Míľniky aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho ústavného súdu (II. časť)

Tento dvojdielny príspevok sa zaoberá niektorými významnými judikátmi talianskeho ústavného súdu, ktoré predurčili genézu aplikácie komunitárneho práva v talianskom právnom poriadku a môžu byť inšpiratívne najmä pre ,,nové" členské štáty Európskej únie, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika. Rozhodnutia talianskeho ústavného súdu analyzované v druhej časti príspevku sa týkajú najmä vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, riešenia rozporov medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom pri aplikácii práva, ochrany základných ústavných princípov a ľudských práv garantovaných ústavou a v neposlednom rade vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

V predchádzajúcej časti tohto príspevku som sa zaoberal štyrmi významnými judikátmi talianskeho ústavného súdu z obdobia 60. a 70. rokov minulého storočia, v ktorých taliansky ústavný súd vytvoril a v nadväznosti na judikaturu Súdneho dvora do veľkej miery aj modifikoval základné prístupy ku komunitárnemu právu. Ide o rozhodnutie vo veci z roku 1964, v ktorom taliansky ústavný súd zaujal protekcionistický prístup ku komunitárnemu právu; rozhodnutie vo veci z roku 1965, v ktorom tento prístup nahradil striktným odlíšením vnútroštátneho práva a komunitárneho právneho poriadku ako autonómneho systému; rozhodnutie vo veci z roku 1973, v ktorom taliansky ústavný súd tento prístup ku komunitárnemu právu rozvinul, avšak zároveň sformuloval ústavnú výhradu, ktorou si vyhradil právo skúmať súlad komunitárnych noriem so základnými ústavnými zásadami a neodňateľnými právami človeka garantovanými talianskou ústavou; a napokon rozhodnutie vo veci z roku 1975, v ktorom taliansky ústavný súd dospel k záveru, že hoci je komunitárny právny poriadok autonómny, vnútroštátny sudca nemôže autonómne aplikovať komunitárne normy namiesto vnútroštátnych noriem, ale v prípade rozporu vnútroštátnej normy s komunitárnou normou sa musí najskôr obrátiť na ústavný súd, ktorý o tomto namietanom rozpore rozhodne.

V tejto druhej časti príspevku sa budem zaoberať štyrmi rozhodnutiami z obdobia od 80. rokov minulého storočia až po súčasnosť. Prvé dve z nich - rozhodnutie vo veci z roku 1984 a rozhodnutie vo veci roku 1989 - rozvíjajú a čiastočne aj modifikujú judikaturu talianskeho ústavného súdu analyzovanú v prvej časti príspevku. V rozhodnutí vo veci taliansky ústavný súd rozvinul tézu striktnej oddelenosti talianskeho právneho poriadku a komunitárneho právneho poriadku, avšak na rozdiel od rozhodnutia vo veci dospel k záveru, že vnútroštátny sudca má aplikovať komunitárne normy namiesto vnútroštátnych noriem v prípade ich rozporu autonómne, teda bez toho, aby o tomto rozpore musel rozhodovať ústavný súd. Zároveň ústavný súd zopakoval ústavnú výhradu sformulovanú v rozhodnutí vo veci ktorej aktuálnosť potvrdil aj v rozhodnutí vo veci Dve posledné rozhodnutia - rozhodnutie vo veci z roku 1995 a rozhodnutie nazvané z roku 2008 - sa týkajú vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru. Zatiaľ čo v prvom rozhodnutí z roku 1995 taliansky ústavný súd výslovne odmietol možnosť predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, v druhom rozhodnutí z roku 2008 svoj prístup prehodnotil a prvýkrát vo svojej histórii sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.

⁵⁾ Súd v Janove v rámci civilného konania medzi spoločnosťou Granital S.p.A. a Finančnou správou štátu (Amministrazione delle Finanze dello Stato) vzniesol otázku súladu článku 3 dekrétu prezidenta republiky č.695 z 22. septembra 1978 (Zmena úvodných ustanovení k sadzobníku dovozných ciel Talianskej republiky) s článkom 11 talianskej ústavy, a to v súvislosti s článkami 177 a 189 Rímskej zmluvy.

Spoločnosť Granital zaplatila poľnohospodársky poplatok za dovoz tovaru v roku 1972 vo výške určenej platnou vnútroštátnou úpravou, ktorá jej umožňovala použiť priaznivejšiu sadzbu v prípade, ak došlo medzičasom k jej zmene. V roku 1976 však Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci v rámci výkladu článku 15 nariadenia č. 120/67⁷⁾ rozhodol, že pre určenie výšky tohto poplatku je rozhodujúci deň doručenia dovozného vyhlásenia, a teda vnútroštátna úprava umožňujúca výber priaznivejšej sadzby v prípade jej zmeny sa dostala do rozporu s týmto rozhodnutím. Talianske orgány v roku 1977 preto uložili spoločnosti Granital povinnosť zaplatiť vyšší poľnohospodársky poplatok v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. Proti tomuto rozhodnutiu spoločnosť Granital namietala a dovolávala sa príslušnej vnútroštátnej úpravy.

