Ochrana údajov o osobe

Ústava Slovenskej republiky priznáva ochranu údajom o osobe, no skutočná ochrana sa rozplýva vo všeobecnosti základného zákona a jeho interpretácii "bez chuti a zápachu", ktorá abstrahuje od ochrany priznanej Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Priemet ústavy do vykonávacích zákonov pri ochrane osobných údajov je nerovnovážny. Zabezpečuje sa rozsiahle žonglovanie orgánov verejnej moci s osobnými údajmi, no málo sa dbá o o ochranu oprávnených záujmov jednotlivca.

Dispozícia údajmi o osobe podlieha ochrane Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") aj Ústavou SR (ďalej len "Ústava"). Dohovor ju zaručuje v rámci práva na súkromný a rodinný život priznaného článkom 8 Ústava chráni "osobné údaje" v čl. 22 ods. 1 a "údaje o svojej osobe" v čl. 19 ods. 3. Účelom takto zaručenej ochrany je ochrana osoby pred odhalením jej totožnosti, ako aj pred zhromažďovaním údajov o známej (identifikovanej) osobe, ktoré môžu negatívne ovplyvniť právne postavenie osoby, ktorej sa údaje týkajú.

V case-law Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") sa zdôrazňuje ochrana údajov pred orgánmi verejnej moci. "Samozrejmou" súčasťou činnosti masmédií sa stalo zhromažďovanie údajov o osobách verejného záujmu, ba aj mnohých iných informácií pre prípadné použitie. "Samozrejmou" súčasťou podnikania je zhromažďovanie údajov o zákazníkoch a krížová výmena nadobudnutých informácií s mnohými inými podnikateľmi.¹⁾ ESĽP v súvislosti s ochranou práva na súkromie vyslovil, že Dohovorom sa zaručuje ochrana tohto práva nielen vo verejnej sfére, ale aj v súkromnej sfére, a že poskytnutie ochrany sa zaručuje pozitívnym záväzkom štátu.²⁾ Aj keď na prvý pohľad účelom ochrany osobných údajov pred orgánmi verejnej moci, zdanie klame. Aj zhromažďovanie a rozširovanie údajov o osobe subjektmi súkromného práva podlieha ochrane článkom 8 Dohovoru a môže byť jeho porušením.

Podľa case-law ESĽP k čl. 8 Dohovoru osobnými údajmi sú údaje o identifikovanej osobe a údaje, podľa ktorých osobu možno identifikovať.³⁾

"Osobné údaje" sú pojmom, ktorý v práv­nom poriadku SR vymedzuje zákon. "Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu" (§ 4 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Prinajmenšom ekonomickú a kultúrnu identitu má aj určiteľná právnická osoba. Údaje o právnických osobách nie sú podľa zákona zahrnuté k údajom chráneným ako "osobné", hoci Ústava nevylučuje ochranu údajov o právnickej osobe.

Ochrana údajov o osobe sa vzťahuje na ochranu konkrétnych osôb v konkrétnych vzťahoch. Ak zo zhromaždených údajov nemožno identifikovať konkrétnu osobu, údaje nepodliehajú ústavnej ochrane.

"Pri zákonných požiadavkách vyplývajúcich z ústavou predvídaného obmedzenia základného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života treba rozlišovať medzi osobnými údajmi, ktoré sa vyžadujú a spracúvajú v individualizovanej, neanonymnej forme, a medzi údajmi, ktoré sú určené na štatistické účely. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie údajov týkajúcich sa "súkromného života" jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8 dohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky vo veciach Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16. februára 2000, § 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43)."⁴⁾

Systém ochrany údajov o osobe podľa Ústavy, založenie tejto ochrany výslovnou úpravou v dvoch ústavných normách, nastoľuje otázku vzťahu čl. 19 ods. 3 k článku 22 ods. 1 a 2.

Článkom 22 sa identifikuje predmet ochrany, ktorým v okolnostiach prípadu sú osobné údaje. Článok 22 Ústavy SR neurčuje charakter ochrany, jej obsah ani rozsah.

