Žaloba spoločníka v mene spoločnosti voči štatutárnemu orgánu (actio pro socio) - Prvá časť.

This paper of two parts is an analysis of the mechanism also known as (or derivative action). It is focused on the lawsuit brought by a shareholder of a corporation on its behalf to claim damages caused to the company by its director. The various names for that legal instrument, its doctrinal bases (reflective loss) and historical and comparative background are examined in the first chapter. The second chapter is focused on the conditions to bring according to the Slovak Commercial Code. We identified several question marks in the statutory provisions (changes in the person of the shareholder, changes in the person of the director, disposition with the claim). The third chapter deals with the effectivity of considering the low number of cases in the Slovak courts. Throughout the analysis we take into account the Czech recodification of private law as a possible inspiration for the readjustment of the in the Slovak recodification of private law.

Ak je poškodená spoločnosť, teda subjekt odlišný od spoločníka (akcionára), tak náhradu škody majú vymáhať jej štatutárne orgány. Ak však spoločnosti vznikla škoda v dôsledku konania štatutárneho orgánu, hrozí, že táto škoda nebude vymáhaná. Štatutárne orgány sa v uvedenej situácii nachádzajú v konflikte záujmov a je možné, že nebudú konať v prospech spoločnosti a ich zodpovednosť nebude presadená. Právne poriadky ako riešenie konštruujú mechanizmus, v ktorom sa presadzovanie zodpovednosti presúva na spoločníka, ktorý bude vymáhať škodu v mene spoločnosti. Cieľom tohto článku bude poskytnúť komplexný pohľad na fungovanie tohto mechanizmu známeho aj pod názvom

V prvej kapitole článku priblížime teoretické východiská Analýza samotného mechanizmu podľa Obchodného zákonníka bude obsahom druhej kapitoly. Zámerom článku je tiež preskúmať efektivitu , preto sme do tretej kapitoly zaradili prieskum judikatúry slovenských súdov a následne sa zamýšľame nad tým, či je v našom právnom poriadku vôbec potrebná. V rámci rozboru budeme brať do úvahy českú rekodifikáciu súkromného práva ako možnú inšpiráciu pre novú úpravu pri rekodifikácii slovenského súkromného práva.

Právna úprava sa v našom právnom poriadku nachádza v Obchodnom zákonníku¹⁾ v § 122 ods. 3 a ods. 4 (ohľadne spoločnosti s ručením obmedzeným, ďalej aj len "s. r. o.") a v § 182 v spojitosti s § 181 (ohľadne akciovej spoločnosti, ďalej aj len "a.s.") a môže byť nasmerovaná nielen voči štatutárnemu orgánu, ale aj voči ostatným spoločníkom.

Uvádzame prehľad nárokov, ktoré môžu spoločníci cez presadzovať:

V prvej kapitole postupne preskúmame varianty označenia uvedeného právneho nástroja, jeho doktrinálne východiská (reflexná škoda) a historicko-komparatívne pozadie.

Skúmaný právny nástroj sa označuje ako "⁴⁾ "derivatívna žaloba",⁵⁾ žaloba ⁶⁾ alebo "spoločnícka žaloba." Posledný uvedený pojem sa používa buď súhrnne na označenie žaloby podávanej tak členmi s. r. o., ako aj a.s.,⁷⁾ alebo výhradne na označenie žaloby spoločníka s. r. o., odlišujúc následne pojem "akcionárska žaloba" pre akcionárov a.s. Takto sa "společnická" a "akcionářská" žaloba nachádzajú v novom českom zákone o obchodních korporacích (ďalej aj len "ZOK")⁸⁾ (§§ 157 - 160, resp. 371 - 374). Náš Obchodný zákonník však žiadne špecifické označenie tohto mechanizmu neuvádza. V tomto článku budeme používať pojem , ktorý je v slovenskej právnej vede dostatočne zaužívaným pojmom. Z legislatívneho hľadiska sa vhodnosť pojmu do budúcna odvíja od zakotvenia základných pojmov "člen", "akcionár", "spoločník", ich povahy synonymickej (člen - spoločník) alebo diferencujúcej (spoločník - akcionár). Ak sa akcionár považuje v legislatívnom jazyku za spoločníka, niet zásadného dôvodu pre zavádzanie nového pojmu "akcionárska žaloba". Na druhej strane, má pri porovnaní s. r. o. a a.s. niekoľko odlišných znakov, preto by rozlišovanie "spoločníckej" a "akcionárskej" žaloby predsa mohlo mať praktický význam. Alternatívne by bolo možné navrhnúť označenia "odvodená žaloba" (t.j. slovenský ekvivalent pojmu "derivatívna žaloba") alebo "žaloba v mene spoločnosti". Týmito označeniami by sa akcentovala myšlienka, že oprávnenie spoločníka uplatňovať nároky nie je jeho vlastné (pôvodné), ale odvodené od oprávnenia spoločnosti. Došlo by tak k odlíšeniu od žaloby, ktorá je podávaná spoločníkom vo vlastnom mene.

