Domnienky v práve

Teória práva radí medzi právne skutočnosti okrem iného aj právne domnienky a fikcie. Rozdiel medzi týmito dvoma skutočnosťami je neostrý: domnienky vyjadrujú zovšeobecnenú skúsenosť, pričom fikcie stanovujú skutkový stav, ktorý spravidla skúsenosti nezodpovedá. Predkladaný text sa snaží objasniť rozdiel medzi domnienkami a fikciami na jednej strane a rozdiel medzi domnienkami a legálnymi definíciami na strane druhej. Domnienky, fikcie a legálne definície predstavujú osobitný druh právnych pravidiel odlišný od právnych pravidiel "klasických". Text vychádza predovšetkým zo zahraničnej literatúry dostupnej na internete.

Už Platón rozlišoval medzi , keď v tom prvom videl trvalú správnu predstavu "zviazanú rozumným výkladom príčiny", zatiaľ čo v tom druhom videl správnu predstavu, ktorej chýba zdôvodnenie.¹⁾ Platón nás varuje pred myšlienkami, ktoré čerpajú dôkazy z pravdepodobnosti,²⁾ na druhej strane však priznáva, že "pravdivá mienka pre správne konanie nie je o nič horším vodcom ako rozumnosť",³⁾ a jedným z prostriedkov, ktoré odporúča vládcovi za účelom dosiahnutia integrity medzi odvážnymi a rozvážnymi je práve "mienka".⁴⁾

John Locke rozdeľuje kognitívne schopnosti ľudskej mysle na poznávanie (knowledge) a posudzovanie (judgement), pričom jedine poznávanie nám dokáže o skutočnosti vypovedať s prísnou určitosťou a môže byť potvrdené priamym názorným príkladom. Posudzovanie podľa Lockea je "schopnosť, prostredníctvom ktorej ľudská myseľ pripisuje tvrdeniam hodnotu pravdivosti na základe dôkazov, ktoré vo vzťahu k dokazovaným tvrdeniam nie sú stále a nemenné".⁵⁾ Absencia absolútnej istoty však nie je zámienkou pre nečinnosť: "Ten, kto nebude jesť, dokedy nezíska názorný dôkaz o tom, že jedlo vyživuje; ten, kto sa nepohne, kým s určitosťou nebude vedieť, že jeho vec bude mať úspech, tomu zostane len málo na práci okrem sedenia a hynutia".⁶⁾

David Hume objasňuje proces prostredníctvom svojho chápania , ktorý si ľudia osvojili z pozorovania skúsenosti. Kauzalita je podľa Humea odvodená z pravidelnej následnosti, v ktorej sa nám predmety poznania javia.⁷⁾ Zdôvodňovanie na základe pravdepodobnosti, t.j. vytváranie domnienok prichádza do úvahy v prípade, ak z pravidelnej následnosti existujú výnimky. V tomto prípade nedokážeme usudzovať s istotou; domnienka je tým presvedčivejšia, čím menej existuje výnimiek z pravidelnej následnosti.⁸⁾

Súčasná kognitívna psychológia robí rozdiel medzi (reasoning) a (judgement). Usudzovanie je procesom vytvárania logických úsudkov, zatiaľ čo posudzovanie je procesom vyvodzovania záverov zo znalostí a dokladov, ktoré sú nám k dispozícii.⁹⁾ Pri posudzovaní nutne pracujeme skôr s pravdepodobnosťou ako s istotou. Výskumy posudzovania ukázali, že ľudia často opomínajú informácie o miere výskytu relevantnej udalosti, no k tomuto dochádza menej, pokiaľ tieto informácie jasne kauzálne súvisia s posudzovaným problémom. Ľudia v bežnom živote používajú zjednodušujúce pravidlá, tzv. heuristiky. Psychológ Reisberg tvrdí: "Pokiaľ by sme sa každému úsudku venovali príliš dlho, strávili by sme život zarazení v zamyslení, neschopní sa kamkoľvek pohnúť... ...Bolo by bláznovstvo nepoužívať heuristiky, i keď nás občas zvedú z cesty".¹⁰⁾

Správna mienka, posudzovanie, zdôvodňovanie na základe pravdepodobnosti, či heuristika - toto všetko sú procesy poznávania alebo ich výsledky, o ktorých pravdivosti nemáme absolútnu istotu. Medzi teoretikmi však panuje všeobecná zhoda, že v oblasti praktickej absencia absolútnej istoty nie je dôvodom na nekonanie. Každodenný život od nás vyžaduje rozhodnutia, ktoré nie sú založené na stopercentných nemenných pravdách, no ktoré sú zdôvodnené aspoň domnienkami vyplývajúcimi zo zovšeobecnej skúsenosti.

Právne domnienky sú právnymi pravidlami. V kontexte kontinentálnej právnej vedy to znamená, že právne domnienky stanovujú to, čo má byť, a nie to, čo skuto