Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Vzostup cezhraničných premien spoločností (od rozsudku Polbud po smernicu o cezhraničných premenách) (1. časť)

Autori príspevku sa venujú aktuálnemu vývoju problematiky cezhraničných premien spoločností v práve Európskej únie a čiastočne aj v kontexte slovenského právneho poriadku. Harmonizačný proces sa v tejto problematike obnovil po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Polbud. Cieľompríspevku, ktorý je rozdelený na dve časti, je priniesť analýzu rozsudku vo veci Polbud (1. časť) a kľúčových aspektov prijatej smernice, ako aj dôsledkov tohto rozsudku a prijatej smernice na aktuálnu úpravu cezhraničných premien spoločností v Slovenskej republike a transpozičných výziev pre slovenského zákonodarcu (2. časť).

The authors of the paper deal with the current development of cross-border conversions of companies in EU law and, partially, in Slovak law. The harmonisation process in this issue has been resumed after the judgment of the Court of Justice in the Polbud case.The aimof the paper, which is divided into two parts, is to provide an analysis of the Polbud judgment (Part 1) and the key aspects of the adopted Directive, as well as the implications of this judgment and the adopted Directive on the current regulation of cross-border conversion of companies in the Slovak Republic and the transposition challenges for the Slovak legislator (Part 2).

GRAMBLIČKOVÁ, B. – MACKO, R.: Vzostup cezhraničných premien spoločností (od rozsudku Polbud po smernicu o cezhraničných premenách) (1. časť); Justičná revue, 74, 2022, č, 4, s. 459 – 471.

Kľúčové slová: cezhraničné premiestnenie sídla, cezhraničná premena spoločnosti, smernica (EÚ) 2019/2121, vyslovene umelé konštrukcie, nekalé alebo podvodné ciele.

Key words: cross-border transfer of seat, cross-border conversion, EU Directive 2019/2121, wholly artificial arrangements, abusive or fraudulent purposes.

Právne predpisy/legislation: Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov; Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2121 z 27. novembra 2019, ktorou sa mení smernica (EÚ) 2017/1132, pokiaľ ide o cezhraničné premeny, zlúčenia alebo splynutia a rozdelenia; Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1132 zo 14. júna 2017, týkajúca sa niektorých aspektov práva obchodných spoločností.

