Príspevok sa zaoberá problematikou legitimity poplatkov účtovaných spotrebiteľovi na základe dane z finančných transakcií. Autor analyzuje právny rámec ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k poplatkom za použitie platobných prostriedkov a skúma, či možno preniesť daňovú záťaž z finančných transakcií priamo na spotrebiteľa formou osobitného poplatku. Príspevok identifikuje legitímne spôsoby prenesenia daňovej záťaže na spotrebiteľa prostredníctvom cenotvorby a poskytuje právnu analýzu možných sankcií za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa v tejto oblasti.
The paper examines the issue of legitimacy of fees charged to consumers based on the financial transaction tax. The author analyses the legal framework for consumer protection in relation to fees for the use of payment instruments and examines whether it is possible to directly transfer the tax burden from financial transactions to the consumer in the form of a special fee. The paper identifies legitimate ways of transferring the tax burden to the consumer through pricing and provides a legal analysis of possible sanctions for violating the Consumer Protection Act in this area.
PONIŠT, V.: Legitimita poplatku za použitie platobného prostriedku v kontexte dane z finančných transakcií (ale aj bez neho); Justičná revue, 77, 2025, č. 6-7, s. 609 - 619.*)
Kľúčové slová:
daň, finančné transakcie, poplatky, ochrana spotrebiteľa.
Key words:
tax, financial transactions, charges, consumer protection.
Právne predpisy/legislation:
zákon č. 279/2024 Z.z. o dani z finančných transakcií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Úvod
Daň z finančných transakcií, ktorá je zavedená zákonom č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Zákon o dani z finančných transakcií"), vzbudzuje vášne na mnohých úrovniach, a pritom ide o pomerne nízku daň v porovnaní s ostatnými daňami (DPH, či daň z príjmov). Hoci je jej budúcnosť nejasná, treba povedať, že v súčasnosti je tu a podnikateľské prostredie sa s ňou musí vedieť naučiť zaobchádzať.
Z medzinárodného hľadiska je takáto daň považovaná skôr za výnimku ako pravidlo, hoci sa s ňou ekonómovia pohrávajú už dlhšie, aspoň pokiaľ ide o zdaňovanie transakcií na finančnom trhu (nie vo všeobecnosti pre celé podnikateľské prostredie). John Maynard Keynes sa zaoberal myšlienkou, že krátkodobé špekulácie môžu posunúť ceny aktív ďaleko od hodnôt, ktoré sú v súlade s plnou zamestnanosťou. To bol jeden z kľúčových Keynesových poznatkov pri riešení príčin Veľkej hospodárskej krízy a navrhoval daň na transakcie s cieľom zmierniť prevahu špekulácií nad podnikaním.
1)
Myšlienka dane z finančných transakcií vzbudila pozornosť tvorcov politík po rozpade bretton-woodskeho systému začiatkom 70. rokov. Po uvoľnení z viazanosti sa výmenné kurzy začali nečakane výrazne odkláňať od historických referenčných úrovní. Táto nestabilita motivovala Jamesa Tobina, aby navrhol medzinárodne jednotnú daň zo všetkých spotových konverzií jednej meny na druhú, pričom sledoval práve zníženie volatility (a teda aj špekulovanie).
2)
Na druhej strane Milton Friedman názory, ktoré danú daň spájali so špekulovaním, odmietal, pretože zastával názor, že špekulácie vo všeobecnosti nemôžu byť destabilizujúce, a teda aj sami špekulanti by strácali peniaze.
3)
Len v skratke môžeme priblížiť, že aj samotná Európska únia sa v roku 2011 (neúspešne) pohrávala s myšlienkou zaviesť daň z finančných transakcií, a to návrhom smernice Rady o spoločnom systéme dane z finančných transakcií. Ako sa uvádzalo v bodoch 1 až 3 recitálu k danej smernici, išlo o reakciu na nedávnu finančnú krízu, ktorá viedla k diskusii o zdaňovaní finančného sektoru. Diskusie smerovali k tomu, aby finančný sektor viac prispieval na krytie nákladov, ktoré boli spôsobené krízou a aby bol spravodlivo zdaňovaný (v porovnaní s inými sektormi), pričom sa považovalo za nevyhnutné, aby sa takáto daň harmonizovala na úrovni EÚ. Dôvodom bola mimoriadne vysoká mobilita potenciálne zdaňovaných finančných transakcií, t. j. malo sa tak zabrániť daňovej arbitráži medzi jednotlivými finančnými trhmi EÚ. Na rozdiel od slovenskej dane z finančných transakcií sa však táto európska daň mala vzťahovať na obchodovanie so širokou škálou finančných nástrojov vrátane štruktúrovaných produktov, a to tak na organizovaných ako aj mimoburzových trhoch, a rovnako aj na uzatváranie a úpravu všetkých derivátových zmlúv; mala sa uplatňovať na široko určené spektrum finančných inštitúcií. Fakticky sa tak mal zdaniť finančný sektor, ale nie plošne podnikateľská sféra. Ako uvádza Shaviro, aj keď je daň z finančných transakcií jednoznačne horšia než iné daňové zmeny, ktoré by mohli podobne zvýšiť príjmy a znížiť nerovnosť v bohatstve, môže byť nielen lepšia ako nerobiť nič, ale aj najlepší daňový nástroj, ktorý bol reálne k dispozícii.
