Pri posudzovaní policajnej provokácie v kontexte čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné rozlišovať na jednej strane vyprovokovanie trestného činu a na druhej strane použitie legitímnych utajených techník v priebehu vyšetrovania trestných činov. V tomto druhom prípade nemôže použitie utajených techník znamenať samo osebe porušenie práva na spravodlivý proces. Ich použitie musí byť udržované v jasných hraniciach. Štáty majú v zásade v danom ohľade dva druhy povinností: substantívna povinnosť vyvarovať sa provokácie trestnej činnosti a procesnú povinnosť riadne sa vysporiadať s prípadnou námietkou obvineného, že bol k trestnej činnosti vyprovokovaný orgánom štátu, najčastejšie políciou.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3Tdo/47/2019
Skutkový stav
Najvyšší súd SR (ďalej aj "najvyšší súd") uznesením z 26. februára 2020, sp. zn. 3Tdo/47/2019, rozhodol tak, že: "Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného R. K. zamieta."
Z odôvodnenia
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 27. novembra 2017, sp. zn. 1T/70/2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 1. marca 2018, sp. zn. 3To/2/2018, bol obvinený R. K. uznaný za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona na skutkovom základe, že:
1) R. K. si v presne nezistenom čase a na dosiaľ nezistenom mieste zadovážil psychotropnú látku metamfetamín a následne ju 5. novembra 2016, v čase medzi 15.00 hod. a 17.00 hod. v hoteli Áčko, nachádzajúcom sa v meste Ružomberok, na ulici Hrabovská cesta č. 34, bezplatne odovzdal policajtovi oprávnenému konať v intenciách