KIKO, M., RICHTER, D.: Hrubá nedbanlivosť v trestnom práve ako základ budúcej rekodifikácie Trestného zákona?*) Právny obzor, 108, 2025, č. 6, s. 579 - 602.
Gross negligence in criminal law as the basis for the future recodification of the Criminal Code? This paper addresses the issue of gross negligence in criminal law from the perspective of legal doctrine, case law, and proposed legislative reforms. Its primary aim is to assess whether gross negligence constitutes a distinct form of culpability or merely a more intense expression of conscious or unconscious negligence. The analysis includes doctrinal interpretations from Czech and Slovak legal scholarship, judicial decisions, and the influence of EU law. The article proposes criteria for distinguishing gross negligence from other forms of culpability and evaluates their relevance in light of the ultima ratio principle. The authors conclude that gross negligence does not constitute a new type of culpability, but rather a heightened level of existing negligence. Legislative recognition of this concept may improve legal certainty and predictability in the prosecution of negligent offenses.
Key words: gross negligence, culpability, negligence in criminal law, ultima ratio principle, recodification, decriminalization
Úvod alebo pohľad na hrubú nedbanlivosť očami právnej doktríny, súdov, národného zákonodarcu a Európskej únie
Pojem hrubá nedbanlivosť bol známy trestnoprávnej doktríne ešte pred prijatím nového trestného kódexu v ČR - zákona č. 40/2009 Sb. Trestní zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako "ČTZ") a pred úvahami o prijatí noviel zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako "Trestný zákon" alebo "TZ"), na ktoré v ďalšom texte poukážeme.
Zároveň s hrubou nedbanlivosťou pracovali a pracujú aj iné právne odvetvia ako trestného právo, napríklad české civilné právo operuje s pojmom hrubá nedbanlivosť pri náhrade nemajetkovej ujmy v § 2971 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov: "
Odůvodňují-li to zvláštní okolnosti, za nichž škůdce způsobil újmu protiprávním činem, zejména porušil-li z hrubé nedbalosti důležitou právní povinnost, anebo způsobil-li újmu úmyslně z touhy ničit, ublížit nebo z jiné pohnutky zvlášť zavrženíhodné, nahradí škůdce též nemajetkovou újmu každému, kdo způsobenou újmu důvodně pociťuje jako osobní neštěstí, které nelze jinak odčinit.
" Alebo pri odvolaní daru podľa § 2071 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník: "
Právo odvolat dar nemá dárce, který si stav nouze přivodil úmyslně nebo z hrubé nedbalosti.
" Je notorietou, že civilné právo - či už slovenské alebo české - si pri problematike civilnej zodpovednosti "
prepožičiava
" poznatky zavinenia z trestného práva, čo zvyšuje dôležitosť správneho zadefinovania a výkladového uchopenia hrubej nedbanlivosti na úrovni trestného práva. Nanešťastie, aj tu narážame na nejednotnosť názorov predstaviteľov právnej doktríny.V tejto súvislosti existujú v zásade dve názorovo rozdielne skupiny vo vzťahu k chápaniu hrubej nedbanlivosti. Prvá skupina zostáva názor, že hrubá nedbanlivosť nie je považovaná za novú formu zavinenia, ale predstavuje vyšší stupeň intenzity vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti. Podľa Stanislava Mihálika "
hrubá nedbanlivosť pritom nie je považovaná za ďalšiu formu zavinenia (s ohľadom na ustálené diferencovanie úmyslu a nedbanlivosti), ale predstavuje vyšší stupeň intenzity samotnej nedbanlivosti, či už vedomej alebo nevedomej. Hodnotiacim kritériom je potom prístup páchateľa k požiadavkám dodržania náležitej miery opatrnosti, pričom o hrubej nedbanlivosti možno hovoriť v spojitosti s identifikovaním zrejmej bezohľadnosti páchateľa k záujmom chráneným trestným právom (čo sa osobitne odráža v súvislosti s nevedomou nedbanlivosťou). Aj v danom prípade je zachovanie príslušnej miery opatrnosti odvodzované zo spojenia objektívneho a subjektívneho hľadiska, pričom s ohľadom na definovanie hrubej nedbanlivosti bude prevažovať práve hľadisko subjektívne."
1)
Podľa predstaviteľa českej trestnoprávnej doktríny Pavela Šámala:
"Hrubou nedbalostí se tedy rozumí vyšší stupeň intenzity nedbalosti, ať již vědomé či nevědomé, a to na základě přístupu (postoje) pachatele k požadavku náležité opatrnosti, kterou zákon charakterizuje jako "zřejmou bezohlednost". Tato definice je potřebná, neboť některé trestné činy jsou stíhatelné jen v případě tzv. hrubé nedbalosti (např. § 221 odst. 1, 232 odst. 1, § 277 odst. 1, § 294 odst. 1, § 300 nebo § 303 odst. 1; dále srov. § 224 odst. 1 nebo 2, § 281 odst. 1, § 282 odst. 1, 2, § 294a, § 298a odst. 1 nebo § 301, kde je použita formulace "byť i z hrubé nedbalosti", což znamená buď úmyslně, nebo alespoň z hrubé nedbalosti, ať už vědomé či nevědomé)."
