Bequest: The Sphinx in the New Civil Code?
The study critically evaluates the proposed introduction of the bequest (legatum) into the new Slovak Civil Code, which was submitted for public consultation in September 2025. The article aims to elucidate the dogmatic structure of the draft, which blends three historical models: the bequest by damnation (legatum per damnationem), the bequest by vindication (legatum per vindicationem), and the Roman fideicommissum. Using doctrinal legal analysis, the article first examines the internal coherence of the damnation model within the broader framework of the proposed Code. It then explores the functional role of the bequest in Slovak society, its relationship to the modus, and the permissible scope of objects. Further sections address legal and axiological challenges linked to substitute legatees and formal requirements. Findings indicate that the proposal diverges significantly from classical models: it prohibits bequeathing future or third-party property and restricts conditional bequests beyond the moment of delation. Furthermore, a bequest unregistered during creditor convocation, or one exceeding 25 % of the net estate, becomes a natural obligation. These constraints risk undermining testamentary autonomy and complicating practical enforcement. The article concludes that, while the damnation model offers a more sophisticated approach to private autonomy, the current draft may render the bequest overly formalistic and inaccessible. Without targeted revisions, the "Slovak bequest" could fail its intended purpose and depart from historical and comparative traditions. The study advocates a more liberal and dogmatically consistent approach, stressing the need for judicial interpretation and legislative clarity to secure the bequest's viability in Slovak private law.Key words
: legatum per damnationem, legatum per vindicationem, obligation, recodification of private law in Slovakia, modusPRÁZNOVSKÝ, T.: Odkaz: sfinga v novom Občianskom zákonníku?
*)
Právny obzor, 109, 2026, č. 2, s. 191 - 207.Úvod
V septembri 2025 bol na pripomienkové konanie predložený návrh paragrafového znenia nového Občianskeho zákonníka (ďalej len "NOZ").
1)
V ňom obsiahnutú úpravu odkazu (lat.
legatum
) možno symbolicky prirovnať k sfinge. V gréckej mytológii kládla sfinga cestujúcim hádanku a prežil len ten, kto poznal správne "heslo". Podobne aj nový návrh otvára cestu k využitiu odkazov iba tomu, kto vo svojom prejave vôle použije správne slovo "odkazovník". V opačnom prípade nádej na platné zriadenie odkazu zaniká a dispozícia sa posúdi ako povolanie dediča (§ 2019 ods. 2 NOZ). Spredu sa mytologický tvor javí byť ženou, no pri podrobnejšom skúmaní sa odhalí telo leva a orlie krídla. Podobne aj úprava "slovenského odkazu" spája celkovo až tri rozdielne historické koncepty. Inštitút vychádza primárne z modelu damnačného odkazu, ktorý možno vymáhať rovnakým spôsobom ako iné pohľadávky. Nemožnosť odkázať cudziu vec a previazanie vzniku pohľadávky s časom delácie však inštitút približujú aj k modelu vindikačného odkazu či k dedeniu. Nakoniec, dedičia síce nemusia trvať na konvokácii veriteľov (§ 2093 ods. 2 NOZ), no pokiaľ sa uskutoční, odkazovník má pre zachovanie vymožiteľnosti svojho nároku povinnosť pohľadávku včas prihlásiť. Neprihlásená pohľadávka (a podobne aj časť prihlásenej pohľadávky presahujúca hodnotu 25 percent čistej ceny dedičstva) nadobúda naturálny charakter (§ 2033 NOZ). Ten bol vlastný ranej forme rímskeho fideikomisu.