4)
Takáto daň bola v EÚ "kontroverzným projektom a názorová zhoda medzi jednotlivými členskými štátmi v otázke jej zavedenia rozhodne nepanuje"
5)
, a ani vtedy nepanovala, a teda nikoho neprekvapí, že nakoniec nebola prijatá.
Nielen na Slovensku podlieha právny poriadok dynamickým zmenám, pričom "reflexia tých to zmien v príslušných spoločenských normách nemusí mať pritom vždy iba pozitívny efekt. Osobitne tento jav možno pozorovať v odvetví finančného práva, ktorého jednotlivé pododvetvia sú v ostatnom období vystavené tzv. nadregulácii, a to najmä v dôsledku národných transpozícií európskych smerníc,"
6)
čo však nie je daný prípad. Je zrejmé, že návrh smernice mal pokrývať iba určité špecifické transakcie na finančnom trhu, čo je veľký rozdiel v porovnaní s daňou zavedenou na Slovensku. Každopádne, na Slovensku si nakoniec takáto daň našla cestu a v oveľa širšom kontexte než len na finančné nástroje - platí pre celú škálu platieb platených podnikateľmi. Táto daň odkryla aj zaujímavý problém, a to je spoplatňovanie platieb. Bez ohľadu na to, aká je jej budúcnosť, (nezákonná) prax ukladania poplatkov za konkrétne platby tu bola, je a, zrejme, sa môže objaviť aj v budúcnosti. Nie je pritom viazaná iba na tento druh dane. Podnikatelia už aj predtým zavádzali určité poplatky pri bezhotovostných platbách (napr. pri platbách kartou, mobilom či hodinkami). Prijatím dane z finančných transakcií takéto konanie vyplávalo na povrch vo väčšom meradle.
Predmet dane, jej základ a sadzba
Na účely tohto článku nie je nutné analyzovať všetky jednotlivé ustanovenia Zákona o dani z finančných transakcií, preto poukážeme iba na relevantné ustanovenia. V prvom rade je to predmet dane, ktorý je zadefinovaný v § 4 daného zákona aj so širokou plejádou výnimiek. Predmetom dane je taká finančná transakcia, pri ktorej dochádza k odpísaniu sumy finančných prostriedkov z platobného účtu daňovníka. Daňovník je potom v zmysle § 3 ods. 1 zákona tak fyzická osoba - podnikateľ, ako aj právnická osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá je používateľom platobných služieb poskytovateľa platobných služieb, vykonávajúceho finančné transakcie, a ktorá má sídlo alebo miesto podnikania v tuzemsku, má platobný účet u poskytovateľa platobných služieb so sídlom v tuzemsku alebo vykonáva činnosť v tuzemsku. Ďalej je predmetom dane aj použitie platobnej karty, vydanej k transakčnému účtu, na účely vykonania finančnej transakcie, ale aj preúčtovaný náklad súvisiaci s vykonaním finančnej transakcie, ktorá sa vzťahuje na činnosť daňovníka vykonávanú v tuzemsku.
Najbežnejším príkladom pre základ dane bude potom v zmysle § 5 ods. 1 zákona suma finančných prostriedkov odpísaná z platobného účtu daňovníka pri finančnej transakcii. Pričom z tejto sumy prichádzajú do úvahy dve sadzby dane, a to podľa toho, či ide o prevod na iný účet, kedy je sadzba dane 0,4 % zo základu dane, a to maximálne 40 EUR, alebo ide o výber finančných prostriedkov v hotovosti, kedy je sadzba dane 0,8 % zo základu dane, a to bez akejkoľvek hornej hranice. Daň sa potom vypočíta podľa § 7 zákona ako súčin sadzby dane a základu dane, okrem dane, ktorej predmetom je použitie platobnej karty daňovníkom, ktorá je ustanovená pevnou sumou. Pri prevodoch prostredníctvom platobnej karty nie je daná transakčná daň percentuálne zo základu dane, ale ako ročná daň vo výške 2 EUR za platobnú kartu. Fakticky sa tak táto daň uplatňuje bez ohľadu na hospodárske výsledky konkrétneho subjektu a v rámci reťazca obchodných vzťahov sa bude uplatňovať na každom stupni.
Ako, okrem iného, vyplýva z bodu 4.7 Stanoviska ECB z 8. novembra 2024 k dani z finančných transakcií (CON/2024/36): "Keďže daň sa uplatňuje bez ohľadu na zisky, môže mať neprimeraný vplyv na menšie podniky, ktoré majú menšiu schopnosť optimalizovať svoje daňové povinnosti, a na podniky, ktoré vytvárajú nízke zisky v pomere k svojmu obratu. Okrem toho by tento druh dane asymetricky ovplyvnil určité odvetvia, v ktorých je veľa transakcií, ako je maloobchod alebo zásielkové služby."
