Článok sa zaoberá elektronickým doručovaním v civilnom konaní so zameraním na "konkurenciu" medzi formálne chápanou fikciou doručenia a materiálnou požiadavkou reálnej informovanosti adresáta. Analyzuje vzťah Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, pričom poukazuje na kogentnú povahu doručovania do aktivovanej elektronickej schránky a na význam § 32 a § 33 zákona o e-Governmente pre vznik a prelomenie fikcie doručenia. Na základe judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR rozpracúva kritériá, za ktorých je uplatnenie fikcie doručenia ústavne akceptovateľné, a zaoberá sa otázkou, ako majú súdy pristupovať k tvrdeniam o technických výpadkoch systému elektronických schránok. Pozornosť venuje aj situáciám, keď procesná strana (príp. účastník) taktizuje pri preberaní elektronických zásielok alebo sa s obsahom rozhodnutia oboznámi nahliadnutím do elektronického spisu, pričom formálne prevzatie odkladá. V komparatívnej rovine článok vychádza zo skúseností Českej republiky s fikciou doručenia pri dátových schránkach a zdôrazňuje potrebu rovnováhy medzi právnou istotou, efektívnosťou konania a ochranou práva na spravodlivý proces. V závere formuluje návrhy de lege ferenda smerujúce k lepšiemu prepojeniu Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, k precizovaniu pravidiel pre technické výpadky a k obmedzeniu procesného taktizovania pri elektronickom doručovaní.
Úvod a východiská problematiky
V právnej aj laickej verejnosti sa opakovane objavujú prípady, keď sa dotknuté osoby o rozsudku, platobnom rozkaze či exekúcii dozvedia až
"dodatočne"
, často v štádiu, keď sú ich možnosti obrany zásadne obmedzené. V mediálnom diskurze to vyvoláva dojem, že
"súdy rozhodujú bez strán"
alebo
"v tajnosti"
. Vo veľkej časti týchto situácií však nejde o pochybenie súdu, ale o priamy dôsledok zákonnej fikcie doručenia pri neprevzatých zásielkach, s ktorými právny poriadok spája závažné následky - od kontumačných rozhodnutí až po zmeškanie lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V prostredí elektronického doručovania sa tento efekt znásobuje tým, že rozhodujúci je často technický okamih uloženia správy do elektronickej schránky a následné uplynutie úložnej lehoty, o čom sa adresát subjektívne nemusí dozvedieť (pokiaľ si schránku nekontroluje). Konkurencia medzi formálnou fikciou doručenia a materiálnou požiadavkou reálnej informovanosti adresáta tak predstavuje jeden z hlavných zdrojov nedorozumení, ktoré sa navonok javia ako
"rozhodovanie bez procesných strán, resp. účastníkov"
.Doručovanie má v civilnom procese významnú funkciu, keďže správne a včasné doručenie písomností je podmienkou účinnej ochrany subjektívnych práv procesných strán (účastníkov). Historicky bolo upravené v Občianskom súdnom poriadku, ktorý pri listinnom doručovaní prinášal množstvo prieťahov a sporov o okamih prevzatia zásielky a uplatnenie fikcie doručenia. Na tieto nedostatky reagoval postupný rozvoj elektronických foriem komunikácie - najprv osobitnými predpismi [najmä zákonom č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákon o e-Governmente)], neskôr aj prijatím Civilného sporového poriadku. Dnes popri tradičnom listinnom doručovaní zohráva rozhodujúcu úlohu doručovanie do elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente ako primárny spôsob komunikácie pri aktivovanej schránke, pričom doručovanie na elektronickú adresu podľa § 105 ods. 2 CSP má len subsidiárny charakter a prichádza do úvahy pri splnení presne určených podmienok. V širšom európskom kontexte je elektronické doručovanie súčasťou trendu
eJustice/cyberjustice
podporovaného na úrovni Európskej únie a Rady Európy, takže slovenská úprava je súčasťou širšej transformácie civilného procesu v digitálnom prostredí.Východiskom diskusie o elektronickom doručovaní je otázka, do akej miery sa digitalizácia konania dá zosúladiť s ústavnými zárukami procesnej spravodlivosti. Moderné požiadavky efektívnosti verejnej správy nesmú zatieniť základný cieľ civilného procesu - umožniť účastníkom reálne uplatňovať svoje práva a brániť sa proti zásahom verejnej moci.
Zároveň treba priznať, že elektronické doručovanie predstavuje jednu z najvýznamnejších zmien civilného procesu za posledné desaťročia. Odstraňuje prieťahy, zjednodušuje komunikáciu, ale zároveň vytvára nové právne dilemy spojené s fikciou doručenia, technickými výpadkami a subjektívnou prístupnosťou dokumentov.
Článok vychádza z dogmatickej analýzy relevantných ustanovení zákona o e-Governmente (§ 29 až 34, najmä § 32 ods. 5) a Civilného sporového poriadku (§ 105 až 116), doplnenej o judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktorá konkretizuje ústavné limity použitia fikcie doručenia a povinnosti účastníkov pri využívaní elektronickej schránky (najmä nálezy pod sp. zn. I. ÚS 238/2019, sp. zn. IV. ÚS 32/2021, sp. zn. II. ÚS 168/2023 a uznesenia pod sp. zn. 2 Cdo 288/2021, sp. zn. 4 Cdo 107/2022, sp. zn. 7 Cdo 184/2023, sp. zn. 8 Cdo 3/2024 a sp. zn. 8 Cdo 19/2024). Využíva aj zahraničnú literatúru reflektujúcu dopady digitalizácie na civilné konanie. Cieľom je identifikovať, za akých objektívnych a procesnoprávnych podmienok je uplatnenie fikcie doručenia pri elektronickom doručovaní ústavne a procesne odôvodnené, a na aké kritériá by mali súdy prihliadať pri posudzovaní jej prípustnosti, najmä pri technických výpadkoch systému elektronických schránok alebo pri skutočnom nesprístupnení elektronického dokumentu adresátovi.