Doktrinálne a judikatúrne závery pri výklade pojmu vymáhateľná pohľadávka v konaní o odporovateľnosti právnych úkonov

Vymáhateľná pohľadávka, odporovacia žaloba, ukrátenie veriteľa

Enforceable claim, counterclaim, abolition of creditor

Odporovať právnemu úkonu možno na základe odporovacej žaloby, ktorej účelom je ochrana veriteľa, spočívajúca v možnosti domáhať sa na príslušnom súde rozsudku, ktorým súd určí, že úkon, ktorý uskutočnil dlžník, je neúčinný voči veriteľovi (tzv. relatívna neúčinnosť ¹⁾ , k tomu viď aj ďalší výklad). Odporovateľnosť právneho úkonu môžeme charakterizovať aj ako neúčinnosť právneho úkonu voči veriteľovi, ktorý bol uskutočnený medzi dlžníkom a treťou osobou. Samotný veriteľ môže (po tom, čo sa s úspechom domôže odporovateľnosti právneho úkonu) žiadať, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z odporovateľného právneho úkonu, akoby k tomuto "úspešne" odporovanému právnemu úkonu vôbec nedošlo. Účelom právnej úpravy odporovateľnosti je snaha zabrániť takým úkonom dlžníka, ktorým zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa (prevádza veci, práva, pohľadávky s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa).

Dlžník, ktorý je zaťažený povinnosťou plniť dlh, zodpovedá za svoj dlh celým svojím majetkom. Ak dlžník svoj dlh nesplní, vzniká jeho veriteľovi právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z majetku dlžníka. Samotný dlžník môže svojim majetkom voľne disponovať a to aj napriek tomu, že má dlh voči veriteľovi a napriek tomu, že vie, že má subjektívnu povinnosť tento dlh splniť. Výnimkou je však situácia, kedy zákon veriteľovi priznáva určité oprávnenia - a to "disponovať" s majetkom dlžníka, hoci mu tento majetok právne nepatrí (nie je jeho vlastníkom). To má na druhej strane za následok, že dlžník, ktorý niečo vlastní, nemôže so svojím majetkom voľne nakladať. Príkladom takýchto obmedzení sú inštitúty spravidla hmotnoprávnej povahy (napr. záložné právo, zádržné právo, a pod.), prípadne procesnoprávne inštitúty (zabezpečovacie opatrenie, neodkladné opatrenie).

Podstata odporovateľnosti spočíva v tom, že po tom, čo sa veriteľ úspešne na súde "dovolá" odporovateľnosti, t.j. dosiahne právny stav, že právne úkony dlžníka sa stanú voči nemu neúčinné, vzniká veriteľovi osobitné oprávnenie postihnúť majetok dlžníka v prípadoch, ak sa už nenachádza v majetkovej dispozícii dlžníka. Účelom a zmyslom inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu je kvalifikovaná majetková saturácia veriteľa. Spočíva v reštitúcii pôvodného zodpovednostného vzťahu veriteľa a dlžníka v situácii, kedy je tento vzťah modifikovaný takým konaním dlžníka, ktorý objektívne odporové právo hodnotí ako konanie dlžníka, ktoré ukracuje možnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku z majetku veriteľa. ²⁾

Subjektívne odporové právo veriteľa zakladá oprávnenie veriteľa domáhať sa na súde tzv. relatívnej neúčinnosti tých úkonov dlžníka, ktoré možno kvalifikovať ako úkony ukracujúce veriteľa. Toto právo veriteľa smeruje voči tretej osobe, ktorá nadobudla majetkové právo dlžníka právnym úkonom, pričom táto osoba sa stáva pasívne vecne legitimovaná v sporoch o určenie neúčinnosti odporovateľného právneho úkonu. To znamená, že žaloba veriteľa musí smerovať voči osobe, ktorej do majetkovej sféry prešla časť alebo celý majetok dlžníka, ako následok odporovateľného právneho úkonu, urobeného medzi treťou osobou a dlžníkom. Ide o osobitné hmotnoprávne oprávnenie veriteľa, ktoré spočíva v jeho práve podať na súd žalobu podľa ustanovení Civilného sporového poriadku. Neúčinnosť právneho úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo žalobe podľa vyhovené.

V tomto smere treba uviesť, že aktuálna právna úprava priorizuje právne postavenie veriteľa pred záujmom tretej osoby "profitovať" z majetkového prospechu odporovateľného právneho úkonu.

Pre úspešné odporovanie právneho úkonu zákon vymedzuje určité kritériá, ktoré musia byť naplnené kumulatívne. Ak niektoré z kritérií naplnené nebude, veriteľ so svojou žalobou o určenie neúčinnosti odporovateľného právneho úkonu nebude úspešný.