7)
Daňovníci potom majú dve možnosti započítať si túto daň do ceny tovaru alebo služby alebo zaviesť poplatky za platbu vykonanú prevodom na účet. Hoci subjekt, ktorý prijíma platbu, neplatí pri jej prijatí daň, ale je vysoká pravdepodobnosť, že platba, ktorá príde na jeho účet, bude v ďalšom kroku, t. j. inou finančnou transakciou spočívajúcou v odpísaní finančných prostriedkov z jeho účtu na iný účet zdanená, mohol/mal by tieto náklady preniesť do samotnej ceny tovaru alebo služby.
Navýšenie ceny alebo zavedenie poplatku?
Hoci sa objem bezhotovostných platieb neustále zvyšuje a platobné služby vo všeobecnosti "zaznamenali v ostatných rokoch rozsiahly rozmach spočívajúci v náraste počtu elektronických a mobilných platieb, ale taktiež zmeny u samotných poskytovateľov platobných služieb (GooglePay, TransferWise,...) a v implementácii rôznych FinTech inovácií (napr. v technológiách využívaných pri autentifikácií platieb - biometria, a pod.)"
8)
, tak v prípade Slovenska môže nastať mierna korekcia. Všetko bude závisieť od postoja obchodníkov, t. j. či budú umožňovať alebo preferovať bezhotovostné platby alebo nie. Avšak v prípade obmedzovania bezhotovostných platieb zasa hrozí, že môžu prísť o zákazníkov. Bude teda zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa vysporiadajú s prenesením nového nákladu - dane z finančných transakcií, a v akej miere ho prenesú na konečného spotrebiteľa.
Vo všeobecnosti platí, že do ceny za tovar a služby by sa mali premietať aj náklady, ktoré s týmto tovarom alebo službou súvisia a ktoré boli vynaložené. Pri platbe elektronickými platobnými prostriedkami sú do ceny zarátané aj náklady na prevádzku platobnej brány. Ďalej je do tejto ceny započítaný aj viac či menej primeraný zisk, clo a daň z pridanej hodnoty, ak ide o platiteľa takejto dane alebo iné spotrebné dane. Nejde o jediné dva druhy daní, ktoré môže podnikateľ zohľadňovať pri cenotvorbe, ďalšími takýmito daňami sú aj daň z motorového vozidla, či daň z nehnuteľností používaných pri podnikaní. Ďalšou daňou, ktorú bude môcť zohľadniť pri tvorbe ceny za tovar a služby, bude teda daň z finančných transakcií. Tento druh dane sa však neprejavuje hneď pri predaji tovaru alebo poskytnutí služby, t. j. pri prijímaní platby za tovar alebo službu, ale až následne. Teda v momente, keď finančná transakcia odchádza z účtu daňovníka (podnikateľa, obchodníka). Zároveň by sme pri tomto druhu dane však veľmi ťažko navyšovali cenu tovaru a služieb o konkrétnu sumu. Totiž, napríklad pri platbe v hotovosti nebude predávajúci alebo osoba poskytujúca služby mať žiadne dodatočné náklady na daň z finančných transakcií (daň z finančných transakcií bude nulová, ak si podnikateľ tieto prostriedky nevloží na účet sám). Takisto aj v prípade, ak kupujúci alebo osoba prijímajúca službu bude platiť bezhotovostným spôsobom, neznamená to, že tieto finančné prostriedky pripísané na účet podnikateľa budú podliehať dani z finančných transakcií (pri ich odpísaní), keďže pri odpísaní z tohto účtu môže byť platba nimi realizovaná oslobodená od dane (napríklad platba zdravotného, či sociálneho poistenia alebo platba daní, či platba kartou). Zároveň však môžu byť dané prostriedky vybrané v hotovosti, čo predstavuje dvojnásobné zdanenie v porovnaní s finančnou transakciou. Teda, nedá sa presne navýšiť cena tovaru o daň z finančných transakcií, keďže pri "vstupe", teda v prípade platby zákazníkom ešte nie je zrejmé, akú sumu naozaj bude následná daň predstavovať. Preto, ak má dôjsť k navýšeniu ceny z tohto dôvodu, tak môžeme predpokladať, že dôjde k navýšeniu cien plošne, t. j. bez toho, aby sa brali do úvahy nuansy jednotlivých druhov platieb. O akú sumu nakoniec daňovník navýši cenu tovaru alebo služieb, je len ťažké predpokladať, ale určite to nebude iba 0,4 %, keďže napríklad pri navýšení ceny prichádza do úvahy aj tomu zodpovedajúce navýšenie v podobe zvýšenej DPH, ktorú z tejto zvýšenej ceny potom musí zaplatiť.
Iný prípad je, ak by chcel daňovník zaviesť poplatky za jednotlivé platby. Teda do cenníka by uviedol, že za konkrétne platby sa platí konkrétny poplatok. Hoci takéto nastavenie už môže odzrkadľovať realitu presnejšie, ešte stále to nebude riešiť daný stav (cenovo presné prenesenie daňovej povinnosti) na odberateľskú/zákaznícku platbu. Uvedený spôsob, t. j. zavedenie poplatkov za konkrétny druh platby sa môže zaviesť aj v prípade, ak podnikateľ chce preferovať určitý druh platby, ktorý bude napríklad bez poplatku - napríklad hotovosť.
