Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra 2023 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") a pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dodatkový protokol") rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 7Co/107/2018 zo 17. decembra 2018 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3Cdo/217/2019 zo 16. mája 2023, a v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ju prijal na ďalšie konanie.
Sťažovateľ (záložca) sa žalobou proti žalovanému (záložný veriteľ) domáhal určenia neexistencie záložného práva na jeho nehnuteľnosti a práva záložného veriteľa predať nehnuteľnosť na dobrovoľnej dražbe a zdržania sa výkonu záložného práva. Nebolo sporné, že pohľadávka tretieho dlžníka zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti sťažovateľa sa stala splatnou v septembri 1997, v roku 2001 bola prihlásená do konkurzu na majetok dlžníka, no záložný veriteľ začal výkon záložného práva až v roku 2009. Podľa sťažovateľa sa záložné právo žalovaného v septembri 2007 premlčalo. Vychádzal z § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), podľa ktorého sa záložné právo nepremlčí skôr, ako zabezpečená pohľadávka, a z § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len "ObZ"), podľa ktorého premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť.
Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že záložné právo nie je premlčané. Vychádzal z § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZKV"), podľa ktorého má prihlásenie pohľadávky do konkurzu pre plynutie premlčacej doby rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. Prihlásením pohľadávky preto podľa § 402 ObZ prestala plynúť premlčacia doba. Ďalej vychádzal z § 408 ods. 1 tretej vety ObZ, podľa ktorého námietku premlčania nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Keďže zabezpečená pohľadávka bola počas plynutia premlčacej doby prihlásená v konkurze, tak sťažovateľ nemôže vzniesť námietku premlčania a nielen zabezpečená pohľadávka, ale ani záložné právo nie sú premlčané. Okresný súd za nedôvodnú považoval argumentáciou sťažovateľa o rozpore výkonu záložného práva s dobrými mravmi a neplatnosti záložnej zmluvy v časti spôsobu výkonu záložného práva. K návrhu o neexistencii práva záložného veriteľa predať záloh na dobrovoľnej dražbe uviedol, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem, keď záložný veriteľ realizuje výkon priamym predajom, a nie dobrovoľnou dražbou.
Proti tomu podal sťažovateľ odvolanie. Súhlasil s tým, že prihlásením pohľadávky do konkurzu prestala podľa § 402 ObZ plynúť premlčacia doba, no to podľa § 408 ods. 1 ObZ nemá žiadny vplyv na plynutie absolútnej premlčacej doby, ktorá uplynie bez ohľadu na iné ustanovenia ObZ. Sťažovateľ poukázal na to, že absolútna premlčacia doba uplynula, hoci účinky jej premlčania nenastali voči dlžníkovi, ktorý má zákaz vzniesť námietku premlčania v konkurze. Zákaz vzniesť námietku premlčania podľa § 408 ods. 1 ObZsa vzťahuje len na dlžníka, pretože voči nemu bola zabezpečená pohľadávka uplatnená v konkurze. Tento zákaz sa však nevzťahuje voči žalobcovi ako záložcovi. Pre podobnosť právnej úpravy a skutkového stavu sťažovateľ poukázal na rozhodnutia českého najvyššieho súdu. Podľa rozhodnutia
sp. zn. 20Cdo/1744/2009
nemá prihlásenie pohľadávky do konkurzu dlžníka vplyv na plynutie absolútnej premlčacej doby, keďže spočívanie premlčacej doby podľa § 402 ObZ je výslovne vylúčené § 408 ods. 1 ObZ. Podľa rozhodnutia
sp. zn. 31Cdo/4091/2010
nemožnosť dlžníka vzniesť námietku premlčania podľa