K novej úprave kolektívnej správy v ruskom autorskom práve

The aim of the article is to provide an overview over most significant changes, which have brought the new legal regulation of collecting societies in the Russian copyright law entered into the force by adoption of the amendment of the Russian Civil Code. The article tries to stress out advantages as well as negatives of the new legal regulation and at the same time to compare it with the previous legal regulation regarding collecting societies in Russia. An important innovative element within the new regulation of collecting societies in Part IV of the Russian Civil Code is the distinction between accredited and non-accredited collecting societies. The former have a privileged status, but have to apply for accreditation, and are supervised by a special authority. The consequences and reach of that important distinction are discussed in the article as is the general legal status of collecting societies with respect to their members (the right owners) and also the work users in the relevant fields of exploitation of protected works.

Právo spoločností spravujúcich autorské a s nimi súvisiace práva (nem. Verwertungsgesellschaften), ktoré sa čoraz častejšie označujú pojmom "kolektívna správa autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom" (nem. kollektive Wahrnehmung von Urheberrechten und verwandten Schutzrechten"; po slovensky v tomto preklade ďalej len "organizácie kolektívnej správy"),¹⁾ sa v Európe vyznačuje protichodným vývojom. Na jednej strane vedú absolútne sporné aktivity Európskej komisie²⁾ k čiastočne veľmi dramatickému zmäkčeniu tradičných štruktúr práva a praxe organizácií kolektívnej správy týchto práv, ktoré doteraz v Európe pôsobili zásadne na národnej úrovni; na druhej strane mnohé štáty strednej a východnej Európy prijali pri prechode k demokracii a trhovému hospodárstvu pre oblasť kolektívnej správy veľmi moderné národné právne úpravy.³⁾

Okrem toho, typ čisto národnej úpravy práva organizácií kolektívnej správy bol vyslovene moderným spôsobom naposledy posilnený rakúskym zákonom o organizáciách kolektívnej správy z roku 2006;⁴⁾ možno ho použiť ako plnohodnotné porovnávacie meradlo pri analyzovaní a hodnotení novej úpravy práva organizácií kolektívnej správy v ruskom autorskom práve.

Pravda, z regulačno-technického hľadiska sa táto rakúska úprava odlišuje od väčšiny novovytvorených národných úprav nielen v strednej a východnej Európe, pokiaľ - v zmysle päťpilierového systému⁵⁾ - integrovali po dnešok túto oblasť práva väčšinou v rozsiahlom zákone upravujúcom samostatne autorské právo. Tento skôr technický aspekt možno síce spravidla zanedbať, avšak, ako bude ďalej uvedené, v ruskom autorskom práve zohráva istú rolu, pretože je s ním spojená nedostatočná regulačná prepojenosť.

Málo koherentným spôsobom⁶⁾ sa totiž ruské autorské právo naposledy stalo súčasťou Občianskeho zákonníka Ruskej federácie (ďalej "OZ RF") ako jeho Štvrtá časť,⁷⁾ venovaná výlučne duševnému vlastníctvu, s účinnosťou od 1. januára 2008. Autorské právo v širokom ponímaní (vrátane úpravy práv súvisiacich s autorským právom a kolektívnej správy) sa pritom nejaví ako azda viac či menej samostatná a vymedzená súčasť celkovej kodifikácie; napokon, táto časť zahŕňa aj všetky práva týkajúce sa priemyselnoprávnej ochrany vrátane procesnoprávnych aspektov.⁸⁾

Právna úprava autorského práva je navyše rozčlenená do troch kapitol.⁹⁾ Ide predovšetkým o Kapitolu 70 "Autorské právo" (), ktorá upravuje autorské právo v materiálnom zmysle (predmet, nositeľ, dĺžka trvania a obmedzenia autorského práva), ako aj časti týkajúce sa zmluvného autorského práva¹⁰⁾ a predpisy vzťahujúce sa na uplatňovanie práva;¹¹⁾ a potom je to Kapitola 71, venovaná právam súvisiacim s autorským právom ().

Okrem nich však už aj úvodná Kapitola 69 - "Všeobecné ustanovenia" () obsahuje dôležité časti týkajúce sa aj, resp. iba autorského práva;¹²⁾ v ich rámci napríklad úpravu náhrad za kopírovanie zvukových a obrazových záznamov na súkromné účely (Čl. 1245 OZ RF) a takisto úpravu činnosti organizácií kolektívnej správy (Čl. 1242 - 1244 OZ RF), ktorá je predmetom nášho záujmu. Keďže neexistuje žiadna jednotná kapitola upravujúca autorské právo v uvedenom širokom zmysle a práva súvisiace s autorským právom sú upravené v samostatnej kapitole, muselo byť právo organizácií kolektívnej správy, ako aj ďalšie otázky, ktoré sa rovnako týkajú oboch týchto čiastkových oblastí, upravené aj v Kapitole 69 - "Všeobecné ustanovenia". Nová úprava autorského práva v rámci Štvrtej časti OZ RF tak pozostáva z viacerých, viac či menej voľne súvisiacich jednotlivostí, čo nie celkom zodpovedá systémovému charakteru autorského práva a naskrze sťažuje jeho aplikáciu.¹³⁾

Z hľadiska svojho obsahu je však nová úprava práva organizácií kolektívnej správy v porovnaní so skorším právom¹⁴⁾ na mnohých miestach modernejšia a zavedením ohraničeného systému štátnej kontroly organizácií kolektívnej správy, prirodzene, obmedzenom na tzv. "akreditované organizácie", sleduje aj medzinárodný vývoj; napriek tomu však, ak za meradlo vezmeme napríklad spomínanú novú rakúsku úpravu, nie je ruská úprava v každom ohľade uspokojivá. Konkrétne to ukážeme v nasledujúcich úvahách.