Treba povedať, že spoplatňovanie platieb má svoje zákonné pravidlá a je potrebné sa ich držať, t. j. nedá sa len zaviesť poplatok za bezhotovostné (alebo aj hotovostné) platby. V tomto príspevku si rozoberieme tieto možnosti vo vzťahu ku konečnému spotrebiteľovi. V prípade B2B vzťahov nie je zavádzanie poplatkov za spôsoby platby regulované.
Zavedenie poplatku za platby pre konečného spotrebiteľa
Predchádzajúci právny predpis, ktorý chránil spotrebiteľa - zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, účinný k 30. júnu 2024, vo svojom ustanovení § 4a ods. 1 a ods. 2 upravoval možnosti pre uloženie poplatkov za jednotlivé druhy platieb. Podľa tohto ustanovenia predávajúci nesmie spotrebiteľovi účtovať poplatky za použitie platobného prostriedku alebo za využitie iného spôsobu platby, ako je platobný prostriedok vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, ktoré vznikli predávajúcemu v súvislosti s používaním tohto spôsobu platby. Toto ustanovenie sa nepoužilo, ak malo ísť o poplatok účtovaný poskytovateľom platobných služieb za poskytnutú platobnú službu. Dôvodová správa k zákonu, ktorý takéto ustanovenie zaviedol, je v tomto smere pomerne strohá a uvádza, že sa ustanovuje "zákaz predávajúceho žiadať od spotrebiteľa akékoľvek poplatky za použitie platobného prostriedku a tiež vyberať poplatok od spotrebiteľa v súvislosti s úhradou záväzku spotrebiteľa iným spôsobom ako platobným prostriedkom podľa zákona o platobných službách (napr. v hotovosti) vo výške prevyšujúcej skutočné náklady predávajúceho súvisiace s použitím tohto spôsobu platby."
9)
Toto odôvodnenie vychádza pritom z čl. 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, ktorý upravuje, že sú to členské štáty, ktoré majú zakázať obchodníkom účtovať spotrebiteľom poplatky v súvislosti s použitím určitého platobného prostriedku v tej miere ako prevyšujú náklady, ktoré znáša obchodník na používanie takéhoto prostriedku. Teda išlo o implementáciu smernice EÚ.
Zákon v rámci implementácie uvedenej smernice prijal dve kategórie spôsobov platby, v prvom prípade ide o použitie platobného prostriedku, ktorý je definovaný zákonom a v druhom prípade ide o všetky ostatné druhy platieb.
Za platobný prostriedok sa pritom považuje podľa § 2 ods. 19 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Zákon o platobných službách") personalizované zariadenie alebo súbor postupov dohodnutý medzi používateľom platobných služieb a poskytovateľom platobných služieb, ktoré sa používajú na účely predkladania platobného príkazu, najmä platobná karta, internet banking alebo iné platobné aplikácie elektronického bankovníctva. Pri tejto kategórii spôsobu platby si možno účtovať iba taký poplatok, ktorý by obchodník platil poskytovateľovi platobných služieb, ktorým je napríklad banka, zahraničná banka alebo pobočka zahraničnej banky, ktorá má v bankovom povolení uvedené aj poskytovanie platobných služieb a zúčtovanie, inštitúcia elektronických peňazí, či poštový podnik, platobná inštitúcia, Štátna pokladnica, Exportno-importná banka Slovenskej republiky, miestne orgány štátnej správy, obce a vyššie územné celky, ak sú podľa osobitného zákona oprávnené poskytovať platobné služby a ak nejde o činnosti, ktoré sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb, a pod. (podrobne § 2 ods. 3 Zákona o platobných službách). Teda náklady spočívajúce v platbách za služby poskytovateľa platobných služieb možno preniesť na spotrebiteľa v rámci poplatku, zároveň však ide výlučne iba o tieto náklady, ktoré bolo možné v zmysle už uvedeného zákona ukladať spotrebiteľovi ako poplatky.
Druhú kategóriu tvoria všetky ostatné spôsoby platby, napríklad poštové poukážky, platba na dobierku, ale aj hotovosť. Pre tento druh platby možno ukladať spotrebiteľovi poplatok iba vo výške skutočných nákladov, ktoré s daným druhom platby obchodníkovi vznikli. Toto ustanovenie je založené na princípe nákladovej orientácie. Obchodník tak môže preniesť na spotrebiteľa len tie náklady, ktoré mu reálne vznikli v súvislosti s poskytnutím daného spôsobu platby. Nemôže teda na poplatkoch zarábať alebo ich využívať ako skrytý zdroj dodatočných príjmov.
Najmä pri hotovosti je však nutné vychádzať aj z toho, že ide o jednotnú menu Euro, ktorá je čiastočne upravovaná aj na úrovni EÚ a v rámci menovej politiky je to práve EÚ, ktorá má výhradnú právomoc prijímať legislatívu na danom úseku. Zavádzanie poplatkov za používanie hotovosti do určitej miery môže zasahovať do statusu euromincí a eurobankoviek ako zákonného platidla, keďže v zmysle bodu 4 Odporúčania Komisie z 22. marca 2010 o rozsahu a účinkoch eurobankoviek a euromincí ako zákonného platidla by sa za používanie eurobankoviek a euromincí nemali platiť dodatočné poplatky. Keďže aj táto poplatková povinnosť vymedzuje status zákonného platidla, platí v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, že bez ohľadu na akýkoľvek výkon výlučnej právomoci EÚ v oblasti menovej politiky pre členské štáty, ktorých menou je Euro, bráni tomu, aby členský štát prijal ustanovenie, ktoré vzhľadom na svoj cieľ a obsah vymedzuje právny režim eurobankoviek ako zákonného platidla.
