Pozitívne opatrenia zamerané na rodovú rovnosť v kontexte európskeho práva

The author deals in the article with the issue of gender equality and positive measures aimed to gender equality. She briefly describes the terms of sex, gender, equality, and in particular positive measure, whose content depends on the individual forms of equality. She pays special attention to the regulation of positive measures in the context of European law. In the context of Slovak law she concentrates on a definition of the term "provisional compensatory measure", a brief analysis of the Ruling of the Constitutional Court of SR PL. ÚS 8/04 and, in particular, criticises the absence of embodiment of any gender-based positive measures in Slovak legislation.

Proces presadzovania ľudských práv žien a snahy o rovnosť medzi mužmi a ženami sa začal najmä pod vplyvom feministického hnutia.¹⁾ Napriek skutočnosti, že ženám bolo priznané volebné právo, napriek zakotveniu rovnosti žien pred zákonom, napriek prijatiu ochranárskych zákonov v oblasti pracovného práva, reálne ženy nedosiahli očakávanú rovnosť. Potvrdilo sa, že nestačí len odstránenie formálnych právnych prekážok vo výkone osobných, politických a sociálnych práv žien a že rovný prístup k ľuďom s nerovnakou spoločenskou situáciou ešte nepredstavuje záruku skutočnej rovnosti.

Viaceré autorky v období druhej vlny feminizmu v 70. rokoch dvadsiateho storočia prispeli k pojmovému rozlíšeniu rodu a pohlavia. Pojem rod (gender) sa začal používať na označenie spoločensky stanovených charakteristík, ktoré sú priraďované biologickým pohlaviam. Vytvoril sa tak základ pre nové metodologické prístupy, kde sa rod stáva ústrednou kategóriou spoločenských vied.²⁾

Právne zakotvenie rovnosti medzi mužmi a ženami a zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia bolo reakciou na prejavy nerovnosti v spoločnosti. V myslení a prístupe mnohých ľudí stále pretrvávajú stereotypy o podradnom postavení žien. Spoločnosť je organizovaná podľa "mužských" noriem, čiže potreby mužov sa napĺňajú vo väčšej miere ako potreby žien. Ženy sú častokrát považované za druhoradú pracovnú silu. Pracovné podmienky a pracovný čas sú šité na mieru mužom, ktorým, na rozdiel od žien, vo väčšine prípadov prináleží nižšia miera každodenných rodinných povinností. Nezamestnanosť žien je stále vyššia ako nezamestnanosť mužov. Ženy tvoria väčšinu medzi dlhodobo nezamestnanými a nachádzajú sa na pracovných pozíciách s nízkou kvalifikáciou a nižšími platmi v porovnaní so zárobkami mužov.³⁾

Napriek tomu, že význam antidiskriminačnej legislatívy je nepopierateľný, v dôsledku prevládajúcich stereotypov a zakorenených diskriminujúcich spoločenských štruktúr nenastalo očakávané zlepšenie postavenia žien a naďalej pretrvávala ich diskriminácia. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné pristúpiť k zavedeniu a uplatňovaniu nielen právnych opatrení, ale aj politík zameraných na dosahovanie rovnosti žien, akými sú pozitívne opatrenia (pozitívne konanie) a stratégia uplatňovania rodového hľadiska (gender mainstreaming).⁴⁾

Absencia zakotvenia akýchkoľvek pozitívnych opatrení z dôvodu pohlavia v slovenskej legislatíve je jednou z významných prekážok dosiahnutia rodovej rovnosti. Z tohto dôvodu treba problematike pozitívnych opatrení venovať zvýšenú pozornosť a pri jej právnej úprave čerpať z prameňov európskeho práva, na základe ktorých sú pozitívne opatrenia stále významnou súčasťou agendy EÚ.

Pozitívne opatrenia (affirmative action) sa prvýkrát začali uplatňovať v USA v 30. rokoch minulého storočia s cieľom odstrániť predchádzajúce praktiky v zamestnaní namierené proti členom a funkcionárom odborov a neskôr zavedené v prospech vojnových veteránov s cieľom podporiť ich znovuetablovanie sa na pracovnom trhu. V priebehu 60. až 70. rokov boli používané najmä v súvislosti s reflektovanou rasovou diskrimináciou. V Európe sa využívali pozitívne opatrenia (positive action) predovšetkým na zabezpečenie rovnosti žien na pracovnom trhu. Až od roku 2000 sa postupne prijala legislatíva umožňujúca pozitívne opatrenia aj z rasového dôvodu alebo z dôvodu zdravotného postihnutia.

Na Slovensku sa zásada rovnosti medzi mužmi a ženami a zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia stali predmetom tak univerzálnej, ako i špeciálnej úpravy. V rovine ústavného práva bol zákaz diskriminácie upravený najprv v čl. 3 Listiny základných práv a slobôd.⁵⁾ Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety Ústavy SR:⁶⁾ "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach." Článok 12 ods. 2 Ústavy SR rozšíril chápanie princípu rovnosti tak, že ustanovil: "Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.".⁷⁾

Medzi špeciálne zákony upravujúce rovnosť medzi mužmi a ženami sa postupne zaradili napr. zákon o službách zamestnanosti,⁸⁾ zákonník práce⁹⁾ a najmä antidiskriminačný zákon (ďalej len ADZ).¹⁰⁾ ADZ stanovuje všeobecný rámec pre uplatňovanie zásady rovného zaobchádzania a prostriedky právnej ochrany pre prípad porušenia tejto zásady. V súčasnom znení ADZ dodržiavanie zásady rovného zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Ústava SR v čl. 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody medziiným bez ohľadu na pohlavie a rod a ADZ v čl. 2. ods. 1 zhodne zakazuje diskrim