poriadok existuje bez tohto inštitútu takmer šesťdesiat rokov a sústava dedičského práva sa ako taká nezrútila. Z daného článku nevyplýva, že Hora bol za úplné odstránenie odkazov z právneho poriadku, keďže sám tvrdil, že niektoré druhy odkazov, ako napríklad odkazy v prospech charity, cirkevné odkazy a odkazy vzťahujúce sa na právnické osoby, ktoré ešte len majú vzniknúť na základe závetu,
146)
by mali byť zachované, lebo boli populárne v bežnom živote. Tým sám potvrdil opodstatnenosť existencie tohto inštitútu v oblasti dedičského práva, no až po dôkladnej reforme systému odkazov.
6.2 Obmedzenie výšky hodnoty odkazu
V aplikácii dedičského práva sa ako jedna z praktických obáv ukazujú byť nároky, ktoré po smrti poručiteľa vznášajú jeho veritelia a tretie osoby.
147)
Jedným z najväčších aplikačných problémov odkazu dodnes tvoria prípady, v ktorých poručiteľ odkazovníkovi odkázal predmet, ktorý svojou hodnotou tvorí najväčšiu časť dedičstva alebo zriadil množstvo malých odkazov, ktoré však ako celok vyčerpajú celé dedičstvo. Ani v takýchto prípadoch odkazovník nezodpovedá za poručiteľove dlhy, a iba v prípade, že by dlhy prevyšovali hodnotu mimoodkázaného dedičstva, by bol odkaz vo väčšine krajinách pomerne skrátený za účelom splatenia dlhov. Z dedičov sa tak stávajú iba akísi vykonávatelia posledného poriadku (
executor testamenti
) poručiteľa, no reálne im z dedičstva nič neostane a ešte musia vynaložiť náklady na splnenie dlhov po poručiteľovi, čo značne poškodzuje status dedičov, ohrozuje veriteľov poručiteľa a nesmierne zvýhodňuje odkazovníkov. Prvoradým cieľom dedičstva je uspokojiť pasíva, čiže veriteľov po poručiteľovi, neopomenuteľných dedičov, ostatných dedičov a až následne uspokojiť ďalšie oprávnené osoby, ako napríklad odkazovníkov,
148)
čo je uvedené aj v základných funkciách dedičského práva tak, ako sme ich už v predchádzajúcom texte načrtli. Ak poručiteľ odkazmi rozdá celý svoj majetok, znehodnocuje sa tým hlavná dedičská inštitúcia, ktorou je ustanovenie dediča ako univerzálneho nástupcu poručiteľa. Túto myšlienku nájdeme aj v judikatúre Najvyššieho súdu ČR: "
Dedenie by malo byť na prospech dediča, nikdy nie na jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva
."
149)
Ani odkazy nemôžu narušiť uvedenú zásadu. Podľa uhorského obyčajového práva bolo dokonca možné, že dedičstvo bolo úplne vyčerpané odkazmi, čo malo za následok, že nebolo ani žiadneho dediča ako univerzálneho nástupcu, pretože každý ponúknutý inštitút takéto dedičstvo odmietol.
150)
Uvedený extrémny následok považujeme za absolútne nevyhovujúci pre súčasné právo, pretože kľúčové postavenie v systéme dedičského práva musí mať dedič, nikdy nie odkazovník.Odkaz na jednej strane značne posilňuje poručiteľovu slobodu a jeho postavenie v systéme dedičského práva, no na strane druhej extenzívny výkon tejto slobody môže viesť k oslabeniu dedičov ako univerzálnych nástupcov poručiteľa. Každá právna úprava, v ktorej je zakotvený odkaz, musí vyvážiť tieto dva protichodné záujmy. Tak bude dostatočne zaistená testovacia voľnosť poručiteľa, aby sme mohli naozaj hovoriť o antropocentrických občianskych zákonníkoch, no nemôže byť dovolené, aby sa zneužívaním odkazov oslabilo postavenie veriteľov po poručiteľovi, a ani základný princíp dedičského práva, a to princíp univerzálnej sukcesie.
151)
Rovnaký názor prejavil aj Šešina,
152)
ktorý sa obával, že postavenie veriteľov poručiteľa bude zavedením odkazov ešte viac oslabené, keďže vymáhať pohľadávku po mŕtvom dlžníkovi, do ktorého práv vstúpila iná osoba samo o sebe prináša značné ťažkosti. Aby dedič neprestal byť skutočným dedičom, a aby nedošlo ku kráteniu veriteľov po poručiteľovi, musí byť zákonom pevne obmedzená maximálna súhrnná výška všetkých odkazov, ktoré môže poručiteľ z dedičstva rozdať bez toho, aby niekto za ne zodpovedal. Tým si dedenie zachová svoj zmysel a naďalej môže plniť svoje základné sociálne funkcie.
V najstaršom rímskom práve neexistovalo žiadne obmedzenie poručiteľa, čo sa týkalo množstva a veľkosti odkazov. Veľká obľuba a časté ľahkovážne užívanie tohto inštitútu viedli k tomu, že poručiteľ rozdal odkazmi celý svoj majetok a dedičom ostalo iba holé dedičstvo (
nudum nomen heredis
) spolu s dlhmi po poručiteľovi. Tým sa dedičia stávali iba vykonávateľmi testamentu, čo viedlo k odmietnutiu dedičstva a nastúpenia intestátnej dedičskej postupnosti, čo bolo na škodu aj odkazovníkov, pretože v takom prípade bol testament neplatný a aj odkazy v ňom obsiahnuté.
153)
Nastala tak potreba, aby sa chránili dedičia, veritelia poručiteľa, samotní odkazovníci, ale aj dobré meno a povesť poručiteľa. Falcidiánska kvarta (lex Falcidia de legatis
) bola zavedená v roku 40 pred n. l. v Rímskej ríši a ustanovila, že dedičovi musí zostať aspoň 1/4 čistého dedičstva, teda dedičstva po odčítaní všetkých poručiteľových dlhov a po vykonaní odkazov. Ak zasahovali odkazy do tejto štvrtiny,
ipso iure
došlo k pomernému kráteniu všetkých odkazov tak, aby dedičovi falcidiánska kvarta skutočne ostala. Nakoniec sa toto riešenie v rímskom práve ukázalo viac než vyhovujúce tak pre dedičov, odkazovníkov, ako aj najlepšie vystihujúce skutočnú vôľu poručiteľa.
154)
Výška falcidiánskej kvarty sa históriou menila, v Byzantskej ríši išlo o 1/3 čistého dedičstva, ktorá musela zostať dedičom (byzantská tretina).
155)
Podľa islamského práva ide o 2/3 čistého dedičstva, ktoré musia byť nezaťažené odkazmi. V neskoršom právnom vývoji nemecky hovoriacich krajín inštitút falcidiánskej kvarty z právnych úprav úplne vymizol a dodnes tam obmedzenie odkazov nenájdeme.
156)
Absenciou falcidiánskej kvarty môže dôjsť k tomu, že dedičom kvôli veľkej hodnote odkazov nemusí ostať vôbec nič,
157)
aj keď v súčasnosti poručitelia v praxi málokedy rozdajú celý svoj majetok prostredníctvom odkazov, keďže si sami uvedomujú potrebu mať dediča ako plnohodnotného nástupcu. V OZ 1950 sme sa stretli s inštitútom, ktorý sa nazýval "falcidiánska trištvrtina" alebo taktiež "obrátená faldiciánska kvarta". Celková hodnota dedičstva, ktorú mohol poručiteľ rozdať odkazmi bola obmedzená na 1/4 čistého dedičstva,
158)
išlo tak o obrátenú hodnotu falcidiánskej kvarty z čias rímskeho práva. Ak bola táto hodnota presiahnutá, z odkazovníkov sa automaticky stávali dedičia k predmetom, ktoré obsiahli pôvodne ako odkaz, a tak už nešlo o pomerné krátenie odkazov ako tomu bolo podľa rímskeho práva.
159)
Výška falcidiánskej kvarty z čias rímskeho práva sa premietla napríklad do českého NOZ. V § 1598
160)
vidíme totožnú reguláciu, akú poznalo rímske právo, ktorej účel zostal rovnaký, a to aby sa zaistilo dedičom, že celé dedičstvo nebude vyčerpané prostredníctvom odkazov, čo ich motivuje skutočne prijať dedičstvo po poručiteľovi.
161)
Podľa Frintu je výška falcidiánskej kvarty podľa NOZ príliš mierna na súčasné pomery, poručiteľ môže odkazmi zaťažiť až tri štvrtiny dedičstva, čo je príliš nevyhovujúce pre dedičov.