10)
Z pohľadu zavádzania poplatkov za bezhotovostné platby je však zaujímavá prvá kategória spôsobov platby. Dozor v tejto oblasti vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej iba "SOI") a vo vzťahu k porušeniu daného ustanovenia mala možnosť vydať aj niekoľko rozhodnutí:
-
V
rozhodnutí č. P/0028/08/23 zo dňa 11.7.2023
11)
- SOI, Inšpekcia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj uložila pokutu vo výške 600 EUR okrem iného aj za to, že pri pokuse uhradiť kontrolný nákup platobnou kartou, boli upozornení prítomnou zamestnankyňou obchodníka na účtovanie poplatku vo výške 1 EUR pri platbe platobnou kartou, pričom o tejto povinnosti boli spotrebitelia zároveň v prevádzkarni informovaní oznamom umiestneným na barovom pulte, v znení: "Za platbu kartou účtujeme + 1 Ďakujeme za pochopenie". Zamestnankyňa obchodníka nevedela vysvetliť daný poplatok, bol prednastavený v pokladni. Ako sa uvádza v rozhodnutí, obchodník "kontrolou zistený skutkový stav a ani dôvody správneho konania žiadnym spôsobom nenamietal, neuviedol žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mali mať vplyv na vyhodnotenie výsledkov vykonanej kontroly.".-
V
rozhodnutí č. P/0123/02/2021 z 8.12.2021
12)
- SOI, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj uložil pokutu vo výške 1 000 EUR, keďže bolo jednoznačne zistené, že obchodník si pri platbe platobnou kartou účtoval poplatok 2 %, pričom v priestoroch obchodníka (na stene pri recepcii hotela) sa nachádzal oznam: "Pri platbe platobnou kartou Vám bude účtovaný príplatok 2 % za manipulačné poplatky banky." Po oznámení pochybenia podstúpil obchodník všetky opatrenia na odstránenie zisteného nedostatku. SOI konštatovala, že zámerným nesprávnym účtovaním spotrebiteľovej platby došlo k majetkovej ujme spotrebiteľa, pričom správny orgán prihliadol na výšku tejto majetkovej ujmy, ktorú možno hodnotiť ako značne vysokú (poplatok vo výške 20,22 EUR). Treba konštatovať, že nie je zrejmé, že by sa obchodník bránil tým, že by v poplatku boli účtované náklady, ktoré mu účtuje banka, t. j. presne podľa toho, ako to mal uvedené v ozname ("manipulačné poplatky banky"), ale na druhej strane sa ani správny orgán nezaoberal tým, či v tomto smere naozaj nešlo o poplatok, ktorý bol ukladaný oprávnene (za platobnú bránu pri platbe kartou sa platia určité poplatky).-
V
rozhodnutí č. P/0383/01/2016 z 30.11.2017
13)
- SOI, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, uložil pokutu vo výške 500 EUR okrem iného aj za to, že obchodník účtoval za použitie platobnej karty poplatok vo výške 0,30 EUR. Obchodník vysvetlil, že tento poplatok je účtovaný z dôvodu, že má vysoké náklady pri platbe všetkých druhov platobných kariet. Nemal to byť jeho profit. Správny orgán uviedol, že zákonodarca v predmetnom ustanovení výslovne zakotvil zákaz účtovať spotrebiteľovi poplatky za použitie platobného prostriedku, pričom v súvislosti s uvedeným zákazom ako výnimku, ak ide o poplatok účtovaný poskytovateľom platobných služieb za poskytnutú platobnú službu, čo však v danom prípade nemožno aplikovať. V rozhodnutí sa ďalej uvádza, že "orgán dozoru zdôraznil, že zákon o ochrane spotrebiteľa je koncipovaný na princípe objektívnej zodpovednosti, a teda účastník konania zodpovedá za plnenie povinností, resp. dodržiavanie zákazov stanovených príslušnou právnou úpravou objektívne, tzn. bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) či iné okolnosti, za ktorých k ich porušeniu prišlo. Vyjadrenie účastníka konania, že nemá z toho profit, považuje orgán dozoru vzhľadom k vyššie uvedenému za právne irelevantné." Ako je zrejmé, správny orgán sa nezaoberal tým, či bol poplatok účtovaný v súlade so zákonom. Skutočnosť, že z poplatku nemal obchodník profit, mohla znamenať, že poplatok v danej výške je nákladom, ktorý musí platiť poskytovateľovi platobných služieb. To však vo veci zisťované nebolo.-
V
rozhodnutí č. P/0157/06/16 zo dňa 13.7.2016
14)