Napriek určitým začiatkom v predrevolučnom Rusku¹⁵⁾ sa právo autorských spoločností , resp. kolektívna správa autorských práv v Sovietskom zväze mohla sprvoti len skromne rozvíjať; v rámci celkove aj tak iba veľmi rudimentárnej úpravy autorského práva bola najskôr zanedbaná. Isté funkcie organizácií kolektívnej správy vykonávali spočiatku združenia spisovateľov a umelcov.¹⁶⁾ Až v súvislosti s nasledujúcim prístupom Sovietskeho zväzu k Všeobecnému dohovoru o autorskom práve v roku 1973¹⁷⁾ bola založená kvázi-štátna Všezväzová agentúra pre autorské práva (); táto agentúra, ako je známe, mala okrem funkcií organizácie kolektívnej správy aj štátny monopol na medzinárodný licenčný obchod so všetkými s tým spojenými nepríjemnými prejavmi cenzúry a útlaku.¹⁸⁾

Ešte krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 bola namiesto VAAPzriadená Štátna agentúra Sovietskeho zväzu pre autorské právo a s ním súvisiace práva (), ktorá bola po rozpade Sovietskeho zväzu nahradená Ruskou agentúrou pre duševné vlastníctvo ().¹⁹⁾

Nie na poslednom mieste ako následok postsocialistickej novej úpravy ruského autorského práva v Zákone o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom z 9. júla 1993 (ďalej "rus. AZ 1993")²⁰⁾ bola - ako predtým štátna agentúra - RAIS takisto zrušená a nahradená organizáciou kolektívnej správy nového typu, a to Ruskou autorskou spoločnosťou ();²¹⁾ tá je až dosiaľ najdôležitejšou, avšak v žiadnom prípade už nie jedinou v Rusku pôsobiacou organizáciou kolektívnej správy.²²⁾

Táto ešte relatívne rudimentárna úprava kolektívnej správy bola obsiahnutá v Čl. 44 - 47 rus. AZ 1993. Nakoľko váhavá reforma tohto zákona jeho novelizáciou z 20. júla 2004 ponechala kolektívnu správu práv, napriek primeraným reformným návrhom, nedotknutú,²³⁾ uvedené ustanovenia (Čl. 44 - 47 rus. AZ 1993) platili nezmenené naďalej, a to až do nadobudnutia účinnosti Štvrtej časti OZ RF dňa 1. januára 2008.²⁴⁾

Nakoľko väčšia časť tejto predchádzajúcej právnej úpravy, zväčša len mierne pozmenená, bola prevzatá do novej úpravy, tu len poznamenáme, že už v roku 1993 bol urobený rozhodujúci krok k vzniku súkromnoprávnej formy organizácií kolektívnej správy. Spoločnosti spravujúce predmetné práva, resp. - ako sa tam nazývajú -"organizácie spravujúce majetkové práva na kolektívnom základe" ()²⁵⁾ chápu sa teraz ako súkromnoprávne organizované samosprávne organizácie majiteľov práv, ktorých sa týkajú, teda predovšetkým tvorcov (autorov a výkonných umelcov).

To, že ich stanovy museli byť potvrdené v "zákonom ustanovenom konaní" znamená - vzhľadom na neexistenciu osobitného povoľovacieho a dozorného konania - iba odkaz na všeobecné občianskoprávne predpisy, platné pre založenie právnických osôb.²⁶⁾

Neexistencia osobitného povoľovacieho a dozorného konania v predchádzajúcej právnej úprave z roku 1993 bola pozoruhodná a problematická z dvoch dôvodov: po prvé, činnosť všetkých organizácií kolektívnej správy bola podľa Čl. 45 bod 1 ods. 2 rus. AZ 1993 vyňatá z pôsobnosti protimonopolného práva,²⁷⁾ a po druhé, organizáciám kolektívnej správy bolo podľa Čl. 45 bod 3 ods. 2 rus. AZ 1993 udelené zákonné splnomocnenie na správu príslušných práv dokonca aj tých majiteľov práv, ktorí organizácii neudelili žiadne individuálne splnomocnenie, teda tzv. "mimo stojaci" ("Aussenseiter", "outsideri"). Tieto osoby, pravda, mohli požadovať vylúčenie ich práv z takto udeľovaných licencií a okrem toho, samozrejme, mali aj nárok, aby sa na nich prihliadalo pri rozdeľovaní.

Avšak pretože právna úprava neobsahovala ani žiadny jasný návod na zabránenie možnej konkurencii repertoárov medzi organizáciami kolektívnej správy, resp. na prípadnú snahu o vytvorenie odvetvového monopolu, a teda mohlo tak dôjsť - a aj došlo - k založeniu viacerých navzájom si konkurujúcich organizácií kolektívnej správy, obsiahle zákonné splnomocnenie týkajúce sa "mimo stojacich" otvorilo práve všetkým týmto organizáciám kolektívnej správy dvere dokorán na zneužitie práv.²⁸⁾ Tu, ako ešte ďalej ukážeme, nová právna úprava v OZ RF priniesla výrazné zlepšenie, pretože každopádne pre oblasť tzv. akreditovaných organizácií zaviedla odvetvový monopol a len pokiaľ bude pritom zachované zákonné splnomocnenie voči právam "mimo stojacich".

Štvrtá časť OZ RF pozostáva výlučne z jeho Siedmej hlavy s názvom "Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti a na rozlišovacie prostriedky". Táto hlava zasa pozostáva z Kapitol 69 - 77 (Čl. 1225 - 1551 OZ RF), v ktorých hlavy (), oddiely () a články (