Štúdia analyzuje rozhodnutie SDEÚ C-181/23, Commission v. Malta, ohľadom tzv. "zlatých pasov". V prvej časti poukazuje na kľúčovú rolu SDEÚ pri interpretácii občianstva Európskej únie. Následne analyzuje rozhodnutie o tzv. zlatých pasoch, ktorým SDEÚ konštatoval nesúlad maltskej legislatívy udeľovania občianstva na základe finančných transakcií s právom EÚ. Záver sa zameriava na analýzu možných dosahov predmetného rozhodnutia na slovenský právny poriadok.
This study examines the CJEU judgment in Commission v. Malta (Case C-181/23) concerning the so-called "golden passports." It first underscores the Court's central role in the development of European Union citizenship. It then analyses the ruling, which found Maltese legislation granting citizenship in exchange for financial contributions incompatible with EU law. The conclusion considers the potential implications of this decision for the Slovak legal order.
1)
MATUŠKA, P.: Občianstvo Európskej únie: rozhodnutie vo veci zlatých pasov znamená revolúciu alebo evolúciu?; Justičná revue, 2025, č. 10, s. xx - xx.
Kľúčové slová: zlaté pasy, Malta, občianstvo EÚ, občianstvo národného štátu, vzájomná dôvera, lojálna spolupráca.
Key words: Golden passports, Malta, EU citizenship, citizenship of national state, mutual trust, loyal cooperation.
Právne predpisy/legislation: Ústava SR; Zákon o štátnom občianstve č. 40/1993; Zmluva o fungovaní Európskej únie; Zmluva o Európskej únii; Európsky Dohovor o občianstve; Smernica o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, 2004/38.
Úvod
Občianstvo Európskej únie bolo primárne vnímané ako aspekt, ktorý zosilňuje integračné snahy v rámci Európskej únie a posilňuje pocit spolupatričnosti medzi občanmi členských štátov.
2)
Cieľom bolo najmä vytvorenie európskeho
demos
,
3)
ktorý by posilňoval integráciu prostredníctvom vytvárania práv existujúcich z titulu existencie občianstva Európskej únie. Od vytvorenia občianstva Európskej únie (ďalej aj ako "občianstvo Únie") Maastrichtskou zmluvou je jeho vývoj silne determinovaný prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ("SDEÚ") a nie signifikantnými zmenami v rámci primárneho práva Európskej únie. SDEÚ sa prostredníctvom svojej judikatúry zameriaval najmä na aspekt odobratia štátneho občianstva a to v kontexte straty občianstva Únie. Postupne posilňoval postavenie občianstva Únie, avšak rozhodnutím vo veci
C-181/23 Komisia v. Malta
(ďalej ako "zlaté pasy") SDEÚ otvoril novú etapu ponímania a chápania právneho statusu občianstva Európskej únie. Predmetné rozhodnutie má ambíciu predefinovať postavenie občianstva Únie ako takého a taktiež jeho akcesorický aspekt. Štúdia sa v prvej časti zameriava na genézu občianstva Únie a poukazuje na skutočnosť, že jeho korene je možné nájsť desiatky rokov pred jeho oficiálnym zavedením prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy. V druhej a tretej časti štúdia analyzuje rozsudok vo veci "zlatých pasov", v ktorom SDEÚ predefinoval postavenie občianstva Únie prostredníctvom princípov práva Európskej únie, ako je "
mutual trust"
- vzájomná dôvera, "
loyal cooperation
" - lojálna spolupráca. Táto argumentačná línia má do značnej miery konštitucionalistický charakter, čo je podčiarknuté skutočnosťou, že SDEÚ sa nezameral na analýzu tzv. "
genuine link
", t.j. "skutočná väzba", ako princíp medzinárodného práva, ale, naopak, oprel svoje odôvodnenie o fundamentálne princípy práva EÚ. V poslednej časti sa v štúdii zaoberáme analýzou možných vplyvov na slovenskú aplikačnú prax v oblasti udeľovania, resp. odoberania štátneho občianstva.1 Európske občianstvo ako aspekt integrácie
"Občianstvo Únie je totiž založené na spoločných hodnotách obsiahnutých v článku 2 ZEÚ a na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o skutočnosť, že žiadny z nich nevykonáva túto právomoc spôsobom, ktorý by bol zjavne nezlučiteľný so samotnou povahou občianstva Únie."