162)
Aj keď niektoré krajiny inštitút falcidiánskej kvarty nepoznajú,
163)
ide o veľmi užitočný kontrolný nástroj, ktorý v najväčšej miere rešpektuje skutočnú vôľu poručiteľa, keďže jeho úmyslom bolo vydať odkazovníkovi prospech, a nie uškodiť dedičom tým, že by im z dedičstva reálne nič neostalo. Myslíme si, že je nesmierne dôležité dopredu pevne stanoviť výšku, do ktorej môže poručiteľ rozdávať svoj majetok inými dispozíciami ako ustanovením dedičov. Tým sa vyhne procesne a hospodárne náročnému procesu krátenia odkazov, ale taktiež sa posilní právna istota odkazovníkov. Tá môže byť narušená v prípade, že odstupom času bude potrebné krátiť ich odkaz, čo sa pri niektorých predmetoch odkazu môže uskutočniť iba spôsobom vrátenia odkazu a vydania zníženej hodnoty takéhoto odkazu. Výška falcidiánskej kvarty bola v minulosti, ale i v súčasnosti diskutovanou otázkou, a ak chceme podobný inštitút zaviesť aj v našom právnom poriadku za účelom ochrany dedičov a veriteľov poručiteľa, mala by tomu nasledovať odborná diskusia a nemali by sme sa striktne držať pôvodnej rímskej výšky 1/4 tak, ako to urobila napríklad Česká republika, lebo pôvodná výška je nevyhovujúca na dnešné pomery. Právna úprava, ktorá platí na našom území vyše 60 rokov inklinuje k tomu, že dedič má mať "výhodnejšie" postavenie, keďže znáša aj riziká dedičstva, než osoba odkazovníka, ktorá má byť len osobou "obdarenou z dedičstva."
164)
Na tomto mieste podotkneme, že vhodnejším sa zdá byť riešenie, ktoré priniesol OZ 1950, a to, že ak by bola maximálna hodnota odkazov presiahnutá, z odkazovníkov sa
ipso iure
stávali dedičia k predmetom, ktoré nadobudli ako odkaz.Namiesto záveru alebo rekodifikácia súkromného práva v oblasti dedenia
V aktuálnej zahraničnej právnej doktríne začína prevládať funkcionálne chápanie dedičského práva, čo znamená, že sa nechápe striktne ako právo obsiahnuté v zákone, ale ako právo vytvárané v intenciách zákonných limitov vôle poručiteľa a v eventualite využitia čo najviac nástrojov dedenia, ktoré poručiteľovi ponúkajú možnosti, aby mohol upraviť osud nad svojím majetkom pre prípad smrti. Poslednú dekádu naberá celoeurópsky kontext v otázke posilnenia vôle poručiteľa na intenzite a vo viacerých krajinách sa rieši otázka modernizácie dedičského práva.
165)
Aktuálny právny stav v oblasti závetného dedenia na Slovensku je neadekvátny k postaveniu poručiteľa, a to vzhľadom na úpravu právnych poriadkov okolitých krajín a taktiež vzhľadom na historický vývoj dedenia na našom území. Daný stav si uvedomujú aj súdy, keďže svojimi rozhodnutiami posilňujú zanedbanú testovaciu slobodu.
Dôležitým krokom v rámci rekodifikácie súkromného práva na Slovensku je aj zbližovanie právnych poriadkov v rámci Európy. Proces rekodifikácie tak musí ísť ruka v ruke s procesom europeizácie súkromného práva.
166)
hlavným cieľom v rámci tohto kroku by tak mala byť snaha zaviesť také pravidlá a inštitúty, ktoré pozná väčšina okolitých štátov v oblasti dedičského práva. Keďže väčšina európskych krajín čerpá najmä v oblasti dedenia stále z pôvodného rímskeho práva, ktoré je dodnes kolískou moderného európskeho právneho dedičstva, je nepochybné, že hľadať by sa malo začať práve v tejto oblasti. hoci je rímske právo predovšetkým historicko-právnou vednou disciplínou, jeho vnútorný systém, princípy a základné ponímanie inštitútov sú zakorenené v najvýznamnejších európskych zákonníkoch, ktoré tak vytvorili súčasný kontinentálny typ práva. Je preto nanajvýš nutné, aby sme aj dnes rímske právo porovnávali so súčasným právnym systémom. V rímskom dedičskom práve nachádzame odpovede na mnohé otázky, ktoré musí riešiť každá rekodifikácia v oblasti dedenia.
Netreba sa obávať, že prijatím úplne novej a značne rozsiahlejšej dedičskoprávnej úpravy, v ktorej je zahrnutý aj inštitút odkazu so sebou prinesie hmotnoprávne, ale najmä procesnoprávne komplikácie. Podobné obavy mal pôvodne aj popredný český notár Šešina,
167)
no sama prax po prijatí NOZ ukázala, že tieto obavy boli neopodstatnené a zavedenie odkazov z časti zrýchlilo a zjednodušilo dedičské konanie.
168)
Je však samozrejmé, že k pochopeniu novej právnej úpravy dedenia sa bude musieť celá odborná verejnosť vrátiť k základným právnym pojmom, zásadám a inštitútom, ktoré zaviedlo už rímske právo a naposledy sme ich poznali v právnom poriadku ešte pred rokom 1950. Preto bude trvať najmenej jednu generáciu dokým sa zžijeme s novou právnou úpravou nielen v oblasti dedenia. Výsledkom tak bude síce rozsiahlejšia právna úprava, ktorá sa môže v určitom smere javiť zložitejšia ako tá dnešná, no len touto cestou dosiahneme posilnenie postavenia poručiteľa a zblíženie právnych poriadkov naprieč Európou, čím sa vrátime k rímsko-právnej tradícii, ktorá je dnes už štandardom moderných súkromnoprávnych zákonníkov.
Šorl tvrdí, že návrh úpravy dedičského práva v rámci rekodifikácie súkromného práva z roku 2015 už mohol byť premietnutý do platného práva prostredníctvom novelizácie OZ, čím by sa posilnila dispozičná sloboda poručiteľa. No o oblasti dedičského práva sa ešte ani len nezačala širšia odborná diskusia.
169)
Podľa Šorla tomu môže byť preto, lebo aktuálny návrh nemá politickú podporu alebo predložený návrh potrebuje oveľa ráznejšiu zmenu doteraz platného práva.
170)
Zastávame druhý názor a tvrdíme, že ak má dôjsť naozaj k modernizácii dedičského práva na Slovensku, potrebuje to oveľa väčší priestor na hlbšiu odbornú cezhraničnú a stále takmer nezačatú diskusiu
171)
s cieľom zodpovedať si najmä hodnotové, ale aj aplikačné funkcie a úlohy nového dedičského práva.
172)
Považujeme však za nesprávne smerovanie slovenského dedičského práva takou cestou, aby sa ešte viac oklieštila testovacia sloboda tým, že by sa napríklad rozšíril okruh neopomenuteľných dedičov alebo zvýšila výška zákonného dedičského podielu neopomenuteľných dedičov tak, ako to navrhujú niektorí autori.
173)
Nové dedičské právo by malo po rekodifikácii najmä akcentovať na vôľu poručiteľa a značne mu rozšíriť prostriedky na presadzovanie svojej vôle aj po smrti tak, ako to urobila Česká republika. Otázkou ale ostáva, či sme sa už ako národ dopracovali k modernej občianskej spoločnosti, ktorá si nadovšetko ctí hodnoty slobody a rovnosti, čo sa v oblasti dedenia prejavuje v širokej miere testovacej slobody. Taktiež sa bude musieť zákonodarca zamyslieť nad otázkou, prečo niektoré dedičské inštitúty, ako odkaz, z nášho právneho poriadku v roku 1964 radikálne vymizli, z akých vecných dôvodov sa tak stalo, a či tieto dôvody ešte stále v našej spoločnosti nepretrvávajú.
174)
Ak sa v rekodifikačnom zámere hlása, že sa má prejsť k poňatiu súkromného práva, ktoré do centra všetkej pozornosti nedáva iba majetkové (spotrebné) vzťahy, ale ašpiruje na antropocentrické poňatie vnímania práva, nemôže sa tak urobiť bez širokého priestoru pre uplatnenie testovacej slobody. Jedným z hlavných inštitútov, ktoré umožňujú pretaviť autonómiu vôle v oblasti dedičského práva v širokom rozsahu je odkaz v jeho pôvodnom rímsko-právnom ponímaní. Ak sa zákonodarca rozhodne tento inštitút zaviesť do nášho právneho poriadku, myslíme si, že najdôležitejšie je, odkaz jasne definovať (určiť či pôjde o damnačný alebo vindikačný odkaz) a určiť presné limity a obmedzenia pre odkazy, aby sme nezamieňali inštitút odkazu s ustanovením osoby za dediča (
institutio heredis
). Odkazom by sa mala zanechať určitá majetková výhoda z dedičstva (vec, obligácia či zriadenie vecného práva) odkazovníkovi, ktorý by za odkaz nikdy nezodpovedal, čím by sa na našom území opäť raz rozlišovalo medzi univerzálnou a singulárnou sukcesiou v rámci dedenia. V prípade presiahnutia presne stanovenej maximálnej sumy odkazu (napr. obrátená falcidiánska kvarta, t.j. 1/4 z čistého dedičstva) by sa z odkazovníka stával automaticky dedič k odkázanej časti majetku. Taktiež bude dôležité presne vymedziť postavenie odkazovníka v rámci dedičského konania tak, aby nebol účastníkom samotného konania.