2)
Príspevok si kladie za cieľ dogmaticky objasniť naznačenú mnohotvárnosť navrhovanej úpravy. V prvých častiach zisťujem, do akej miery je návrh skutočne podobný rímskemu modelu damnačného odkazu. Zároveň analyzujem, nakoľko je zvolený prístup koherentný s ostatnou časťou návrhu zákona - a osobitne s modelom delácie, náukou o titule a móde či inštitútom podmienky. Ďalej sa zameriavam na funkciu odkazu v podmienkach slovenskej spoločnosti a na jeho vzťah k inštitútu príkazu (
modus
). Na tieto zistenia nadväzuje hľadanie odpovede na otázku, čo všetko môže byť v zmysle návrhu - a inšpiratívne aj podľa zahraničných právnych úprav - predmetom odkazu. Nakoniec sa pokúsim identifikovať a vyriešiť niektoré problémy spojené so subjektmi odkazu a formou jeho zriadenia. V závere formulujem možné riešenia, ktoré by bolo vhodné zvážiť, ak sa slovenský odkaz nemá stať "sfingou", ktorej sa adresáti práva budú vyhýbať.1. Damnačný odkaz v delačnom systéme
Podľa dôvodovej správy sa do slovenskej právnej úpravy navrhuje prijať inštitút damnačného odkazu. Tým sa chápe odkaz, na ktorého základe sú
"dedičia povinní previesť vlastníctvo k odkazu na odkazovníka ďalším scudzovacím úkonom"
. Odkazovníkovi tak nevzniká majetkové právo k predmetu odkazu, ale len právo požadovať jeho splnenie. Delačný systém však vedie k tomu, že pohľadávka sa nadobúda bezprostrednejšie než v systémoch založených na adícii. Klasická formula rímskeho damnačného odkazu bola previazaná s platnosťou testamentu a tradične znela:
"Môj dedič, buď zaviazaný dať/daj Titiovi to či ono."
3)
Formulácia viedla k tomu, že odkaz mal primárne splniť konkrétny dedič a predmetom damnačného odkazu mohla byť aj dedičova či cudzia vec. Pokiaľ testamentárny dedič nevykonal adíciu, mohol záväzok prirásť spolu s uvoľneným podielom k podielu iného dediča. Ak dedenie z testamentu nenastalo vôbec, odkaz zanikol.Delačný systém, ktorý pri dedení zostane zachovaný (§ 1954 NOZ) a bude rozšírený aj na úpravu odkazu (§ 2024 ods. 1 NOZ), vedie k odlišnému riešeniu. Práva odkazovníka vznikajú nezávisle od delačného dôvodu, takže zaťažiť možno aj dedičov zo zákona. Odkazovník nadobudne pohľadávku ihneď v okamihu delácie a analogicky k úprave dedenia by mal spolu s ním nadobudnúť aj právo odkaz odmietnuť alebo právo zotrvať v pozícii veriteľa. Návrh vylučuje pripojenie akýchkoľvek podmienok s účinkami vznikajúcimi po okamihu delácie (§ 1960 NOZ). Nebude preto potrebné rozlišovať medzi okamihom vzniku čakateľského práva k odkazu (
dies cedens
) a okamihom nadobudnutia vlastného práva k odkazu (dies veniens
).
4)
Pohľadávku však odkazovník nebude môcť vymôcť dovtedy, kým sa neskončí dedičské konanie, teda kým sa spätným účinkom nedourčí, kto si zachoval postavenie dediča a odkazovníkovho dlžníka. K tomuto okamihu sa prednastavuje aj splatnosť odkazu. Dedičia sa s odkazovníkom síce môžu dohodnúť aj na skoršej splatnosti odkazu, no platnosť takejto dohody bude v konečnom dôsledku definitívne potvrdená až vyporiadaním dedičstva. Koncepčne možno teda povedať, že kým v rímskom práve vznikal záväzok z odkazu skôr ako následok súhlasu dediča s poručiteľovými požiadavkami, v zmysle návrhu vzniká odkaz skôr ako smrťou podmienený záväzok poručiteľa, ktorý sa cez univerzálne nástupníctvo prenáša na všetkých dedičov (§ 2025 NOZ).2. Zvecnenie nárokov z damnačného odkazu?
Keďže navrhovaná úprava neumožňuje odkázať cudziu vec, bolo by vhodnejšie, ak by sa pri posudzovaní úpravy upustilo od striktne kategorického uvažovania založeného na dualizme damnačného a vindikačného odkazu. Legislatíve i budúcej judikatúre sa tým otvoria nové možnosti dopĺňania práva. Možno sa napríklad zamyslieť, či úprave odkazu za určitých okolností nepriznať aj "vecne" (proti tretím) pôsobiace účinky.
5)
Odkázaný predmet sa môže napríklad nachádzať v držbe tretej osoby, ktorá nemá právny dôvod ponechať si ho. V zmysle návrhu by mal držbu znovu získať dedič a následne predmet splniť odkazovníkovi. Keďže plnenie bude stále možné, dedič sa môže dostať do omeškania. Odkazovník nemôže žalovať tretiu osobu, ale iba dediča. Ak sa dedičovi nepodarí vec získať a splniť, bude musieť poskytnúť náhradu š