Právna zodpovednosť ústavných činiteľov v prípade konfliktu osobného záujmu s verejným záujmom (2. časť)

Poznámka redakcie: článok je pokračovaním predchádzajúceho článku.

Zodpovednosť za protiprávny výkon funkcie a zodpovednosť za zneužitie funkcie vo svoj prospech na účely získania majetkových alebo iných výhod sú typické formy protiprávneho správania, za ktoré by ústavný činiteľ mohol, aj mal znášať právnu zodpovednosť. V deformovanom prostredí vzťahov súvisiacich s verejnou mocou, ktoré sa vytvorilo a pretrváva na Slovensku, sa zodpovednosť politikov obmedzuje na politickú zodpovednosť. Výnimku obmedzeného rozsahu do ústavného práva vniesol ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Za porušenie tejto úpravy môže ústavný činiteľ dostať pokutu, alebo môže prísť o mandát v Národnej rade SR či o verejnú funkciu.

(pokračovanie z predchádzajúceho vydania)

Zodpovednosť verejného funkcionára nie je aktom pomsty za to, že verejný funkcionár vykonával po určitý čas verejnú funkciu. Verejný funkcionár znáša právnu zodpovednosť za zneužitie verejnej funkcie, ak sa ho dopustil. Režim, v akom znáša zodpovednosť (presne určené sankcie bez možnosti úvahy orgánu rozhodujúceho o zodpovednosti verejného funkcionára, akou sankciou ho potrestajú) je sprísnený kvôli predpokladanému vplyvu verejného funkcionára na chod verejného diania a jeho možnostiam ovplyvniť výsledok konania vedeného proti sebe. Táto okolnosť sa zohľadňuje aj opačným smerom. Rozhodovanie o protiprávnosti správania verejného funkcionára sa riadi prísnymi pravidlami, ktorých dodržanie sa vyžaduje rovnako prísne. Ústavný súd ako orgán zodpovedný za ochranu ústavnosti v uplatňovaní zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi o tom uviedol:

"11. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie verejno-mocenského orgánu sui generis. Aj konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným ústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona.

12. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy upravujú a vzťahujú sa na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vedené výborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosť výboru procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.

13. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavného zákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textu ústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický prístup k interpretácii normatívneho textu.

...

15. Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že ústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesno-právnych), napr. dokazovanie ("ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie"), riadne zisťovanie stavu veci ("ak sa v konaní preukázalo", resp. "ak sa v konaní nepreukázalo"), povinnosť podnecovateľa riadne odôvodniť podnet ("na základe riadne odôvodneného podnetu"), zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v "štandardných" procesoch [porov. napr. § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP"); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov], aby rozhodnutie orgánov verejnej moci (v tomto prípade výboru) nadaných právomocou rozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických osôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

...

17. Sekundárne (avšak nie konečne) treba akcentovať aj ďalšie princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

18. Tieto nachádzame v Ústave SR (ďalej len "ústava") v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysle ústavného zákona pôjde o princípy spojené s právom na inú právnu ochranu.

19. Ďalej treba zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (alebo iných povinností) v prípade nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) aj princípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem "správne" stricto sensu, ale v širšom poňatí, zahŕňajúc konania sui generis majúce povahu "administratívnu", kam možno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 15 zaradiť aj konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona) trestanie. V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "protokol č. 7").

...

26. V závere k tejto časti ústavný súd rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona a konštatuje, že:

(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,

(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa vzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnej moci, a teda princíp, podľa ktorého je povinnosťou orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb (t.j. aj výboru) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1 druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota bene ústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska práv zaručených čl. 46 ods.