- SOI, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici uložil pokutu vo výške 400 EUR za to, že obchodník prevádzkovateľ internetového obchodu spotrebiteľovi účtoval platbu platobnou kartou cez internet vo výške 0,70 EUR (suma bola účtovaná ako priemer z platieb)a platbu prostredníctvom systému Paypal vo výške 1 EUR (suma bola účtovaná ako priemer z platieb, čím predávajúci nedodržal zákaz účtovať poplatky za použitie platobného prostriedku). V danom prípade obchodník SOI zdokladoval prečo tento poplatok účtuje. Obchodník k platobnej bráne PayPal uviedol, že za každú uskutočnenú transakciu strháva poplatok 1,70 % z celkovej hdnoty transakcie + fixný poplatok 0,35 EUR. Na základe ich analýzy platieb PayPal za prvý polrok 2015 je priemerná výška transakčného poplatku 1,15 EUR. Zákazníkovi účtujú na stránke poplatok za použitie brány PayPal 1 EUR. Priložil okrem častí zmluvy so spoločnosťou PayPal s definovanou výškou poplatkov za transakcie výpis posledných 30 transakcií z ich účtu, z ktorých vyplýva, že priemerná výška poplatku za posledných 30 transakcií je 1,04 EUR. K platobnej bráne CardPay uviedol, že je prevádzkovaná komerčnou bankou, ktorá si za každú uskutočnenú transakciu strháva poplatok 1,3 % za platobnú kartu vydanú na Slovensku, a 1,6 % za kartu vydanú v zahraničí. Na základe ich analýzy platieb CardPay za prvý polrok 2015 je priemerná výška transakčného poplatku 0,71 EUR. Zákazníkovi účtujú na stránke poplatok za použitie brány CardPay 0,7 EUR. K tvrdeniu priložil okrem častí zmluvy s bankou s definovanou výškou poplatkov za transakcie výpis posledných 30 transakcií z ich účtu, z ktorých vyplýva, že priemerná výška poplatku za posledných 30 transakcií je 0,73 EUR. Napriek takto predloženej obrane správny orgán pokutu uložil. Pritom sa vôbec nezaoberal tým, či tieto poplatky boli ukladané v súlade s výnimkou, ktorú zákon poznal. Teda nie je zrejmé, či takto vypočítaná výška poplatkov je pre SOI akceptovateľná alebo nie.Uvedené rozhodnutia SOI môžeme vo vzťahu k uloženému poplatku zo strany obchodníkov interpretovať rôzne. V prvom rade môžeme dospieť k záveru, že orgány SOI ignorovali vysvetlenia (hoci niektoré vysvetlenia nebolo možné považovať za uspokojivé a dostatočne odôvodnené) o tom, prečo daný poplatok účtujú spotrebiteľom, t. j. vôbec sa nezaoberali tou možnosťou, že by poplatok mohol byť účtovaný správne. Teda, že by poplatok bol účtovaný na základe nákladov, ktoré mal obchodník v súvislosti s konkrétnym spôsobom platby), resp. ktorý mu účtoval poskytovateľ platobnej služby. Druhou alternatívou je, že dané vysvetlenia neboli dostatočné, t. j. obchodník nedostatočne zdokladoval opodstatnenosť týchto poplatkov vo vzťahu k výnimke upravenej v zákone. Pri oboch alternatívach však absentuje vysporiadanie sa správneho orgánu s týmito skutočnosťami, t. j. z akých dôvodov zastával názor, že výnimka sa na daný prípad nevzťahuje, pričom túto skutočnosť vysvetliť mal, ak bola v rámci obrany vznesená. V tomto ohľade musíme konštatovať, že správny orgán nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
Ešte môžeme poukázať na rozsudok Krajského súdu v Žiline,
15)
ktorým bol potvrdený názor súdu prvej inštancie a žaloba zamietnutá. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 0,27 EUR s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia žalovaného na základe vyúčtovania dodávky elektrickej energie. Žalovaný si účtoval poplatok, ktorý mu vznikal pri forme platby formou SIPO (na poplatok bol žalobca upozornený a žalovaný aj ponúkol žalobcovi iné bezplatné spôsoby platby - trvalý príkaz v banke, bankový prevod alebo inkaso). Odvolací súd poukázal na to, že dodávka elektriny prostredníctvom žalovaného v prospech odberateľov nebola podmienenou službou k spôsobu úhrady preddavkov formou SIPO a žiaden z odberateľov energie (vrátane žalobcu) nebol povinný zvoliť si spôsob úhrady preddavkov touto formou. Žalovanému preto vznikol nárok na úhradu nákladov za využitie spôsobu platby, ktorý si vybral žalobca a na jeho strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, ani k porušeniu práv spotrebiteľa. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že minimálne súdy prihliadajú na to, že poplatok za spôsob platby môže mať reálny základ u poskytovateľa služby a obchodník môže takýto náklad preniesť vo forme poplatku na spotrebiteľa. Na spotrebiteľovi je potom rozhodnutie, či chce využiť/využívať spoplatnený spôsob platby alebo sa rozhodne pre iný spôsob platby, ktorý nemusí byť spoplatnený vôbec, o to viac, ak ho na to obchodník upozornil vopred.
Do nového zákona - konkrétne § 4 ods. 2 písm. f) a ods. 8 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba "Zákon o ochrane spotrebiteľa"), sa preklopila rovnaká právna úprava. Teda ani výklad by sa nemal nijako zmeniť. Okrem toho, že činnosť správnych orgánov v rámci odôvodňovania rozhodnutí by mala byť v tomto smere dôslednejšia, tak sa musíme zamyslieť nad tým, či poplatok ukladaný spotrebiteľovi vo vzťahu k dani z finančných transakcií je legitímny alebo nie.
