Prehľad judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva - Práva dieťaťa

Tento prípad sa týkal postupu v Belgicku pri osvojení marockej netere sťažovateľmi, ktorá im do starostlivosti bola zverená na základe [inštitútu] ¹⁾

Sťažovatelia hlavne namietali, že belgické orgány odmietli uznať dohodu o a schváliť osvojenie ich netere na úkor najlepšieho záujmu dieťaťa, a že povaha jej povolenia na pobyt bola neurčitá.

Súd rozhodol, že dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), pokiaľ ide o odmietnutie povoliť osvojenie, a že (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) s ohľadom na povolenie na pobyt dieťaťa. Mal najmä za to, že odmietnutie povoliť osvojenie vychádzalo zo zákona, ktorý mal za cieľ v súlade s Haagskym dohovorom z 29. mája 1993 o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach zabezpečiť, aby sa medzinárodné osvojenia uskutočňovali v najlepšom záujme dieťaťa a s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život, a že belgické orgány sa mohli oprávnene domnievať, že odmietnutie bolo v najlepšom záujme dieťaťa, zabezpečením zachovania vzťahu medzi jedným rodičom a dieťaťom v Maroku, ako aj v Belgicku (t.j. právny vzťah medzi genetickým rodičom a dieťaťom). Okrem toho pripomenul, že dohovor nezaručuje právo na konkrétne povolenie na pobyt. Súd poznamenal, že jedinou skutočnou prekážkou, s ktorou sa dievča stretlo, bola nemožnosť zúčastniť sa na školskom výlete. Daná prekážka, v dôsledku absencie povolenia na pobyt medzi májom 2010 a februárom 2011, nestačila na to, aby sa od Belgicka požadovalo udeliť jej neobmedzené povolenie na pobyt na ochranu jej súkromného života.

Tento prípad sa týkal zrušenia osvojenia ženy na podnet jej adoptívnej sestry 31 rokov po schválení a 18 rokov po smrti ich adoptívnej matky. Sťažovateľka predovšetkým tvrdila, že zrušenie osvojenia bolo svojvoľným a neprimeraným zásahom do jej rodinného života, uvádzajúc, že žila so svojou adoptívnou matkou od deviatich rokov, a že ich vzťah bol založený na náklonnosti, zodpovednosti a vzájomnej podpore. Taktiež namietala, že po zrušení osvojenia stratila nárok na päť hektárov lesa, ktoré zdedila po svojej adoptívnej matke.

Toto bolo prvýkrát, keď musel súd preskúmať zrušenie osvojenia v kontexte, keď bol adoptívny rodič mŕtvy a osvojené dieťa bolo už dávno dospelé. V sťažovateľkinom prípade súd, konštatujúc, že rozhodnutie o zrušení [osvojenia] bolo neurčité a nedostatočne odôvodnené na prijatie takého radikálneho opatrenia, dospel k záveru, že zásah do jej rodinného života nebol podložený presvedčivými a dostatočnými dôvodmi v dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života). Súd predovšetkým poznamenal, že v každom prípade by sa o zrušení osvojenia nemalo uvažovať ako o opatrení proti osvojenému dieťaťu a zdôraznil, že v právnych predpisoch a rozhodnutiach vo veciach osvojenia by mali záujmy dieťaťa zostať prvoradé.

Súd tiež rozhodol, že došlo k k dohovoru (ochrana majetku) z dôvodu neprimeraného zásahu do majetkového práva sťažovateľky k spornému pozemku.

Tento prípad sa týkal starého otca, ktorý chcel [naďalej] udržiavať vzťah so svojou vnučkou po jej osvojení inou rodinou.

Súd rozhodol, že to, že vnútroštátne súdy nepreskúmali otázku vzťahu medzi sťažovateľom a jeho vnučkou po osvojení viedlo k jeho práva na rešpektovanie rodinného života zaručeného dohovoru. Predovšetkým konštatoval, že vnútroštátne súdy mali posúdiť sťažovateľovu žiadosť o udržanie vzťahu so svojou vnučkou po osvojení, no namiesto toho vyložili a uplatnili zákon spôsobom, ktorý mu takéto preskúmanie odoprel. Úplne a automaticky ho teda vylúčili zo života vnučky.