Počas súdneho konania nadobudol účinnosť dekrét prezidenta republiky č.695 z 22. septembra 1978, ktorý v článku 1 ustanovuje, že ak dôjde k zmene colnej sadzby po prijatí dovozného vyhlásenia, oprávnený môže žiadať, aby sa použila priaznivejšia colná sadzba, pokiaľ tovar ešte nebol prenechaný dovozcovi a pokiaľ nejde o poľnohospodárske platby. Podľa článku 3 tohto dekrétu zmena úvodných ustanovení k colnému sadzobníku podľa článku 1 tohto dekrétu nadobúda účinnosť 11. septembra 1976, pričom v ten istý deň bol v Úradnom vestníku ES uverejnený rozsudok Súdneho dvora vo veci Tento dekrét, ktorý zohľadňoval toto rozhodnutie Súdneho dvora, sa teda na spoločnosť Granital nevzťahoval.

Dôvodom namietaného nesúladu napadnutého dekrétu s článkom 11 talianskej ústavy bolo porušenie zásad zakotvených v článkoch 177 a 189 zmluvy o EHS. Napadnutý dekrét bol konkrétne v rozpore so zásadou bezprostrednej účinnosti nariadení orgánov EHS, ktorá je zakotvená v článku 189 zmluvy o EHS, a so zásadou spätnej účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora, vyplývajúcou z článku 177 zmluvy o EHS.

Otázka ústavnosti tohto dekrétu bola vznesená v súvislosti s tým, že podľa vtedajšej judikatury sa ustanovenia zákona, ktoré sú rozpore s komunitárnym nariadením, nemohli považovať za neplatné alebo neúčinné, ale len za protiústavné. Preto bola napadnutá ústavnosť tohto dekrétu pre jeho nesúlad s článkom 11 talianskej ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so vzťahom komunitárneho práva a vnútroštátneho práva odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, podľa ktorých Poukázal však na to, že je relevantné, či nariadenie bolo prijaté skôr alebo neskôr ako vnútroštátna úprava. V prvom prípade je potrebné považovať vnútroštátnu normu za "zrušenú neskorším a odporujúcim ustanovením komunitárneho nariadenia, ktoré musia vnútroštátne súdy aplikovať." Podľa judikatury ústavného súdu pôsobí tento zrušovací účinok spätne, "ak komunitárna norma potvrdzuje úpravu s rovnakým predmetom, ktorú ešte pred nadobudnutím účinnosti odporujúcej vnútroštátnej normy prijali orgány EHS." V tomto prípade sa vnútroštátne normy považujú za zrušené "okamihom ich nezlučiteľnosti so skoršími predpismi Spoločenstva, ktoré boli prebraté do nového nariadenia".⁸⁾

Ústavný súd konštatoval, že v prípade, akje vnútroštátny zákon v rozpore s komunitárnou normou, ktorá má prednosť, sa má podľa judikatury za to, že tento zákon je v rozpore s článkom 11 talianskej ústavy a možno ho teda zrušiť iba na základe rozhodnutia o jeho neústavnosti. Poukázal na svoje rozhodnutie vo veci v ktorom charakterizoval komunitárny právny poriadok a vnútroštátny právny poriadok ako Ústavný súd tiež uviedol, že vo svojom rozhodnutí vo veci po prvýkrát konštatoval a že toto kritérium treba posudzovať v kontexte tohto rozhodnutia, teda v súvislosti so zásadou, podľa ktorej sú tieto dva právne poriadky odlišné a súčasne koordinované. Akceptácia tejto zásady predpokladá, že V tomto zmysle treba podľa ústavného súdu vykladať konštatovanie, ku ktorému dospel vo svojom rozhodnutí vo veci že

Ústavný súd ďalej bližšie vysvetlil vzťah týchto dvoch právnych poriadkov. Ústavný súd opäť poukázal na svoje rozhodnutie vo veci v ktorom konštatoval, že výsledkom výkonu právomoci prenesenej na tieto orgány je "akt", ktorému vnútroštátny právny poriadok priznáva "právnu silu alebo hodnotu zákona". Uviedol, že

Ústavný súd skonštatoval, že Ústavný súd ďalej uviedol, že Vnútroštátny zákon je teda súčasťou právneho poriadku, ktorý nechce zasahovať do tvorby noriem odlišného a autonómneho právneho poriadku Spoločenstva, hoci zaručuje ich dodržiavanie na území štátu.

Ústavný súd dodal, že,

Ústavný súd zdôraznil svoje konštatovanie uvedené v rozsudku že Iná situácia by nastala, ak by právny poriadok Spoločenstva a právny poriadok štátu, ako aj ich procesy nonnoťvorby, tvorili jeden celok. Ústavný súd však zdôraznil, že tieto právne poriadky, hoci sú koordinované, sú odlišné a navzájom autonómne.

Ústavný súd ďalej uviedol, že

Ústavný súd však uviedol, že Poukázal na to, že v rozhodnutí vo veci uviedol, že zákon na vykonanie Zmluvy môže byť predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu, a to V tejto súvislosti ústavný súd uviedol, že

Ústavný súd záverom uviedol, že otázka predložená Súdom v Janove je neprípustná a že je úlohou tohto súdu zistiť, či a na základe čoho je v súlade s uvedenými nariadeniami a zásadami komunitárneho právneho poriadku, aby sa režim poľnohospodárskych platieb v súvislosti s týmto konaním uplatňoval spätne len do dátumu publikovania rozhodnutia Súdneho dvora vo veci

Rozhodnutie Ústavného súdu Talianskej republiky vo veci nadväzuje na jeho rozhodnutia vo veciach na ktoré sa odvoláva. Ústavný súd v tomto rozhodnutí ďalej rozvinul svoju tézu o striktnej oddelenosti a autonómnosti talianskeho právneho poriadku a komunitárneho právneho poriadku, načrtnutú vo svojej skoršej judikatuře (rozhodnutia