Legitimita poplatku účtovaného na základe dane z finančných transakcií
Poplatok účtovaný spotrebiteľovi z dôvodu dane z finančných transakcií určite nemôžeme považovať za legitímny. V prvom rade je nutné poukázať na to, že nejde o náklad spojený s konkrétnym spôsobom platby (náklad účtovaný poskytovateľom platobnej služby), ale o daňové bremeno podnikateľa. Daň z finančných transakcií nepredstavuje náklad spojený s konkrétnym platobným prostriedkom [ako to pozná § 4 ods. 2 písm. f) a ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa] - ako je napríklad poplatok poskytovateľovi platobnej brány - ale ide o daňovú povinnosť podnikateľa, ktorá sa viaže na odchádzajúce transakcie bez ohľadu na spôsob platby zo strany spotrebiteľa (pri platbách, pri ktorých je suma pripísaná na účet obchodníka). V praxi to znamená, že túto daň nemožno kvalifikovať ako náklad účtovaný poskytovateľom platobnej služby, resp. "skutočný náklad" spojený s konkrétnym použitím platobného prostriedku v zmysle spotrebiteľského práva. Skutočnosť, že podnikateľ musí odviesť daň z finančnej transakcie, ktorá nastane až v neskoršom momente - teda napríklad pri prevode prostriedkov na iný účet alebo pri výbere hotovosti - nie je dostatočným právnym dôvodom na účtovanie poplatku spotrebiteľovi za jeho platbu.
Z ekonomického pohľadu daň z finančných transakcií nie je naviazaná na konkrétnu prijatú platbu, ale na celkový pohyb finančných prostriedkov z účtu daňovníka, teda nie naopak. V čase prijatia platby od spotrebiteľa preto nemožno presne určiť, či a v akej výške daná suma spôsobí daňovú povinnosť. Ak by aj obchodník pristúpil k účtovaniu poplatku za každú prijatú platbu ako formu "zabezpečenia" budúcej dane, fakticky by šlo o paušalizovaný a netransparentný poplatok, ktorý nemá zákonný základ a takému obchodníkovi hrozia aj sankcie.
Podľa súčasného Zákona o ochrane spotrebiteľa má orgán dohľadu možnosť uložiť dohliadanej osobe za porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. f) pokutu vo výške od 200 EUR do 2 % obratu
16)
dohliadanej osoby za predchádzajúce účtovné obdobie (obdobie, za ktoré bola zostavená posledná riadna účtovná závierka), najviac 200 000 EUR (§ 43 Zákona o ochrane spotrebiteľa). Pri opakovanom porušení tej istej povinnosti môže ísť aj o vyššie sankcie, a to v prípade, ak orgán dohľadu ukladá sankciu do 12 mesiacov odo dňa právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o uložení sankcie. Vtedy môže byť pokuta od 300 eur do 3 % obratu dohliadanej osoby za predchádzajúce účtovné obdobie, najviac 400 000 EUR.
Na druhej strane, ak dohliadaná osoba po začatí konania o porušení povinnosti do vydania rozhodnutia o uložení pokuty orgánu dohľadu preukáže, že ukončila porušovanie povinnosti, a ak to povaha porušenia pripúšťa, že vykonala nápravu v prospech spotrebiteľov, ktorí boli poškodení porušením povinnosti alebo ich práva alebo právom chránené záujmy boli inak dotknuté, tak možno sadzbu pokuty znížiť na polovicu.
Legitímna cesta pre prenesenie tejto daňovej povinnosti na spotrebiteľa
Ako bolo uvedené, okrem toho, že sa obchodník rozhodne zaviesť poplatok, môže daň započítať do ceny tovaru alebo služby. Legitímna cesta riešenia prenosu nákladov spojených s daňou z finančných transakcií vedie cez cenotvorbu - t. j. plošné premietnutie daňových nákladov do cien tovarov a služieb, nie však cez osobitné poplatky viazané na spôsob platby. Ako však už bolo konštatované, cena tovaru alebo služby sa nakoniec navýši o viac ako len 0,4 %, resp. 0,8 %. Navýšenie ceny má vplyv nielen na infláciu, ale aj na správanie spotrebiteľa. Mnohí obchodníci sa rozhodli preferovať platby v hotovosti, resp. nemienia zaviesť bezhotovostné platby. V takom prípade nemusia zvyšovať ceny, keďže daň z finančných transakciísa ich síce dotkne, no už nie v takej miere akokeby mali všetky tržby prevedené na podnikateľskom účte.
Pokiaľ sa na problém spôsobov platieb pozrieme z inej strany, tak prichádza do úvahy možnosť poskytnúť zľavu pri určitom druhu platby. Pokiaľ preferujeme určitý druh platby (z akéhokoľvek dôvodu), tak môžeme naň poskytnúť zľavu. Takéto riešenie je pritom legitímne. Takto sa teda dostaneme z režimu ukladania nezákonných poplatkov do režimu poskytovania zákonných zliav. V prípade, ak by obchodník bol nútený zvýšiť ceny v dôsledku tohto druhu dane, prichádza teda do úvahy, že by pri inom než bezhotovostnom spôsobe platby - napríklad platby v hotovosti poskytol spotrebiteľovi zľavu (inšpirovaný rozhodnutiami SOI napríklad vo výške 0,30 EUR, 0,70 EUR, 1 EUR, či 2 % podľa druhu obchodu). Samozrejme, pri internetových obchodoch je táto možnosť do značnej miery obmedzená.