Podstatou mechanizmu je presmerovanie oprávnenia presadzovať zodpovednostné nároky z poškodeného subjektu (obchodnej spoločnosti) na inú osobu, ktorá má tiež záujem na vymožení škody. V korporáciách je jednou z týchto osôb spoločník a právna úprava mu zverila zastúpenie spoločnosti na podanie žaloby v mene spoločnosti ().⁹⁾ Presadenie zodpovednosti je prirodzene v jeho záujme, keďže, pokiaľ trpí spoločnosť, pocíti to v konečnom dôsledku aj jej člen na hodnote svojho obchodného podielu. Uplatňovanie nárokov spoločníkom v mene spoločnosti úzko súvisí s doktrínou reflexnej škody ().¹⁰⁾ V zmysle tejto doktríny platí, že pokiaľ škodu utrpela spoločnosť, tak škoda utrpená členom na obchodnom podiele je len odrazom škody utrpenej spoločnosťou a pokiaľ je nahradená spoločnosti, spoločníkovi sa už neuhrádza. Náhrada škody, ktorú vymohla spoločnosť, sa následne reflexne odrazí na hodnote obchodného podielu.

Doktrínu reflexnej škody nateraz v slovenskom právnom poriadku zákonne výslovne vymedzenú nemáme. V nám blízkom českom práve bola ešte pred jeho rekodifikáciou judikatórne vyvodená. Nejvyšší soud ČR v uznesení sp. zn. 29 Cdo 3180/2008 k problému reflexnej škody vyslovil: "¹¹⁾

Z uvedeného vyplýva, že spoločník cez žalobu nepresadzuje náhradu škody, ktorá bola spôsobená priamo jemu, ale presadzuje škodu spôsobenú spoločnosti, resp. ako hovorí § 122 ods. 3 OBZ "nároky na náhradu škody, ktoré má spoločnosť." Spoločník neuplatňuje iba to poškodenie, ktoré on fakticky utrpel, ale supluje štatutárny orgán a uplatňuje celú škodu utrpenú spoločnosťou. Plní sa v prospech spoločnosti, nie na účet spoločníka. Činnosť jedného spoločníka a jeho úspech vo veci sa tak fakticky prejavuje vo zvýšení hodnoty účasti všetkých spoločníkov. Úspešné ukončenie konania pre spoločníka znamená, že štatutárny orgán bude plniť spoločnosti a spoločník bude uspokojený až dodatočne (prenesene), keď sa získaný prospech odrazí na hodnote jeho podielu. Spoločník utrpel reflexnú škodu, je odškodnený reflexnou náhradou. Škoda spoločníka nebola priama, bol to len odraz škody spoločnosti, preto aj odškodnenie spoločníka je len odrazom odškodnenia spoločnosti. Ide o odlišnú situáciu oproti tomu, ak spoločník podáva individuálnu žalobu na náhradu škody, ktorú štatutárny orgán spôsobil priamo spoločníkovi. Spoločník vtedy očakáva, že bude odškodnený priamo. Rozlišovanie medzi individuálnou (priamou) žalobou a (odvodenou žalobou) evidentne stojí a padá na schopnosti individualizovať nárok na náhradu škody, teda rozlíšiť, či škoda bola spôsobená priamo spoločníkovi alebo len nepriamo ako odraz škody, ktorú štatutárny orgán spôsobil spoločnosti. Právne poriadky, ktoré obsahujú mechanizmus vytvárajú aj kritériá na zistenie, či ide o priamu alebo nepriamu (reflexnú) škodu.¹²⁾ Typickým príkladom priamej škody je pokles hodnoty akcií na burze z dôvodu uverejnenia nesprávnej alebo zavádzajúcej informácie o spoločnosti jej štatutárnymi orgánmi, keď škodu priamo pocítia akcionári, ale samotná spoločnosť poškodená nebola. Vyskytujú sa však aj situácie, keď je rozlišovanie medzi priamou a reflexnou škodou veľmi náročné a ide najmä o prípady, keď škodcom je tretia osoba (u nás je možná len vtedy, ak škodu spôsobil štatutárny orgán, tretie osoby nie je možné žalovať).¹³⁾