175)
Takýmto zreteľným vymedzením by inštitút odkazu skutočne dopĺňal princíp univerzálnej sukcesie a mohol by tak široko rozšíriť poručiteľove možnosti v rámci jeho testovacej slobody.Literatúra
ALMÁSI, A.
Ungarisches Privatrecht. Band I.
Berlin und Leipzig: Vereinigung wissenschaftlicher Verleger Walter de Gruyter, 1922. 332 s.ARNDTS, L.
Učební kniha PANDEKT, 5. kniha
. Praha: Právnická jednota, 1886. 323 s.BABUSIAUX, U.
Wege zur Rechtsgesichte:
Römisches Erbrecht. Kolín: Böhlau Verlag, 2015. 360 s. ISBN 978-3-8252-4302-9BARTOŠ, J. Nová procesní úprava dědického práva. In
Ad notam.
Roč. 2013, č. 6, s. 16 - 21. ISSN 1211-0558BÍLEK, P., ŠEŠINA, M.
Dědické právo v předpisech let 1924-2001
. Praha: C. h. Beck, 2001, 508 s. ISBN 978-80-7179-590-2BLAŽKE, J. Odkaz v novém právu dědickém. In
Právník.
Roč. 90, 1951, s. 232 - 241BOTÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, S., JAKUBÍKOVÁ, K.
Tradície slovenskej rodiny.
Bratislava: Veda, 1997, s. 242. ISBN 978-80-224-0461-6BONFANTE, P.
Instituce římského práva. 9. vyd.
Nákladem ČS. A. S. Právník v Brne. Vytiskla knihtiskarna JOS. Šimka ve Slavkově u Brna, 1932, 745 s.BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In
Míľniky práva v stredoeurópskom priestore
. PF UK: Bratislava, 2009, s. 319 - 332. ISBN 978-80-7160-295-8ČENTÍK, T.
Darovanie vs. dedenie medzi rodinnými príslušníkmi - Pre a Proti.
[online] Ulpianus, Dostupné na: https://www.ulpianus.sk/blog/darovanie-vs.-dedenie-medzi-rodinnymi-prislusnikmi-pre-a-protiČERNOCH, R.
Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy.
In FRÝDEK, M., TAUCHEN, J. (eds.)
Pocta Karlu Schellemu k 60. narozeninám
. Ostrava: Key Publishing, 2012, s. 215 - 217. ISBN 978-80-7418-144-3ČERNOCH, R. Praktický návod k výpočtu Falcidiánské kvarty dle § 1598 NOZ. In
Ad notam
. Roč. 2015, č. 4, s. 12 - 15. ISSN 1211-0558ČERNOCH, R. Směry bádání o falcidiánské kvartě. In VOJÁČEK, L., TAUCHEN, J. (eds.)
III. česko-slovenské právněhistorické setkání doktorandů a postdoktorandů. (Sborník z konference).
Brno: Masarykova Univerzita, 2015, s. 26 -38. ISBN 978-80-210- 7938-0ČERNOCH, R.
Voluntas testatoris
v Digestech. In VLADÁR, V. (ed.)
Digesta Iustiniani - thesaurus iurisprudentiae. Zborník z medzinárodnej romanistickej konferencie uskutočnenej 10. novembra 2017 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.
Bratislava: Veda, 2018, s. 89 - 96. ISBN 978-80-568-0124-6ČERNOCH, R.
Quarta Falcidia a její odraz v pozdějším právu
: dizertačná práca. Vedúci práce: doc. JUDr. Pavel Salák, Ph.D. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2015, 163 s.CIRÁK, J. a kol.
Dedičské právo
. Šamorín: heuréka, 2009, 237 s. ISBN 978-80-891-2255-4CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. In
Časopis pro právní vědu a praxi
. 2012, č. 1, s. 10 - 20. ISSN 1210-9126CIRÁK, J. Zabudnuté či stratené inštitúty dedičského práva. In
Európske a národné rozmery civilného práva, etický rozmer a zodpovednosť právnických profesií
. Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2011, s. 41-73. ISBN 978-80-970207-3-6ČÍŽKOVSKÁ, V. Dědictví jako sociální instituce a její realizace v právu. In
Právník.
1969, č. 6, s. 434 - 446ČÍŽKOVSKÁ, V. K některým otázkám československého dědického práva (úvahy
de lege ferenda
). In
Právník.
1978, č. 10, s. 903 - 916DADUOVÁ, M., HORÁK, O. Nové dědické právo a meziválečná rekodifikace In
Ad notam.
2016, č. 1. s. 8 - 12. ISSN 1211-0558DUTTA, A.
Warum Erbrecht?
Tübingen: Mohr Siebeck, 2014, 682 s. ISBN 978-3-16-152728-9ELIÁŠ, K., ZUKLÍNOVÁ, M.
Principy a východiska nového kodexu soukromého práva
. Praha: Linde Praha, 2001, 302 s. ISBN 80-7201-303-0FEKETE, I.
Občiansky zákonník - Veľký komentár (3. zväzok) Dedenie a záväzky - všeobecná časť.
Žilina: Eurokódex, 2007, 932 s. ISBN 978-80-8155-041-6FEKETE, I., RAKOVÁ, K. Autonómia vôle poručiteľa a právo neopomenuteľného dediča na povinný podiel. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol.
Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach.
Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 157-175. ISBN 978-80-571-0486-5FAJNOR, V. Dedičské právo na Slovensku. In
Právny obzor
. Roč. VI, 1923. s. 9 -18, 37 - 50, 71 - 81, 103 - 114FAJNOR, V., ZÁTURECKÝ, A.
Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Bratislava: heuréka, 2018, 608 s. ISBN 80-967653-4-5FICOVÁ, S., a kol.
Zásadná reforma dedičského práva - nevyhnutnosť či neopodstatnenosť
Bratislava: Wolters Kluwer ČR, 2023, 392 s. ISBN 978-80-7676-865-9FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In
Právník.
Roč. 158, č. 4, 2019, s. 370-389. ISSN 0231-6625GÁBRIŠ, T.
Autonómia vôle v zmluvnom systéme práva sociálneho zabezpečenia
. In DÁVID, R., NECKÁŘ, J., SEHNÁLEK, D. (eds.) COFOLA 2009, Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 1020 - 1034GANDŽALOVÁ, D. Vybrané inštitúty dedičského práva, ktoré poznala naša právna úprava v minulosti. In DULAKOVÁ JAKÚBEKOVÁ, D., SKORKOVÁ, V. (eds.)
Zborník odborných príspevkov z konferencie "Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve" konanej v dňoch 5. a 6. októbra 2017 v priestoroch Hotela Grand Matej v Banskej Štiavnici.
[online]. Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2017, s. 48 - 57. ISBN 978-80-89453-47-4. Dostupné na: https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/zborni%CC%81k_odborny%CC%81ch_pri%CC%81spevkov_z_konferencie_uz%CC%8Citoc%C-C%8Cne%CC%81_nezna%CC%81me_ins%CC%8Ctitu%CC%81ty_v_obc%CC%8Cianskom_pra%CC%81ve22_5._a_6.10.2017_.pdfGENKIN, M. D.
Dějiny Sovětského občanského práva 1917 - 1947.
Praha: Orbis, 1952, 461 s.HAUSMANINGER, H., SELB, W.
Römisches Privatrecht. 7. verbesserte Auflage
Viedeň: Böhlau Wien, 1994, 528 s. ISBN 3-205-98284-3HENNIG, M.
Die lex Falcidia und das Erbrecht des BGB. Eine kritische Würdigung der Entscheidung des historischen Gesetzgebers, das Rechtsinstitut der falcidischen Quart aufzugeben.
Berlin: Duncker & humblot, 1999, 201 s. ISBN 3-428-09520-0HEYROVSKÝ, L.
Dějiny a system soukromého práva římského. 4. opravené vydání.
Praha: Knihkupec C. K. České university J. Otto v Praze, 1910, 1243 sHOLUB, R. a kol.
Komentář k občanskému zákoníku. Právo dědické
. Praha: Orbis, 1957, 381 sHORA, O. Je-li záhodno a potřebno odstraniti při revisi obč. z. rozlišovaní dědictví a odkazu, resp. dědice a odkazovníka? In
Právny obzor
. Roč. V, 1922, s. 161 - 167HORÁK, O. Právo některých osob na zaopatření (k východiskům a sporným otázkám § 1665 až 1669 OZ). In
Ad Notam.
Roč. 2022, č. 4, s. 4. ISSN 1211-0558KASER, M.
Das altrömische Ius. Studien zur Rechtsvorstellung und Rechtsgeschichte der Römer.
Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1949, 382 sKASER, M., KNŰTEL, R., LOHSSE, S.
Römisches Privatrecht.
22. Auflage. Mníchov: C. h. Beck, 2021, 532 s. ISBN 978-3-406-74412-9KATZ, S. N.
The Oxford International Encyclopedia of Legal History. Vol. 5.
Oxford: Oxford University Press, 2009, 509 s. ISBN 978-0195134056KIRSTOVÁ, K. In LAZAR, J.
Občianske právo hmotné 1.