2)
Aj podľa predstaviteľa českej civilnej právnej doktríny Bezouška hrubá nedbanlivosť "
není dalším typem nedbalosti, ale jde o vyšší míru nedbalosti (ve smyslu její intenzity), a to ať už ve formě nedbalosti vědomé, nebo nevědomé. Míří se tím na lehkomyslnost až bezohlednost škůdce, s jakou přistupuje k plnění své právní povinnosti; např. se i přes několikeré upozornění neseznámil s předpisy nutnými pro výkon jeho činnosti, takže při jejich porušení se sice jedná o nevědomou nedbalost, ale v intenzitě hrubé nedbalosti
."
3)
Druhá skupina zostáva názor, že hrubá nedbanlivosť je novou formou zavinenia, resp. novým druhom len vedomej nedbanlivosti a neprichádza do úvahy pri nevedomej nedbanlivosti. Podľa Andreja Beleša: "
Hrubá nedbanlivosť je osobitným druhom nedbanlivostného zavinenia, ktorý slovenský tr. z. nepozná
"
4)
(...) "
Hrubá nedbanlivosť je druhom vedomej nedbanlivosti: páchateľ vie, že môže spôsobiť trestnoprávne relevantný následok, vzhľadom na objektívne a subjektívne faktory sa mu vznik následku musí javiť ako pravdepodobný, a predsa sa spolieha, že následok nespôsobí. Zatiaľ čo sa vedomá a nevedomá nedbanlivosť od seba odlišujú prítomnosťou vedomostnej zložky, tak hrubá nedbanlivosť sa od "bežnej" nedbanlivosti odlišuje možnosťou odhadu pravdepodobnosti vzniku trestnoprávne relevantného následku, teda pri hrubej nedbanlivosti sa jeho vznik javí ako nápadný a pravdepodobný, teda páchateľ musel predvídať, že sa následok stane a predsa sa spoliehal na opak.
"
5)
Podľa Pavla Kádeka: "
Vědomá, resp. hrubá nedbalost, culpa lata je charakteristická tím, že odpovědný zdravotnický pracovník ví, že může porušit nebo ohrozit zákonem chráněný zájem, ale bez přiměřených důvodů se spoléhá, že takové porušení nebo ohrožení nezpůsobí. Při hrubé, vědomé nedbalosti - culpa lata, resp. culpa luxuria škůdce, resp. pachatel ví o možnosti vzniku škodlivého následku, avšak bez přiměřených důvodů se spoléhá, že škodlivý následek nenastane.
"
6)
Ako k tomu pristupuje rozhodovacia prax súdov? Je potrebné poznamenať, že v dôsledku (doposiaľ)
7)
absencie legálneho ukotvenia hrubej nedbanlivosť v právnych predpisoch SR je možné operovať len s rozhodovacou praxou súdov ČR.
Na judikatúrnom poli v ČR napočítame trestné prípady zaoberajúce sa hrubou nedbanlivosťou v desiatkach prípadov, ktoré konštante na seba nadväzujú a rozvíjajú sa. My na tomto mieste poukážeme na dve recentné rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (ďalej aj ako "NS ČR"). Prvým prípadom, ktorý riešil NS ČR, bol prípad týkajúci sa obvineného, ktorý bol uznaný vinným z prečinu poškodzovania a ohrozenia prevádzky všeobecne prospešného zariadenia z hrubej nedbanlivosti. Obvinený bol pilotom, ktorý lietal lietadlom L-200D nad riekou Labe a pri nácviku bezpečnostného pristátia sklesol pod minimálnu odporúčanú výšku letu. V tejto výške nepozoroval vodiče nadzemného elektrického vedenia a narazil na ne, čo spôsobilo prerušenie dodávky elektrickej energie pre 4 307 odberateľov (ďalej aj ako "prípad letca"). NS ČR v tejto súvislosti uviedol, že hrubá nedbanlivosť "
podle trestního zákoníku tudíž není zvláštním druhem nedbalosti (vedle nedbalosti vědomé a nevědomé), ale jen vyjádřením míry nedbalosti požadované trestním zákoníkem, ať už jde o nedbalost vědomou, či nevědomou. Vyšší intenzita nedbalosti je u některých trestných činů požadována z důvodu, aby se zabránilo nadměrnému uplatňování trestní represe v méně závažných případech charakterizovaných nižší mírou zavinění.
"
8)
Druhý prípad, ktorý riešil NS ČR, bol prípad týkajúci sa obvineného, ktorý bol uznaný vinným z trestného činu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku z hr