"Ústava SR predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy SR." (II. ÚS 128/95). "Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť." (II. ÚS 48/97)

V súlade so základným interpretačným pravidlom aplikácie Ústavy SR ochranu osobných údajov podľa čl. 22 treba spojiť s ustanovením čl. 19 ods. 3 Ústavy: "Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe."

Zosúladenie úpravy čl. 22 s čl. 19 ods. 3 Ústavy s medzinárodným štandardom ochrany práva na súkromie, ale aj so zdravým rozumom, predpokladá upustenie od separácie výkladu čl. 22 a čl. 19 ods. 3 a jeho nahradenie výkladom vychádzajúcim z tézy, že čl. 16 ods. 1, čl. 19, čl. 21 a čl. 22 sa chránia hodnoty súkromnej povahy v jedinom a jednotnom systéme vytvorenom podľa požiadavky kompatibility s ochranou ľudského práva na súkromie.

Takýmto spôsobom interpretoval a aplikoval Ústavný súd ústavné normy o základnom práve na súkromie v ďalšej fáze svojej rozhodovacej činnosti, keď uviedol:

"Právo na súkromie sa v Ústave SR priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda."⁵⁾

"Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré sú vnútorne spojené. Týka sa to aj mnohých základných práv, ktoré z takýchto situácií jednotlivcovi vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva, alebo hospodárske a sociálne práva.

Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje, Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolnosti konkrétnej veci sa ten istý zásah môže teda dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia."⁶⁾

Týmto názorom Ústavný súd odôvodnil svoj procesný postoj:

"Navrhovateľka v podnete, ktorý Ústavný súd prijal na konanie, výslovne nenamietla aj porušenie čl. 21 ods. 3 Ústavy (ochrana obydlia), jednako ale uvádzala skutkové tvrdenia, ktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka spojila o.i. s čl. 19 ods. 2 Ústavy (ochrana súkromného a rodinného života). Ústavný súd v uznesení o prijatí podnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez toho, aby súčasne vo výroku uznesenia špecifikoval tie články ústavy, vo vzťahu ku ktorým predmetný podnet s ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že jeho právomoc sa vzťahuje na každú vec týkajúcu sa výkladu a aplikácie ústavy, ktorá je mu predložená na prerokovanie a rozhodnutie za podmienok ustanovených v Ústave a zákone o Ústavnom súde. S ohľadom na zásadu sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania. Nemôže sa preto vzdať posúdenia návrhu podľa článku Ústavy alebo jeho odseku len preto, že ho navrhovateľ výslovne neoznačil. Tým viac tak nemôže urobiť, ak systematika Ústavy nevyžaduje taký výklad, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda (PL. ÚS 43/95)."⁷⁾

Právny význam pre rozlíšenie pojmov "osobné údaje" od "údajov o osobe" sotva existuje. Pojem "údaje o osobe" použitý v čl. 19 ods. 3 možno interpretovať ako synonymum k pojmu "osobné údaje" použitému v čl. 22 ods. 1 Ústavy. Ustanovením čl. 19 ods. 3 sa určuje správanie, pred akým sa zaručuje ústavná ochrana predmetu ochrany uvedenému v čl. 22 ods. 1. Článok 22 ods. 1 sa musí interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 19 ods. 3 Ústavy.

"Obsahom základného práva na ochranu osobných údajov je ochrana jednotlivca spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života." (II. ÚS 53/2010)

Hrozba zneužitia nevzniká až pohybom údajov od subjektu práva k subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci alebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa priznáva Dohovorom aj Ústavou, sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje od samého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.

Ochrana osobných údajov sa neobmedzuje na zber a spracovanie údajov pomocou počítačov či prípadných iných technologických pomôcok. Údaje sa chránia pred akýmkoľvek spôsobom zhromažďovania.

ESĽP konal o zbere informácií sústredených na početných nosičoch. Na fotografiách, v odtlačkoch prstov, vo vzorkách buniek či v DNA. Zdrojom informácií priznal rozdielnu váhu pre ochranu osobných údajov.

ESĽP