Bratislava: Iuris Libri, 2018, 726 s. ISBN 978-8089635-35-1KLEŇOVÁ, V. Favor testamenti a ne/určitosť prejavu vôle. In
Právník.
Roč. 2013, č. 7. s. 664 - 676. ISSN 0231-6625KLEŇOVÁ, V.
Substitutio vulgaris v práve rímskom. Príspevok k náuke o slobode vôle
: dizertačná práca. Vedúci práce: prof. JUDr. Dr. h. c. Peter Blaho, CSc. Trnava, Právnická fakulta TRUNI, 2011, 206 s.KLIPPEL, D. Familie versus Eigentum. Die naturrechtlich-rechtsphüosophischen Begründungen von Testierfreiheit und Familienerbrecht im 18. und 19. Jahrhundert. In:
Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte: Germanistische Abteilung.
Vol. 101, no. 1,1984, s. 117-168. ISSN 2304-4861KOVÁCS, K. Vydedenie. In JURČOVÁ, M. a kol. (eds.)
Liber amicorum Ján Lazar Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám.
[online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2014, s. 351 - 368. ISBN 978-80-8082-791-5. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/02/liber-amicorum-jan-lazar.pdfKRČMÁŘ, J.
Právo občanské V., Právo dědické.
Praha: Nákladem Spolku československých právníků Všehrd, 1928, 127 sLACLAVÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, A.
Pramene práva na území Slovenska I. Od najstarších čias do roku 1790.
Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007, 415 s. ISBN 978-80-808-2153-1LONGCHAMPS DE BÉRIER, F.
Law of Succession. Roman Legal Framework and Comparative Law Perspective.
Warszawa: Wolters Kluwer, 2011, 290 s. ISBN 978-83-264-1468-8MAUKŠ, D. K odkazu alternatívnej pohľadávky. In
Ad notam
. Roč. 2021, č. 1, s. 22 - 25. ISSN 1211-0558MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In
Štát a právo
. 2022. Roč. 9, č. 4, s. 283 - 298. ISSN 2644-643XMAUKŠ, D.
Rímsko-právne dedičstvo inštitútu LEGATUM NOMINIS vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR.
In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.) Teoretické úvahy o práve 18, zborník z vedeckej konferencie TRUNI, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 141-159. ISBN 978-80-568-0548-0. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdfMAYER, M. S.
Die Lehre von den Legaten und Fideicommissen. Erste Abtheilung. Die Einleitung und die Form der Anordnung
. Tübingen: Verlag der h. Laupp'schen Buchhandlung, 1854, 258 sNEUBAUER, R. In PETROV, J., VÝTISK, M., BERAN, V. a kol.
Občanský zákoník. Komentář.
2. vyd. Praha: C. h. Beck, 2017, 3352 s. ISBN 978-80-7400-653-1REBRO, K., BLAHO, P.
Rímske právo. 4 prepracované a doplnené vydanie
. Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition), 2010, 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5RONOVSKÁ, K. Mezigenerační majetkové nástupnictví: společné evropské trendy, možnosti a výzvy. In
Ad notam.
Roč. 2017, č. 5, s. 18 - 23. ISSN 1211-0558SALÁK, P. Dědické právo 1948 - 1989 OPTIKOU PRÁVA ŘÍMSKÉhO. In
Dny práva - 2011 - Days of Law.
[online]. Brno: Masaryk University. 2011, 10 s. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2011/files/sbornik/historie.pdfSALÁK, P. heres ex re certa versus singulární sukcese. In STLOUKALOVÁ, K. (ed.)
Soudobé reflexe římského práva.
Praha: Univerzita Karlova, Právnická fakulta, 2015, s. 145 - 152. ISBN 978-80-87975-29-9SALÁK, P. Odkaz - římsko-právní institut ve světle českého práva 20. stol.
Dny práva - 2010 - Days of Law, 1. ed.
[online]. 2010, Brno: Masaryk University. 13. s. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2010/files/prispevky/08_promeny/Salak_Pavel_(4066).pdfSALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O.
Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy.
Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, 185 s. ISBN 978-80-210-9474-1SCHELLE, K., TAUCHEN, J. (eds.)
Encyklopedie českých právních dějin. IV. svazek N - O.
Plzeň: Aleš Čeněk, 2016, 840 s. ISBN 978-80-7380-624-8SCHIFFNER, R.
Der Vermächtnisbegriff nach österreichischem Recht, unter Bezugnahme auf das gemeine Recht entwickelt.
Viedeň, 1873, 45 s.SCHINDLER, P. F. Odkazy - způsob nabytí mortis causa mimo univerzální sukcesi. In
Ad notam.
Roč. 2013, č. 5. s. 7 - 8. ISSN 1211-0558SOMBATI, J., MARTINCOVÁ, L. Premeny dedičského práva na Slovensku po prijatí Občianskeho zákonníka z roku 1950. In ŠVECOVÁ, A., LANCZOVÁ I. (eds.)
Právno-historické trendy a výhľady V.
Trnava, 2020, s. 157 - 184. ISBN 978-80-568-0290-8SOMMER, O.
Dies cedens v právu římském
. Praha: Sborník věd právních a státních, 1913, 134 s.SVOBODA, E.
Dědické právo
. Praha: Československý kompas, 1946, 86 s.ŠEŠINA, M. Postavení odkazovníka v řízení o pozůstalosti. In
Ad notam.
Roč. 2015, č. 4. s. 8 - 11. ISSN 12110558ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákoníku. In
Ad notam
. Roč. 2014, č. 2, s. 46. ISSN 1211-0558.ŠEŠINA, M. In ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J., FIALA, J. a kol.
Občanský zákoník. Komentář. SV. IV. Dědické právo.
Praha: Wolters Kluwer, 2014, 728 s. ISBN 978-80-7478-579-5ŠMONDRK, P. Autonómia jednotlivca v kontexte dedičského práva v podmienkach SR. In PIECHOWICZOVÁ, L., MADLEŇÁKOVÁ, L. (eds.)
Autonomie jednotlivce
. Praha: Leges, 2014, 296 s. ISBN 978-807502-059-8ŠORL, R. Dedičské právo v rekodifikácii prvej ČSR. Od reformy cez unifikáciu k retuši. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol.
Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach.
Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 21 - 35. ISBN 978-80-571-0486-5ŠVECOVÁ, A.
Formálno-právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950.
Bratislava: Veda, 2010, 229 s. ISBN 978-80224-1140-0ŠVECOVÁ, A.
Kapitoly z dejín formovania moderného dedičského práva na Slovensku.
[online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2021, 105 s. ISBN 978-80-568-0243-4. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/06/Svecova-Dedicske-pravo_online.pdfŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (eds.)
Perpuca terrena blande honori dedicata - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám.
Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 575 - 585. ISBN 978-80-568-0313-4ŠVECOVÁ, A.
Trnavské meštianske závety (1700 - 1871). 1., 2. zväzok
. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis a VEDA, 2014, 2106 s. ISBN 978-80-8082-700-7ŠVECOVÁ, A., GERGEL, P.
Dedičské právo podľa I. návrhu uhorského Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1900 (vo vybraných právnohistorických a lingvistických súvislostiach).
Praha: Leges, 2021. 191 s. ISBN 978-80-7502-558-6TALANDOVÁ, I. Nepominutelný dědic a jeho právo na povinný díl. In
Časopis pro právní vědu a praxi
. 2017, č. 1, s. 63 - 72. ISSN 1210-9126TILSCH, E.
Dědické právo rakouské se stanoviska srovnávací vědy právní. Část 1.
Praha: Knihovna SVPS, Bursík a Kohout, 1905, 157 s.VANČURA. J.
Úvod do studia soukromého práva římskeho. Díl I.
Praha: Knihtiskárna Typus, 1923, 569 s.WELSER, R. Die Entwicklung des österreichischen Erbrechts und seine Zukunftsperspektiven. In JURČOVÁ, M. a kol. (eds.)
Liber amicorum Ján Lazar Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám.
[online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2014, s. 761 - 776. ISBN 978-80-8082-791-5. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/02/liber-amicorum-jan-lazar.pdfWELSER, R., ZÖCHLING-JUD, B.
Grundriss des bürgerlichen Rechts Band II: Schuldrecht Allgemeiner Teil, Schuldrecht Besonderer Teil, Erbrecht. 14. Auflage.
Wien: Manz'sche Verlags und Universitätsbuchhandlung, 2015, 714 s. ISBN 978-3-214-14713-6Použité súdne rozhodnutia
Rozhodnutie NS ČSR, sp. zn. Cpjf 145/1983
Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 4 Obo 74/2010
Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 1853/2012
Zbierka súdnych rozhodnutí Glaser-Unger, rozhodnutia č. 247, 350 a 1529
1) Odkaz je zmenšenie dedičstva, ktorým poručiteľ chce, aby niekomu inému (odkazovníkovi) bolo odovzdané niečo z toho, čo by inak patrilo dedičovi ako celok. D. 30.116pr. (Florus 11 inst.) Preklad autora z nemeckého prekladu: KNÜTEL, R. a kol. Corpus Iuris Civilis. Text und Übersetzung. Band V: Digesten 28-34. Heidelberg: C. F. Muller, 2012, s. 332.
2) CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. In Časopis pro právní vědu a praxi. 2012, č. 1, s. 19.
3) CIRÁK, J. Zabudnuté či stratené inštitúty dedičského práva. In Európske a národné rozmery civilného práva, etický rozmer a zodpovednosť právnických profesií. Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2011. s. 41.
4) K tomu bližšie pozri: MAUKŠ, D. Rímsko-právne dedičstvo inštitútu LEGATUM NOMINIS vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR. In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.) Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 150 a nasl. [cit. 2023-01-15]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdf.
5) ŠORL, R. Dedičské právo v rekodifikácii prvej ČSR. Od reformy cez unifikáciu k retuši. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol. Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 32.
6) Zákon č. 89/2012 Sb. Zákon občanský zákoník. Ďalej len NOZ.
8) Ustanovenia § 1475 - § 1720 NOZ.
9) RONOVSKÁ, K. Mezigenerační majetkové nástupnictví: společné evropské trendy, možnosti a výzvy. In Ad notam. Roč. 2017, č. 5, s. 18.
10) Všetky práva a povinnosti po poručiteľovi tvoria nerozlučný celok a smrťou poručiteľa prechádzajú na dediča, ktorý tým v celej šírke a vo všetkých zložkách vstupuje do právneho postavenia poručiteľa. Bez ohľadu na to, či má alebo nemá vedomosť o jednotlivých právach a povinnostiach svojho predchodcu. KIRSTOVÁ, K. In LAZAR, J. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 652 - 653.
11) VANČURA. J. Úvod do studia soukromého práva římskeho. Díl I. Praha: Knihtiskárna Typus, 1923, s. 517.
12) Dnes sa už jedná o ahistorický pojem, ktorý v sebe zahŕňa všetky právne úkony, ktorými poručiteľ nakladá so svojím majetkom po smrti. Teda ide o širší pojem ako je závet, ktorý v súčasnosti tvorí jedinú formu vyjadrenia úkonu mortis causa v pozitívnom slovenskom dedičskom práve. ŠVECOVÁ, A. Formálno-právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950. Bratislava: Veda, 2010, s. 24 a nasl.
13) BLAŽKE, J. Odkaz v novém právu dědickém. In Právník. Roč. 90, 1951, s. 238.
14) "Dedič môže nadobudnúť buď všetok poručiteľov majetok alebo jeho pomerný diel, alebo i len jednotlivé veci alebo práva."
16) Pozri bližšie: MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In Štát a právo. Roč. 9, 2022, č. 4, s. 292.
17) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 67.
18) SCHINDLER, P. F. Odkazy - způsob nabytí mortis causa mimo univerzální sukcesi. In Ad notam. Roč. 2013, č. 5, s. 7.
19) FEKETE, I. Občiansky zákonník - Veľký komentár (3. zväzok). Dedenie a záväzky - všeobecná časť. Žilina: Eurokódex, 2007, s. 179.
20) K uvedenej zásade bližšie pozri: ČERNOCH, R. Voluntas testatoris v Digestech. In VLADÁR, V. (eds.) Digesta Iustiniani - thesaurus iurisprudentiae. Bratislava: Veda, 2018, s. 93.
21) Zásada favor testamenti je v dedičskom práve natoľko dôležitá, že napríklad NOZ ju vyslovene zakotvil v § 1494, ods. 2, teda v úvodných ustanoveniach pojednávajúcich o závete. Treba, ale pripomenúť, že výklad závetu sa musí vždy uskutočňovať iba v medziach toho, čo aktuálne pripúšťa platná právna úprava.
22) Aktuálna judikatúra v Českej, ale aj Slovenskej republike sa v čo najväčšej miere snaží rešpektovať poslednú vôľu poručiteľa a rozšíriť dispozičnú voľnosť i o inštitúty, ktoré nie sú v OZ priamo zakotvené, ako napríklad všeobecné náhradníctvo. K tomu pozri bližšie: KLEŇOVÁ, V. Favor testamenti a ne/určitosť prejavu vôle. In Právník. Roč. 2013, č. 7, s. 675.
23) Dôvodová správa k § 1551 a § 1552 NOZ.
24) ŠORL, R. Dedičské právo v rekodifikácii I. ČSR. Od reformy cez unifikáciu k retuši. FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K., a kol. Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 33.
25) Doslovne znamená "dať príkaz". V angloamerickom systéme práva pojem: Bequest, k tomuto pozri bližšie: KATZ, S. N. The Oxford International Encyclopedia of Legal History. Vol. 5. Oxford: Oxford University Press, 2009, s. 390.
26) MAYER, M. S. Die Lehre von den Legaten und Fideicommissen. Erste Abtheilung. Die Einleitung und die Form der Anordnung. Tübingen: Verlag der h. Laupp'schen Buchhandlung, 1854, s. 2 a nasl. K najnovšiemu stavu poznania odkazov podľa rímskeho práva bližšie pozri: KASER, M., KNŰTEL, R., LOHSSE, S. Römisches Privatrecht. 22. Auflage. Mníchov: C. h. Beck, 2021, s. 483 a nasl.
27) Nie vždy muselo ísť o predmet, ktorý sa nachádzal v dedičstve. Poručiteľ mohol ustanoviť, že pôjde o vec, ktorú vlastní dedič alebo osoba tretia, ktorá mala z dedičstva výhodu. BONFANTE, P. Instituce římského práva. 9. vyd. Nákladem ČS. A. S. Právník v Brne, 1932, s. 690.
28) Rímske právo taktiež poznalo dve podkategórie odkazov a to legatum sinendi modo a legatum per praeceptionem. HAUSMANINGER, H., SELB, W. Römisches Privatrecht. 7. verbesserte Auflage. Viedeň: Böhlau Wien, 1994, s. 469 a nasl.
29) BABUSIAUX, U. Wege zur Rechtsgesichte: Römisches Erbrecht. Kolín: Böhlau Verlag, 2015, s. 235.
30) Pre všetky v prameňoch zachované druhy odkazov v rímskom práve pozri bližšie: ARNDTS, L. Učební kniha PANDEKT. 5. kniha. Praha: Právnická jednota, 1886, s. 268 a nasl.
31) K ďalším výhodám damnačného odkazu bližšie pozri: Gai. Inst. 2, 201 a nasl.
32) Úlohou vykonať odkaz v prospech odkazovníka mohol byť každý, kto bol poručiteľom v testamente nejakým spôsobom obdarovaný, predovšetkým teda dedič, ale napríklad aj fideikomisári, obdarovaní pre prípad smrti či ďalší odkazovníci. V takom prípade išlo o prelegát.
33) SCHELLE, K., TAUCHEN, J. (eds.) Encyklopedie českých právních dějin. IV. svazek N - O. Plzeň: Aleš Čeněk, 2016, s. 673.
34) FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In Právník. Roč. 158, č. 4, 2019, s. 389.
35) SALÁK, P. DĚDICKÉ PRÁVO 1948 - 1989 OPTIKOU PRÁVA ŘÍMSKÉhO. In Dny práva 2011. [online]. 2011, Brno: Masaryk University. s. 6. [cit. 2022.13.12]. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2011/files/sbornik/historie.pdf.
36) BONFANTE, P. Instituce římského práva. 9. vyd. Nákladem ČS. A. S. Právník v Brne, 1932, s. 683.
37) Tamže, s. 691.
38) REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo. 4. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition), 2010, s. 92-94.
39) MAUKŠ, D. Rímsko-právne dedičstvo inštitútu LEGATUM NOMINIS vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR. In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.). Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 144 - 145 [cit. 2023-0202]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022. pdf.
40) Ku komplexnému poňatiu odkazov v ABGB bližšie pozri: SCHIFFNER, R. Der Vermächtnisbegriff nach österreichischem Recht, unter Bezugnahme auf das gemeine Recht entwickelt. Wien, 1873, s. 45 s.
41) WELSER, R., ZÖCHLING-JUD, B. Grundriss des bürgerlichen Rechts. Band II: Schuldrecht Allgemeiner Teil, Schuldrecht Besonderer Teil, Erbrecht. 14. Auflage. Wien: MANZ'sche Verlags- und Universitätsbuchhandlung, 2015, s. 597.
42) § 535 ABGB: Bolo by na niekoho pamätaného, nie pomerným dielom celej pozostalosti, ale len jednotlivou vecou, jednou alebo viacerými vecami určitého druhu, peňažnou čiastkou alebo nejakým právom, nazýva sa to, čím naňho bolo takto pamätané, odkazom, aj keby to podľa hodnoty bola najväčšia časť pozostalosti. A ten komu, to bolo zanechané, nebude posudzovaný ako dedič, ale iba ako odkazovník.
43) KRČMÁŘ, J. Právo občanské V., Právo dědické. Praha: Nákladem Spolku československých právníků Všehrd, 1928, s. 101.
44) K úprave odkazov v ABGB a k podrobným rozdielom oproti rímskemu právu pozri bližšie: MAUKŠ, D. Rímsko-právne dedičstvo inštitútu LEGATUM NOMINIS vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR. In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.). Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 145 - 148 [cit. 2023-05-02]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdf.
