Tento prípad sa týkal ľudového povstania v Temešvári v roku 1989, prvého zo série demonštrácií, ktoré viedli k zvrhnutiu rumunského komunistického režimu. Prví dvaja sťažovatelia a manžel tretej sťažovateľky, ktorí sa zúčastnili na demonštráciách, boli vážne postrelení. Brat štvrtého sťažovateľa bol zastrelený. Všetci sa sťažovali na neúčinnosť vyšetrovania a násilné prostriedky použité na potlačenie povstania, ktoré si vyžiadali početné obete a taktiež na dĺžku trestného konania. Uviedli najmä, že konanie nebolo správne vedené, keďže podľa obvinených po páde režimu v Rumunsku po roku 1989 boli orgány pri vyšetrovaní prípadu zdržanlivé.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "Súd") rozhodol, že došlo k v jeho procesnej časti (vyšetrovanie), pričom konštatoval, že vnútroštátne orgány nekonali s požadovanou mierou starostlivosti. Súd najprv zdôraznil povinnosť chrániť právo na život podľa článku 2 Dohovoru, z čoho vyplýva, že by mala existovať určitá forma účinného úradného vyšetrovania, ak použitie smrtiacej sily voči jednotlivcovi ohrozilo jeho život. V predmetnom prípade vzal Súd do úvahy nepochybnú zložitosť prípadu, no konštatoval, že politické a sociálne dôsledky nemôžu odôvodniť celkovú dĺžku trvania vyšetrovania, tak ako to tvrdí rumunská vláda. Práve naopak, jeho význam pre rumunskú spoločnosť mal podnietiť vnútroštátne orgány k tomu, aby sa s vecou vysporiadali urýchlene a bez zbytočného odkladu, aby sa predišlo akýmkoľvek náznakom tolerovania nezákonných činov alebo ovplyvňovania.

Tento prípad sa týkal smrteľnej streľby na syna a brata sťažovateľov, jedným z členov bezpečnostných síl počas protestov na samite G8, ktorý sa konal v Janove v júli 2001. Sťažovatelia najmä tvrdili, že smrť ich príbuzného bola spôsobená nadmerným použitím sily, že sa vyskytli nedostatky v domácej legislatíve, že organizácia celej operácie na udržanie a zachovanie verejného poriadku mala nedostatky, a že nebolo vykonané žiadne účinné vyšetrovanie jeho smrti.

Súd rozhodol, že (právo na život), pokiaľ ide o použitie smrtiacej sily, pričom konštatoval, že použitie sily zo strany bolo absolútne nevyhnutné v zmysle Dohovoru. Poznamenal najmä, že dôstojník, ktorý strieľal, bol konfrontovaný skupinou demonštrantov vykonávajúcich nezákonný a veľmi násilný útok na vozidlo, v ktorom uviazol. Podľa názoru Súdu konal čestne a v presvedčení, že jeho vlastný život, fyzická integrita a životy jeho kolegov sú v ohrození kvôli útoku, ktorému boli vystavení. Navyše z dôkazov, ktoré mal Súd k dispozícii, bolo jasné, že vydal varovanie a držal zbraň jasne viditeľným spôsobom a vystrelil až vtedy, keď útok neprestával. Za týchto okolností je použitie potenciálne smrteľných prostriedkov, akým je aj streľba, opodstatnené. Súd taktiež rozhodol, že , pokiaľ ide o vnútroštátny legislatívny rámec upravujúci použitie smrtiacej sily, alebo pokiaľ ide o zbrane vydané orgánom činným v trestnom konaní na samite G8. Ďalej rozhodol, že nedošlo k žiadnemu porušeniu článku 2 Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a plánovanie policajnej operácie na samite G8, keďže konštatoval, že talianske orgány nezlyhali pri uskutočnení všetkého, čo bolo v ich silách, aby zabezpečili úroveň bezpečnostných opatrení požadovaných počas demonštrácií, ktoré môžu zahŕňať aj použitie smrtiacej sily. Súd taktiež rozhodol, že , pokiaľ ide o námietku neúčinného vyšetrovania smrti poškodeného.

Tento prípad sa týkal smrti sťažovateľovho syna, spôsobenej políciou vystreleným slzotvorným granátom počas nezákonnej demonštrácie. Sťažovateľ tvrdil, že jeho syn zomrel v dôsledku nadmerného použitia sily, a že úrady účinne nevyšetrili jeho smrť. Taktiež namietal, že vnútroštátne právo mu neposkytlo účinný prostriedok nápravy, ktorý by mu umožnil žalovať páchateľa smrteľného výstrelu.

Súd rozhodol, že došlo k v jeho hmotnej časti (právo na život) a procesnej časti (vyšetrovanie). Konštatoval najmä, že nič nenasvedčovalo tomu, že použitie smrtiacej sily proti sťažovateľovmu synovi bolo absolútne nevyhnutné a primerané, alebo že by polícia urobila všetko pre to, aby minimalizovala riziko ohrozenia jeho života. Súd taktiež usúdil, že na vnútroštátnej úrovni nebolo vykonané žiadne vyšetrovanie umožňujúce identifikáciu osoby, ktorá vystrelila smrteľný výstrel. Súd ďalej k (záväznosť a vykonávanie rozsudkov) zopakoval svoje zistenia z rozsudkov a (pozri nižšie v časti "Zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania") a zdôraznil potrebu posilniť záruky týkajúce sa správneho používania granátov so slzotvorným plynom tak, aby sa minimalizovalo r