Integračný proces v Európe spočiatku prebiehal na ekonomickej úrovni a až neskôr sa pridružili úvahy o posilnení politickej integrácie a zavedení občianstva Únie. Koncept občianstva EÚ bol oficiálne zavedený Maastrichtskou zmluvou z roku 1992,
5)
avšak jeho počiatky možno nájsť už v sedemdesiatych rokoch, kedy sa zrodila myšlienka, že na úspech európskeho integračného projektu je nevyhnutné, aby občania členských štátov boli Európanmi a cítili sa tak aj v mnohonárodnom kontexte Únie.
6)
Prvá oficiálna výzva na vytvorenie európskeho občianstva sa objavila začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď počas zasadnutia Európskej rady v Paríži v roku 1972 požiadala talianska delegácia o preskúmanie podmienok, za ktorých by sa "mohlo európske občianstvo udeliť občanom deviatich členských štátov", a harmonogramu, podľa ktorého by sa tak mohlo stať.
7)
Napriek skutočnosti, že idea zavedenia občianstva na úrovni EÚ prebiehala počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov,
8)
konkrétne kroky je možné identifikovať až apríli 1990, kedy sa vtedajší nemecký kancelár Kohl a francúzsky prezident Mitterand rozhodli požiadať svojich partnerov o usporiadanie medzivládnej konferencie. Predmetom konferencie mala byť diskusia o politickej únii, súbežne s konferenciou o hospodárskej a menovej únii, a potreba "posilniť demokratickú legitimitu únie".
9)
Maastrichtská zmluva vo svojom článku 8 ods. 1 uvádzala:
"Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Každá osoba, ktorá má štátne občianstvo členského štátu, je občanom Únie."
Táto dikcia však neutíšila obavy niektorých členských štátov z myšlienky, že občianstvo EÚ ohrozuje ich právomoc pri udeľovaní národného občianstva a preto túto obavu reflektovala Amsterdamská zmluva z roku 1997, ktorá doplnila pôvodnú doložku o občianstve EÚ o toto spresnenie: "
Občianstvo Únie dopĺňa a nenahrádza národné občianstvo."
Zavedenie občianstva Únie malo za cieľ najmä posilniť európsku identitu a predstavovať silný základ pre budovanie
demos
na úrovni EÚ.
10)
Toto sa odzrkadľuje aj v Zmluve o Európskej únii (ZEÚ), kde sa explicitne deklaruje
"Odhodlaní zaviesť spoločné občianstvo pre všetkých štátnych príslušníkov jednotlivých členských krajín."
Imanentnou súčasťou občianstva Únie boli nielen právne aspekty, ako je napr. právo na konzulárnu ochranu, ale aj sociologické, a to podporenie spoločnej identity ako občanov Európskej únie.
11)
,
12)
V primárnom práve EÚ sa už od uvedenej amsterdamskej zmluvy nachádza explicitné vy jadrenie EÚ občianstva: "
Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho."
13)
Cieľom predmetného ustanovenia je potvrdiť jeho akcesorický charakter v rámci primárneho práva a podčiarknuť suverenitu členských štátov pri determinovaní podmienok nadobudnutia, resp. straty občianstva. SDEÚ vo svojich rozhodnutiach postupne posilňoval postavenie občianstva Únie a rozširoval jeho rozsah. Ide najmä o rozhodnutia
Rottman
,
14)
Grzelcyk
15)
a
Zambrano
.
16)
Bez ohľadu na posilňovanie statusu a formuláciu -
"Občianstvo Únie má byť základným statusom štátnych príslušníkov členských štátov, ktorý umožňuje tým, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, požívať rovnaké právne zaobchádzanie bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, s výhradou výslovne stanovených výnimiek."
17)
,
18)
- bola suverenita členského štátu v oblasti kreovania podmienok pre udelenie, resp. odoberanie občianstva v princípe nedotknutá. Toto platí aj v kontexte rozhodnutia vo veci
Zambrano
, keď SDEÚ konštatoval, že
"...článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, ktoré majú za následok zbavenie občanov Únie možnosti skutočne požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občanov Únie."
19)
Napriek tejto skutočnosti je zrejmé, že SDEÚ svojou judikatúrou a prístupom
"stone by stone",
ako to použil Lenaerts,
20)
postupne vybavuje občana EÚ "procesnou ochranou", založenou na zásadách proporcionality a efektivity, a to najmä v prípade, pokiaľ ide o stratu občianstva Únie. Podľa stanoviska