45) K tomu bližšie pozri: FICOVÁ, S., a kol. Zásadná reforma dedičského práva - nevyhnutnosť či neopodstatnenosť? Bratislava: Wolters Kluwer ČR, 2023, s. 160 - 161.
46) ALMÁSI, A. Ungarisches Privatrecht I. Berlin und Leipzig: Vereinigung wissenschaftlicher Verleger W. de Gruyter, 1922, s. 295 a nasl.
47) FAJNOR, V. Dedičské právo na Slovensku. In Právny obzor. Roč. VI, 1923, s. 109.
48) FAJNOR, V., ZÁTURECKÝ, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. 3. vyd. Bratislava: heuréka, 2018, s. 485.
49) ŠVECOVÁ, A. Kapitoly z dejín formovania moderného dedičského práva na Slovensku. [online]. Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta. 2021, s. 64. [cit. 2023.04.01]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/06/Svecova-Dedicske-pravo_online.pdf.
50) ŠVECOVÁ, A., GERGEL, P. Dedičské právo podľa I. návrhu uhorského Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1900 (vo vybraných právnohistorických a lingvistických súvislostiach). Praha: Leges, 2021, s. 105.
51) Odkaz bol zakotvený v § 537 OZ 1950: Ak sa niekomu zanechala peňažná suma alebo iná hnuteľná vec ako odkaz, platia o odkaze a o odkazníkovi primerane ustanovenia o dedičstve a o dedičovi. Odkazovník však nezodpovedá za poručiteľove záväzky, ani za náklady jeho pohrebu, ak bola odkazníkovi zanechaná vec, ktorej cena je v pomere k cene zanechaného majetku len nepatrná, a ak súhrn odkazov nerobí viac ako štvrtinu toho, čo zostane zo zanechaného majetku po odpočítaní dlžôb.
52) V súčasnom práve okolitých krajín sa ako predpoklady platného odkazu vyžadujú: platný posledný poriadok poručiteľa, spôsobilá osoba odkazovníka a spôsobilý predmet odkazu.
53) K jednotlivým zahraničným právnym úpravám bližšie pozri: FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In Právník. Roč. 158, č. 4, 2019, s. 381 - 383.
54) ŠEŠINA, M. In ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J., FIALA, J. a kol. Občanský zákoník. Komentář. SV. IV. Dědické právo. Praha: Wolters Kluwer, 2014, s. 224.
55) K tomu pozri aj: FEKETE, I., RAKOVÁ, K. Autonómia vôle poručiteľa a právo neopomenuteľného dediča na povinný podiel. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol. Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 157 a nasl.
56) Pri výskume tejto otázky z historického hľadiska na našom území môže byť veľmi užitočnou publikácia: BOTÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, S., JAKUBÍKOVÁ, K. Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 242.
57) TILSCH, E. Dědické právo rakouské se stanoviska srovnávací vědy právní. Část 1. Praha: Knihovna SVPS, Bursík a Kohout, 1905, s. 9 a nasl. BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. PF UK: Bratislava, 2009, s. 322 a 323.
58) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 9 - 10.
59) BUBELOVÁ, K., Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore, PF UK: Bratislava, 2009, s. 324.
60) Tabuľa V., 3: Uti legassit super pecunia tutelave suae rei, ita ius esto. KASER, M. Das altrömische Ius. Studien zur Rechtsvorstellung und Rechtsgeschichte der Römer. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1949, s. 147.
61) BONFANTE, P. Instituce římského práva. 9. vyd. Nákladem ČS. A. S. Právník v Brne, 1932, s. 684.
62) ELIÁŠ, K., ZUKLÍNOVÁ, M. Principy a východiska nového kodexu soukromého práva. Praha: Linde Praha, 2001, s. 13.
63) K danej zásade bližšie pozri: LAZAR, J. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 14 - 17.
64) KLEŇOVÁ, V. Substitutio vulgaris v práve rímskom. Príspevok k náuke o slobode vôle: dizertačná práca. Vedúci práce: prof. JUDr. Dr. h. c. Peter Blaho, CSc. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011, s. 9.
65) GÁBRIŠ, T. Autonómia vôle v zmluvnom systéme práva sociálneho zabezpečenia. In DÁVID, R., NECKÁŘ, J., SEHNÁLEK, D. (eds.) COFOLA 2009: the Conference Proceedings, Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 1021.
66) FEKETE, I. Občiansky zákonník - Veľký komentár (3. zväzok) Dedenie a záväzky - všeobecná časť. Žilina: Eurokódex, 2007, s. 3.
67) Sovietske socialistické právo malo za cieľ úplne eliminovať dedičské právo. V dekréte zo 4.5.1918 sa písalo: "Zrušuje sa dedenie ako zo zákona, tak aj zo závetu". Všetok majetok poručiteľa sa mal stať majetkom Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Ukázalo sa, že išlo o príliš radikálne riešenie, a preto neskorší sovietsky občiansky zákonník z roku 1922 pripustil dedenie aspoň do obmedzenej výšky majetku poručiteľa. Socialistické dedičské právo je charakteristické prednosťou dedenia zo zákona, keď dedia najmä blízki členovia rodiny poručiteľa. Testovacia voľnosť je značne obmedzená predovšetkým v prospech neopomenuteľných dedičov. K tomu bližšie pozri: GENKIN, M. D. Dějiny Sovětského občanského práva 1917 - 1947. Praha: Orbis, 1952, s. 440 - 443.
68) Predovšetkým v uhorskom partikulárnom práve. K veľmi častej frekvencii inštitútov singulárnej sukcesie pozri bližšie: ŠVECOVÁ, A., Trnavské meštianske závety (1700 - 1871). 1., 2. zväzok. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis a Veda, 2014, 2106 s.
69) HOLUB, R. a kol. Komentář k občanskému zákoníku. Právo dědické. Praha: Orbis, 1957, s. 14 - 15.
70) ŠMONDRK, P. Autonómia jednotlivca v kontexte dedičského práva v podmienkach SR. In PIECHOWICZOVÁ, L. MADLEŇÁKOVÁ, L. (eds.) Autonomie jednotlivce. Praha: Leges, 2014, s. 45.
71) ČERNOCH, R. Voluntas testatoris v Digestech. In VLADÁR, V. (eds.) Digesta Iustiniani - thesaurus iurisprudentiae. Zborník z medzinárodnej romanistickej konferencie uskutočnenej 10. novembra 2017. Bratislava: Veda, 2018, s. 89.
72) Ku všetkým možnostiam uplatnenia, ktoré dáva odkaz v oblasti autonómie vôle bližšie pozri: FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In Právník. Roč. 158, č. 4, 2019, s. 370 - 389.
73) Rekodifikácia Občianskeho zákonníka. [online]. [cit. 2022-12-28]. Dostupné na: https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/rekodifikacia-obcianskeho-zakonnika/.
74) BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. PF UK: Bratislava, 2009, s. 324.
75) KIRSTOVÁ, K. In LAZAR, J. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 650 a 651.
76) ŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (eds.) PERPAUCA TERRENA BLANDE HONORI DEDICATA - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 579.
77) KIRSTOVÁ, K. In LAZAR, J. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 650 a 651.
78) FEKETE, I. Občiansky zákonník - Veľký komentár (3. zväzok). Dedenie a záväzky - všeobecná časť. Žilina: Eurokódex, 2007, s. 3.
79) ČÍŽKOVSKÁ, V. K některým otázkám československého dědického práva (úvahy de lege ferenda). In Právník. 1978, č. 10, s. 906.
80) KIRSTOVÁ, K. In LAZAR, J. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 651.
81) CIRÁK, J. a kol. Dedičské právo. Šamorín: heuréka, 2009, s. 17.
82) K tomu bližšie pozri kapitolu 6.2 Aplikačné nedostatky odkazov v súčasnosti.
83) Všeobecná časť dôvodovej správy k OZ 1950 zreteľne mení funkciu dedičského práva na našom území.
84) BLAŽKE, J. Odkaz v novém právu dědickém. In Právník. Roč. 90, 1951, s. 234.
85) TALANDOVÁ, I. Nepominutelný dědic a jeho právo na povinný díl. In Časopis pro právní vědu a praxi. 2017, č. 1, s. 67.
86) SALÁK, P. Dědické právo 1948 - 1989 optikou práva římskeho. In Dny práva. [online]. 2011, Brno: Masarykova univerzita, s. 9. [cit. 2023.02.10]. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2011/files/sbornik/historie.pdf.
87) ŠVECOVÁ, A. Formálno-právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950. Bratislava: Veda, 2010, s. 18.
88) ŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (eds.) Perpuca terrena blande honori dedicata - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 579.
89) Podľa Čížkovskej princíp familiarizácie dedičského práva. ČÍŽKOVSKÁ, V. Dědictví jako sociální instituce a její realizace v právu. In Právník. 1969, č. 6, s. 434 - 446.
90) FEKETE, I. Občiansky zákonník - Veľký komentár (3. zväzok) Dedenie a záväzky - všeobecná časť. Žilina: Eurokódex, 2007, s. 3.