Záver
Daň z finančných transakcií predstavuje významný zásah do podnikateľského prostredia na Slovensku, ktorý vyvoláva širokú diskusiu, no nielen ekonomické, ale aj právne otázky. Z právneho hľadiska je zaujímavou otázkou aj konkrétny spôsob prenesenia daňovej záťaže na konečného spotrebiteľa. Zákon o ochrane spotrebiteľa jasne stanovuje, že predávajúci nesmie spotrebiteľovi účtovať poplatky za použitie platobného prostriedku (okrem tých, ktoré mu účtuje poskytovateľ platobných služieb) alebo za využitie iného spôsobu platby vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, ktoré vznikli predávajúcemu v súvislosti s používaním tohto spôsobu platby.
Zásadným problémom je, že daň z finančných transakcií nemožno považovať za "skutočný náklad", ktorý by si účtoval poskytovateľ platobnej služby, resp. ktorý by vznikol predávajúcemu v súvislosti s používaním konkrétneho druhu platby. Ide o daňovú povinnosť podnikateľa. Účtovať teda spotrebiteľom poplatok za bezhotovostnú platbu z dôvodu dane z finančných transakcií nie je legitímne. Legitímna cesta prenosu tejto dane na spotrebiteľa, ako sa ukazuje, vedie cez cenotvorbu. Takéto riešenie je z právneho hľadiska akceptovateľné, hoci ekonomicky menej presné, keďže sa rovnako dotkne všetkých zákazníkov bez ohľadu na spôsob platby. Navyše, pri navýšení ceny prichádza do úvahy aj zodpovedajúce navýšenie DPH, čo ďalej komplikuje presný výpočet potrebného navýšenia. Doplnkovým riešením môže byť poskytnutie zľavy pri určitom druhu platby, napríklad pri platbe v hotovosti.
Bez ohľadu na to, či daň z finančných transakcií bude zrušená alebo nie, treba vychádzať z toho, že spôsob účtovanie poplatkov pre spotrebiteľov ostane zachovaný. Z právneho hľadiska je preto cesta jasná - vyhýbať sa osobitným poplatkom za platby, ak tieto nepremietajú náklady spojené s poskytovateľmi platobných služieb, resp. nejde o skutočné náklady vynaložené pri konkrétnom druhu platieb.
******************************
Poznámka:
Príspevok bol spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0212/23 s názvom "Finančné inovácie ako determinant súčasnej a anticipovanej regulácie na finančnom trhu (výzvy a riziká)".******************************
*) Názory prezentované v článku sa nemusia zhodovať s názormi inštitúcie, v ktorej autor pôsobí.
1) Bližšie pozri: SCHULMEISTER, S. A General Financial Transaction Tax: A Short Cut of the Pros, the Cons and a Proposal. Austrian Institute of Economic Research (WIFO), Working Papers No. 344, 2009, s. 4.
2) Návrh v literatúre figuruje ako "Tobinova daň" - pozri: tamtiež, s. 4.
3) ANTHONY, J., BIJLSMA, M., ELBOURNE, A., LEVER, M., ZWART, G. Financial transaction tax: review and assessment. CPB Netherlands Bureau For Economic Policy Analysis. CPB Discussion Paper 202, 2012, s. 4.
4) SHAVIRO, D. The Financial Transactions Tax versus (?) the Financial Activities Tax. NYU Law and Economics Research Paper No. 12-04, s. 31.
5) PAPUŠKOVÁ, Z., MULLEROVÁ, K. a kolektív autorov. Peníze v právu a ekonomice. Olomouc: Iuridicum Olomou cense, o.p.s, 2015, s. 215.
6) ČUNDERLÍK, Ľ. Interakcia (inštitútov) daňového práva a (inštitútov) práva finančného trhu: (štúdia vybraných ustanovení). 2021. In: ŠTRKOLEC, M. IV. Slovensko-české dni daňového práva: zdaňovanie virtuálnych platidiel a digitálnych služieb. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2021, s. 119.
7) Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:52024AB0036&qid=1705323326642
8) HAMŘÍK, M. FinTech - náčrt výziev nielen pre spotrebiteľa. In: HLAVATÝ, I. (ed.) Spotrebiteľ na finančnom trhu. Bratislava: Ekonóm, 2018, s. 46.
9) Dôvodová správa k zákonu č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
10) Bod 58 rozsudku Johannes Dietrich a Norbert Häring proti Hessischer Rundfunk v spojených veciach C-422/19 a C-423/19 zo dňa 26. januára 2021.
15) Rozsudok sp. zn. 8Co/218/2018 zo dňa 19.12.2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Martin č. k. 6Csp/113/2017-97 zo dňa 11. apríla 2018.
16) Obratom sa rozumie súčet všetkých tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja alebo poskytovania produktov bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá dohliadanej osobe.