1 Úvod
Plánovanou súčasťou harmonizácie práva obchodných spoločností v Európskej únii bol aj návrh smernice o cezhraničnom premiestňovaní sídiel spoločností (tzv. 14. smernica o obchodných spoločnostiach). Hlavným cieľom 14. smernice bolo zabezpečenie procesu cezhraničného premiestnenia sídla spoločnosti (dnes už známe pod vhodnejším pojmom - cezhraničná premena spoločnosti) v európskom priestore, ako kľúčového aspektu slobody usadiť sa. Vytvorenie právneho rámca umožňujúceho takéto premiestnenie by zabezpečilo spoločnostiam voľne migrovať a vybrať si právny poriadok štátu, ktorý by im najviac vyhovoval a napĺňal ich potreby. Štrnásta smernica však nebola nikdy prijatá, ato napriek existencii dvoch odporúčacích uznesení Európskeho parlamentu o premiestňovaní sídiel spoločností s výzvami, aby Komisia prijala 14. smernicu (vydané v rokoch 2009 a 2012), ako aj napriek správe expertnej skupiny k otázkam budúcnosti práva obchodných spoločností, ktorá rovnako odporúčala prijatie 14. smernice. Dôvodmi neprijatia 14. smernice boli viaceré skutočnosti, či už existencia cezhraničných zlúčení, plánované zavedenie SPE (
societas privata Europaea
), existencia vyvíjajúcej sa judikatúry Súdneho dvora k tejto problematike, potreba ďalšej verejnej diskusie alebo v neposlednom rade skutočnosť, že členské štáty sa nedokázali dohodnúť na istých kľúčových otázkach režimu fungovania tohto konceptu. Harmonizácia tak ostala na bode mrazu.
Harmonizačný proces práva EÚ vo veci cezhraničných premien bol obnovený v roku 2018, a to šesť mesiacov po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ (ďalej aj "Súdny dvor") vo veci
Polbud
, keď Komisia predložila návrh smernice regulujúcej cezhraničné premeny, zlúčenia alebo splynutia a rozdelenia.
Predložený príspevok ponúka komplexnú analýzu rozsudku vo veci
Polbud
, a to aj v kontexte predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora s ohľadom na slobodu usadiť sa a limity tejto slobody, vyplývajúce zo zásady boja proti zneužívajúcim praktikám. Príspevok ďalej ponúka prehľad prijatej smernice av nej navrhovaných procesov cezhraničnej premeny, pričom dôraz je kladený najmä na zásadu ochrany spoločníkov (akcionárov), veriteľov a zamestnancov premiestňujúcej sa spoločnosti, ako aj na koncept cezhraničnej premeny s nekalými a podvodnými cieľmi. Opomenutý nie je ani problém v súčasnosti absentujúcej úpravy cezhraničných premien v slovenskom práve, pričom autori príspevku sa zameriavajú aj na transpozičné výzvy prijatej smernice pre slovenského zákonodarcu, najmä s ohľadom na problematiku nevydania osvedčenia o premene zo strany členského štátu pôvodu z dôvodu nekalých a podvodných cieľov cezhraničnej premeny.
2 Stručné zhrnutie doterajšej judikatúry Súdneho dvora
Sloboda usadzovania je upravená článkami 49 a 54 ZFEÚ.
1)
Súdny dvor interpretuje pojem "usadenie sa" veľmi široko a umožňuje občanovi jedného členského štátu trvale a nepretržite sa zúčastňovať na hospodárskom živote iného členského štátu a získavať z toho finančný prospech.
2)
Má ísťo
skutočný
výkon hospodárskej činnosti prostredníctvom stálej prevádzky (
fixed establishment
) v cieľovom členskom štáte, zriadenej na neurčité časové obdobie.
3)
Na uplatnenie slobody usadiť saje takisto vo všeobecnosti potrebné zabezpečiť stálu prítomnosť (
permanent presence
) v cieľovom členskom štáte.
4)
Spočiatku tak judikatúra Súdneho dvora zaviedla pravidlo, ktoré sa dá zhrnúť slovami
žiadna sloboda usadzovania bez skutočného usadenia sa
.
Súdny dvor následne rozšíril uplatňovanie článkov 49 a 54 ZFEÚ aj na tzv. schránkové spoločnosti bez
stálej prevádzky
alebo
stálej prítomnosti
v ich členskom štáte pôvodu. Vo veci
Centros
rozhodol, že sloboda usadzovania sa uplatňuje aj na zakladanie dcérskych spoločností (
subsidiaries
), pobočiek (
branches
) a obchodných zastúpení (
agencies
) v iných členských štátoch, a že je bezvýznamné, že spoločnosť bola založená v jednom členskom štáte iba na účel usadenia sa v inom členskom štáte, v ktorom sa má vykonávať jej hlavná alebo dokonca celá hospodárska činnosť.
5)
Vo veci
Daily Mail
Súdny dvor rozhodol, že sloboda usadzovania nepriznáva spoločnosti založenej v jednom členskom štáte právo premiestniť svoje sídlo do iného členského štátu tak, aby si mohla zachovať status spoločnosti existujúcej podľa práva štátu pôvodu, ale že tejto migrujúcej spoločnosti môže štát pôvodu uložiť určité obmedzenia.
6)
Členský štát pôvodu je totiž štátom, ktorý má výlučnú právomoc určiť väzbu (
connecting factor
) medzi migrujúcou spoločnosťou a štátom pôvodu.
7)
Ak sa však migrujúca spoločnosť rozhodla túto väzbu prerušiť, štát pôvodu jej mohol uložiť obmedzenia premiestnenia, ato napríklad aj vo forme podmieneného výmazu z príslušného registra. V dôsledku toho dochádzalo k situáciám, keď migrujúca spoločnosť ešte nebola zapísaná v registri cieľového štátu, ale už bola vymazaná z registra štátu pôvodu, a teda v určitom momente z právneho hľadiska neexistovala. To spôsobovalo problémy pri jej zápise do registra cieľového štátu, ktorý nemal na základe čoho zapísať údaj o právnom predchodcovi premiestnenej spoločnosti.
Následne však vo veci
Cartesio
Súdny dvor stanovil isté usmernenia pre cezhraničné premiestňovanie sídiel obchodných spoločností. Precízne rozlíšil dve situácie. Po prvé, identifikoval situáciu, keď je sídlo spoločnosti premiesťované do cieľového štátu pri zachovaní práva štátu pôvodu (situácia v prípade
Daily Mail
a
Cartesio
), ktorá nespadá do pôsobnosti článkov 49 a 54 ZFEÚ. Po druhé, ide o situáciu, keď spoločnosť, ktorá sa riadi právom štátu pôvodu, premiestni svoje sídlo do iného štátu s úmyslom zmeniť vnútroštátne právo na právo cieľového štátu, tzv.
reinkorporácia
.
8)
Pri tejto druhej možnosti - reinkorporácii - dochádza k premiestneniu sídla, ako aj k zmene práva, ktorým sa spoločnosť riadi, t.j. dochádza k premene spoločnosti na spoločnosť založenú a existujúcu podľa práva cieľového členského štátu.
Pri premene spoločnosti, ktorá na rozdiel od prvého prípadu spadá do pôsobnosti článkov 49 a 54 ZFEÚ, už štát pôvodu nemá právomoc určovať väzbu medzi ním a premiestňujúcou sa spoločnosťou. Z tohto dôvodu Súdny dvor uzavrel, že obmedzenie uložené spoločnosti štátom pôvodu pri jej premene na spoločnosť existujúcu podľa práva cieľového štátu, napríklad vo forme zrušenia alebo likvidácie spoločnosti v štáte pôvodu, prestavuje prekážku slobody usadiť sa.
9)
Základnú triádu dopĺňa rozsudok vo veci
VALE
, v ktorom Súdny dvor objasnil právne postavenie cieľového členského štátu. Ak cieľový členský štát umožňuje vnútroštátnu premenu (
inbound conversion
) domácich spoločností, musí poskytnúť rovnakú možnosť aj zahraničným spoločnostiam založeným a existujúcim podľa práva iného členského štátu (
outbound conversion
).
10)
Platí však, že pri absencii harmonizovanej právnej úpravy EÚ môže cieľový štát stanoviť procesné pravidlá vzťahujúce sa na cezhraničné premeny, musí však zabezpečiť, aby neboli menej priaznivé než pravidlá upravujúce podobné domáce premeny (
princíp ekvivalencie
) a abyv praxi neznemožňovali alebo nadmerne nesťažovali výkon práv priznaných právom EÚ (
princíp efektivity
).
11)
3 Prínos rozsudku Polbud pre problematiku cezhraničných premien
3.1 Skutkový stav prípadu
Poľská spoločnosť s ručením obmedzeným
Polbud - Wykonawstwo sp.zo.o.
(ďalej len "
Polbud
") sa rozhodla premiestniť svoje registrované sídlo do Luxemburska a
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).