91) KOVÁCS, K. Vydedenie. In JURČOVÁ, M. a kol. (Eds.). Liber amicorum Ján Lazar Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám. [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2014, s. 364. [cit. 202212-20]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/02/liber-amicorum-jan-lazar.pdf.
92) SOMBATI, J., MARTINCOVÁ, L. Premeny dedičského práva na Slovensku po prijatí Občianskeho zákonníka z roku 1950. In ŠVECOVÁ, A., LANCZOVÁ I. (eds.). Právno-historické trendy a výhľady V. Trnava. 2020, s. 159.
93) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 15.
94) LONGCHAMPS DE BÉRIER, F. Law of Succession. Roman Legal Framework and Comparative Law Perspective. Warszawa: Wolters Kluwer, 2011, s. 65 a nasl.
95) TILSCH, E., Dědické právo rakouské se stanoviska srovnávací vědy právní. Část 1. Praha: Knihovna SVPS, Bursík a Kohout, 1905, s. 18.
96) Svoboda taktiež do okruhu najbližších osôb poručiteľa zaradil manžela a poručiteľových rodičov. SVOBODA, E. Dědické právo. Praha: Československý kompas, 1946, s. 8.
97) LONGCHAMPS DE BÉRIER, F. Law of Succession. Roman Legal Framework and Comparative Law Perspective. Warszawa: Wolters Kluwer, 2011, s. 66.
98) Úzke väzby dedenia treba hľadať v rovine vecnoprávnej (majetkovej), ako aj rodinnoprávnej vychádzajúc z dedičstva rímskej jurisprudencie. LACLAVÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, A. Pramene práva na území Slovenska I. Od najstarších čias do roku 1790. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 275.
99) BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. Bratislava: PF UK Bratislava, 2009, s. 325.
100) K podrobným argumentom oboch strán bližšie pozri: KLIPPEL, D. Familie versus Eigentum. Die naturrechtlich-rechtsphüosophischen Begründungen von Testierfreiheit und Familienerbrecht im 18. und 19. Jahrhundert. In Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte: Germanistische Abteilung. Vol. 101, no. 1, 1984, s. 117 - 168.
101) ŠVECOVÁ, A. Formálno-právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950. Bratislava: Veda, 2010, s. 18.
102) ŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (eds.) Perpuca terrena blande honori dedicata - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 578.
103) TILSCH, E. Dědické právo rakouské se stanoviska srovnávací vědy právní. Část 1. Praha: Knihovna SVPS, Bursík a Kohout, 1905, s. 12.
104) FEKETE, I., RAKOVÁ, K. Autonómia vôle poručiteľa a právo neopomenuteľného dediča na povinný podiel. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol. Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach, Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 168.
105) Český NOZ túto zásadu zakotvil aj v ďalších nových inštitútoch dedičského práva ako je napríklad: zverenecké nástupníctvo, dedičská zmluva medzi manželmi, odkaz deťom či ďalšie. K tomu bližšie pozri: HORÁK, O. Právo některých osob na zaopatření (k východiskům a sporným otázkm § 1665 až 1669 OZ). In Ad Notam. Roč. 2022, č. 4, s. 4.
106) Tamže, s. 5.
107) TILSCH, E. Dědické právo rakouské se stanoviska srovnávací vědy právní. Praha: Knihovna SVPS, Bursík a Kohout, 1905, s. 22 - 23.
108) Tamže, s. 16.
109) V niektorých európskych krajinách v poslednej dobe dokonca prevyšujú trendy na prehodnotenie postavenia neopomenuteľných dedičov (k oslabeniu ich postavenia obmedzením výšky povinných dedičských dielov) v systéme dedičského práva. WELSER, R. Die Entwicklung des österreichischen Erbrechts und seine Zukunftsperspektiven. In JURČOVÁ, M. a kol. (eds.) Liber amicorum Ján Lazar - Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám. [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2014, s. 772 a nasl. [cit. 2022-1220]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/02/liber-amicorum-jan-lazar.pdf.
110) K účelu a zmyslu tohto inštitútu v súčasnosti bližšie pozri: DUTTA, A. Warum Erbrecht? Tübingen: Mohr Siebeck, 2014, s. 156 a nasl.
111) ŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (ed.). Perpauca terrena blande honori dedicata - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 580 - 581.
112) Rozhodnutie NS ČSR, sp. zn. Cpjf 145/1983.
113) Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 1853/2012.
114) ŠVECOVÁ, A. Povinný podiel v systéme uhorského súkromného práva - drobná úvaha o jeho mieste v minulom práve platnom na Slovensku. In VLADÁR, V. (ed.). Perpauca terrena blande honori dedicata - Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2019, s. 583.
115) LONGCHAMPS DE BÉRIER, F. Law of Succession. Roman Legal Framework and Comparative Law Perspective. Warszawa: Wolters Kluwer, 2011, s. 77.
116) KLEŇOVÁ, V. Substitutio vulgaris v práve rímskom. Príspevok k náuke o slobode vôle. Dizertačná práca. Vedúci práce: prof. JUDr. Dr. h. c. Peter Blaho, CSc. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011, s. 10.
117) Tamže, s. 28.
118) RONOVSKÁ, K. Mezigenerační majetkové nástupnictví: společné evropské trendy, možnosti a výzvy. In Ad notam. Roč. 2017, č. 5, s. 19.
119) BARTOŠ, J. Nová procesní úprava dědického práva. In Ad notam. Roč. 2013, č. 6, s. 17.
120) Zákon č. 292/2013 Sb. Zákon o zvláštních řízeních soudních.
121) K ďalším dôvodom pripustenia odkazovníka do dedičského konania bližšie pozri: ŠEŠINA, M. Postavení odkazovníka v řízení o pozůstalosti. In Ad notam. Roč. 2015, č. 4, s. 11.
122) Tamže.
123) GANDŽALOVÁ, D. Vybrané inštitúty dedičského práva, ktoré poznala naša právna úprava v minulosti. In DULAKOVÁ JAKÚBEKOVÁ, D., SKORKOVÁ, V. (eds.) Zborník odborných príspevkov z konferencie "Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve". [online]. Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2017, s. 52. [cit. 202212-29]. Dostupné na: https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/zborni%CC%81k_odborny%CC%81ch_pri%CC%81spevkov_z_konferencie_uz%CC%8Citoc%CC%8Cne%CC%81_nezna%CC%81me_ins%CC%8Ctitu%CC%81ty_v_obc%CC%8Cianskom_pra%CC%81ve22_5._a_6.10.2017_.pdf
124) ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákoníku. In Ad notam. Roč. 353 , č. 2, s. 46.
125) Dôvodová správa k § 1594 - § 1596 NOZ.
126) K tomu viac pozri: ČENTÍK, T. Darovanie vs. dedenie medzi rodinnými príslušníkmi - Pre a Proti. [online] Ulpianus, 23.02.2016. [cit. 2022-12-14]. Dostupné na: https://www.ulpianus.sk/blog/darovanie-vs.dedenie-medzi-rodinnymi-prislusnikmi-pre-a-proti.
127) K tomu bližšie pozri: SALÁK, P. Dědické právo 1948 - 1989 optikou práva římskeho. In Dny práva - 2011 - Days of Law. [online]. 2011, Brno: Masaryk University, s. 9. [cit. 2023.02.10]. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2011/files/sbornik/historie.pdf.
128) NEUBAUER, R. In PETROV, J., VÝTISK, M., BERAN, V. a kol. Občanský zákoník. Komentář. 2. vyd. Praha: C. h. Beck, 2017, s. 1656.
129) CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v SR. In Časopis pro právní vědu a praxi. 2012, č. 1, s. 19.
130) MAUKŠ, D. Rímsko-právne dedičstvo inštitútu LEGATUM NOMINIS vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR. In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.) Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 151 [cit. 2023-02-08]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdf.
131) HORA, O. Je-li záhodno a potřebno odstraniti při revisi obč. z. rozlišovaní dědictví a odkazu, resp. dědice a odkazovníka? In Právny obzor. Roč. V, 1922, s. 161 - 167.
132) Tamže, s. 161 - 162.
133) SOMMER, O. Dies cedens v právu římském. Praha: Sborník věd právních a státních. 1913, předmluva.
134) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 13.
135) HORA, O. Je-li záhodno a potřebno odstraniti při revisi obč. z. rozlišovaní dědictví a odkazu, resp. dědice a odkazovníka? In Právny obzor. Roč. V., 1922, s. 164.
136) ŠVECOVÁ, A., Trnavské meštianske závety (1700 - 1871). 1., 2. zväzok. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis a Veda, 2014. 2106 s.
137) K tomuto pojmu pozri: MAUKŠ, D. K odkazu alternatívnej pohľadávky. In Ad notam. Roč. 2021, č. 1, s. 22.