Nový český občanský zákonník (ďalej aj len "NOZ")¹⁴⁾ rieši reflexnú škodu v § 213 nasledovne: ".". Máme za to, že zákon predpokladá, že spoločník bude v petite presadzovať škodu vo vlastnom mene. Súd však túto škodu v konaní vyhodnotí ako škodu, ktorú utrpela spoločnosť a má byť nahradená spoločnosti, a to najmä vtedy, keď je zrejmé, že sa spoločníkovi náhrada prejaví na hodnote jeho podielu. Otázny môže byť súvis § 213 NOZ s . V komentári k novému českému ZOK Havel uvádza, že žaloba o náhradu reflexnej škody na podiele, ako ju upravuje § 213 NOZ, stojí vedľa spoločníckej žaloby, hoci sa s ňou môže i prekrývať. ".".¹⁵⁾ Je teda podľa NOZ v spoločníckej žalobe možné žiadať (a dosiahnuť) náhradu škody spôsobenej spoločníkovi? Myslíme si, že to možné nie je. Ako sme uviedli vyššie, ak spoločník uplatňuje tak žaluje v mene spoločnosti, nie vo svojom mene. Predmetom konania je nárok, ktorý má spoločnosť, nie nárok spoločníka. Náhrada škody by sa mala (automaticky) plniť spoločnosti. Priestor pre aplikáciu § 213 NOZ na spoločnícku žalobu preto nevidíme. Jeho aplikáciu predpokladáme v situácii, že spoločník podáva žalobu vo svojom mene a žiada, aby bolo plnené priamo jemu. Súd má vtedy zrejme pristúpiť k posúdeniu, či ide o priamy nárok spoločníka alebo o nárok spoločnosti. V druhom prípade rozhodne, že sa bude plniť spoločnosti. Do úvahy ešte prichádza ďalšia možnosť, a to, že § 213 NOZ pripúšťa podanie žaloby spoločníkom vo vlastnom mene, v ktorej by spoločník žaloval škodu ako celok (spôsobenú spoločnosti) a žiadal plniť do majetku spoločnosti.

Tento výklad nepovažujeme za pravdepodobný. V jeho zmysle by žalobca žaloval cudziu škodu a vo svojej podstate by išlo o obídenie spoločníckej žaloby ako špeciálneho nástroja, ktorý je osobitnou výnimkou prelomenia subjektivity obchodnej spoločnosti, keď škodu spôsobenú spoločnosti v jej mene žaluje niekto iný (spoločník).

Na základe uvedeného usudzujeme, že úlohou § 213 NOZ nie je vytvoriť novú žalobnú možnosť pre spoločníka, ale dať súdom možnosť moderácie podanej žaloby. V prípadoch, keď spoločník žaluje škodu, ktorú identifikuje ako škodu spôsobenú priamo jemu, môže v očiach súdu ísť o poškodenie spoločnosti (teda z pohľadu spoločníka len o škodu nepriamu - reflexnú a súd uloží aj bez osobitného návrhu povinnosť nahradiť spôsobenú škodu len spoločnosti, pokiaľ je dostatočne zrejmé, že sa takýmto opatrením vyrovná i škoda na znehodnotenej účasti spoločníka na spoločnosti, teda dôjde k reflexnej náhrade).

Moderná podoba má s rímskou v zásade spoločné len to, že ide o žalobu . V rímskom práve bola inštitútom patriacim do záväzkového práva, konkrétne do mohla byť podaná až po ukončení . Iniciovanie takejto žaloby zároveň v sebe obnášalo rozpúšťanie Uplatnenie aznamenalo obvinenie z porušenia dôvery a malo za cieľ odsúdenie, v dôsledku ktorého dotyčného postihla . Je možné vyvodiť, že osoba pripravená použiť tento typ ťažkej zbrane už nechcela byť preto nemala za cieľ presadzovanie povinností partnerov na prospech (existujúcej) , ale sa týkala výhradne všeobecného vyrovnania účtov medzi dvoma (ex-) partnermi ako účastníkmi sporu. Do úvahy tak bolo potrebné vziať škodu, ktorú žalobca utrpel v snahe o spoločný cieľ alebo ako dôsledok podvodného konania žalovaného. Zahrnuté boli náklady, ktoré žalobca vynaložil na , rovnako ako nároky na jeho podiel na ziskoch alebo na odškodnenie za vklady do , ktoré mal vynaložiť žalovaný. Na druhej strane však sudca odpočítal všetky nároky, ktoré mohol mať žalovaný z titulu účasti v proti žalobcovi. Týmto spôsobom bola vykonaný istý druh vyrovnania a žalovaný bol odsúdený len čo do výšky zostatku. Tento zostatok predstavoval konečné vysporiadanie všetký