138) Prax dospela k výkladovému pravidlu, že o dediča ide vtedy, keď mu bol ustanovený podiel k dedičstvu alebo bol ustanovený k jednotlivým predmetom dedičstva, ktoré tvorili jeho väčšinu a o odkazovníka išlo, ak z dedičstva dostal iba individuálne určené predmety, ktoré tvorili menšinu dedičstva. ŠVECOVÁ, A. Kapitoly z dejín formovania moderného dedičského práva na Slovensku. [online]. Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta. 2021 s. 64. [cit. 2023.22.01]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/06/Svecova-Dedicske-pravo_online.pdf.
139) BLAŽKE, J. Odkaz v novém právu dědickém. In Právník. Roč. 90, 1951, s. 233.
140) Zbierka súdnych rozhodnutí: Glaser-Unger. Rozhodnutia č. 247, č. 350 a č. 1529.
141) Pri uplatňovaní danej zásady platilo počas trvania 1. ČSR pravidlo, že ak existovali pochybnosti, či sa jedná o ustanovenie dediča alebo odkazovníka, vždy išlo o zriadenie odkazu. SALÁK, P. Odkaz - Římskoprávní institut ve světle českého práva 20. stol. In Dny práva - 2010 - Days of Law, [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2010, s. 6. [cit. 2023.08.02]. Dostupné na: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2010/files/prispevky/08_promeny/Salak_Pavel_(4066).pdf.
142) HEYROVSKÝ, L. Dějiny a system soukromého práva římského. 4. opravené vyd. Praha: Knihkupec C. K. České university J. Otto v Praze, 1910, s. 1013.
143) SALÁK, P. heres ex re certa versus singulární sukcese. In STLOUKALOVÁ, K. (ed.) Soudobé reflexe římského práva. Praha: Univerzita Karlova, Právnická fakulta, 2015, s. 145 a nasl.
144) ČERNOCH, R. Quarta Falcidia a její odraz v pozdějším právu. Dizertačná práca. Vedúci práce: doc. JUDr. Pavel Salák, Ph.D. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2015, s. 85.
145) HORA, O. Je-li záhodno a potřebno odstraniti při revisi obč. z. rozlišovaní dědictví a odkazu, resp. dědice a odkazovníka? In Právny obzor. Roč. V, 1922, s. 165.
146) Tamže, s. 167.
147) RONOVSKÁ, K. Mezigenerační majetkové nástupnictví: společné evropské trendy, možnosti a výzvy. In Ad notam. Roč. 2017, č. 5, s. 19.
148) ŠVECOVÁ, A., GERGEL, P. Dedičské právo podľa I. návrhu uhorského Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1900 (vo vybraných právnohistorických a lingvistických súvislostiach). Praha: Leges, 2021, s. 106.
149) Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 4 Obo 74/2010.
150) FAJNOR, V. Dedičské právo na Slovensku. In Právny obzor. Roč. VI., 1923. s. 37 - 38.
151) FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In Právník. Roč. 158, č. 4, 2019. s. 375.
152) ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákoníku. In Ad notam. Roč. 2014, č. 2, s. 46.
153) Rímske právo poznalo dedičskú zásadu "Nemo pro parte testatus, pro parte intestatus decedere potest" a odkazy zostali platnými iba keď sa dedilo zo závetu. K tomu pozri bližšie: MAUKŠ, D. Rímsko-právne dedičstvo inštitútu legatu nominis vo vzťahu k recipovanej úprave ABGB a navrhovanej občianskoprávnej úprave v čase I. ČSR. In OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (eds.) Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 146 [cit. 2023-01-25]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdf.
154) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 139.
155) ČERNOCH, R. Směry bádání o falcidiánské kvartě. In VOJÁČEK, L., TAUCHEN, J. (Eds.) III. československé právněhistorické setkání doktorandů a postdoktorandů. Brno: Masarykova univerzita, 2015, s. 34.
156) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 139 - 141.
157) § 690 ABGB, k tomu bližšie pozri: ČERNOCH, R. Dědické právo ve Středním kodexu aneb vytlačování práva římského právem římským. In FRÝDEK, M., TAUCHEN, J. (eds.). Pocta Karlu Schellemu k 60. narozeninám. Ostrava: Key Publishing, 2012, s. 216.
158) V každej právnej úprave musí ísť o čisté dedičstvo, teda po odčítaní všetkých dlhov a nákladov na poručiteľov pohreb. BÍLEK, P., ŠEŠINA, M. Dědické právo v předpisech let 1924 - 2001. Praha: C. h. Beck, 2001, s. 452.
159) MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In Štát a právo. Roč. 9, 2022, č. 4, s. 290.
160) Každému z dědiců musí zůstat z hodnoty dědictví alespoň čtvrtina odkazy nezatížená. Zatíží-li zůstavitel dědice více, má dědic právo na poměrné zkrácení odkazu.
161) K presnému výpočtu kvarty bližšie pozri: ČERNOCH, R. Praktický návod k výpočtu Falcidiánské kvarty dle § 1598 NOZ. In Ad notam. Roč. 2015, č. 4, s. 12 - 15.
162) FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In Právník. Roč. 158, č. 4, 2019, s. 375.
163) Už od samotného prijatia BGB bola veľká skupina nemeckých právnikov volajúca po zavedení takéhoto inštitútu. HENNIG, M., Die lex Falcidia und das Erbrecht des BGB. Eine kritische Würdigung der Entscheidung des historischen Gesetzgebers, das Rechtsinstitut der falcidischen Quart aufzugeben. Berlin: Duncker & humblot, 1999, s. 190.
164) I v súčasnom ABGB sa diskutuje o zavedení tohto inštitútu do rakúskeho dedičského práva, hovorí sa ale o výške 1/8 alebo 1/10 čistého dedičstva, ktorá by sa mohla rozdať prostredníctvom odkazov a ďalších inštitútov mortis causa, čo by malo za následok posilnenie postavenia dedičov a značné oslabenie testovacej slobody. SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 141 a 142.
165) Aj tak pokroková krajina v otázke autonómie vôle poručiteľa ako Rakúsko za posledné roky prešla rozsiahlou novelizáciou ABGB (ErbRÄG 2015), ktorej cieľom bolo ešte väčšmi posilniť vôľu poručiteľa. RONOVSKÁ, K. Mezigenerační majetkové nástupnictví: společné evropské trendy, možnosti a výzvy. In Ad notam. Roč. 2017, č. 5, s. 20 - 23. SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. Spisy PF Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 13.
166) CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. In Časopis pro právní vědu a praxi. 2012, č. 1, s. 12 a 20.
167) ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákoníku. In Ad notam. Roč. 2014, č. 2, s. 46.
168) BARTOŠ, J. Nová procesní úprava dědického práva. In Ad notam. Roč. 2013, č. 6. s. 21.
169) Preto je zarážajúce, čo tvrdia autori rekodifikácie: "Cieľom je namiesto kabinetných sedení vyvolať intenzívnu a otvorenú diskusiu o problémoch občianskeho práva a ich riešeniach ako aj zaktivizovať verejnosť i právnu obec ešte pred tým, ako uzrie svetlo sveta finálny návrh tak dôležitých predpisov." Rekodifikácia Občianskeho zákonníka. [online]. [cit. 2022-12-28]. Dostupné na: https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/rekodifikacia-obcianskeho-zakonnika/.
170) ŠORL, R. Dedičské právo v rekodifikácii prvej ČSR. Od reformy cez unifikáciu k retuši. In FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol. Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 32.
171) Sme nesmierne radi, že téma dedičského práva sa poslednou dobou opäť dostáva do popredia v akademických kruhoch. Predovšetkým prostredníctvom zborníkov vydaných v roku 2022 na pôde Univerzity Komenského v Bratislave: FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K. a kol., Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach, Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, 340 s. a FICOVÁ, S., RAKOVÁ, K., IVANČO, M. a kol. Vybrané otázky dedičského práva v úvahách de lege ferenda. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, 252 s., ktoré otvárajú priestor pre širokú odbornú diskusiu ohľadom problematiky rekodifikácie dedičského práva. Neostáva nám nič viac, len si želať, že na túto snahu nadviaže aj Ministerstvo spravodlivosti SR a otvorí spoluprácu na rekodifikačných prácach širokej odbornej verejnosti z akademického prostredia právnických, ale i historických odborov, ako aj odborníkov z praxe na problematiku dedičského práva.
172) DADUOVÁ, M., HORÁK, O. Nové dědické právo a meziválečná rekodifikace In Ad notam. Roč. 2016, č. 1. s. 8 a nasl.
173) KOVÁCS, K. Vydedenie. In JURČOVÁ, M. a kol. (eds.) Liber amicorum Ján Lazar Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám. [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2014, s. 364 a nasl. [cit. 2022-12-20]. Dostupné na: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/02/liber-amicorumjan-lazar.pdf.
174) CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v SR. In Časopis pro právní vědu a praxi. 2012, č. 1, s. 19.
175) Bude, ale nutné, aby zákonodarca vyriešil aj ďalšie čiastkové otázky, akými sú predovšetkým: kto je povinný vykonať odkaz (bude možné aj zriadenie tzv. prelegátu či pododkazu?), akým spôsobom bude prirastať uvoľnený odkaz, kedy nastane splatnosť odkazov, a či bude možné zriadiť odkaz pod podmienkou či príkazom?