Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Platná právna úprava periodickej tlače vo svetle zásahov zákonodarcu a rozhodovacej praxe súdov.
Platná právna úprava periodickej tlače vo svetle zásahov zákonodarcu a rozhodovacej
praxe súdov.
Doc. JUDr.
Jozef
Vozár
CSc.
Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied.
Mgr.
Lukáš
Lapšanský
PhD.
Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied.
VOZÁR, J. - LAPŠANSKY, L.: Platná právna úprava periodickej tlače vo svetle zásahov
zákonodarcu a rozhodovacej praxe súdov. Právny obzor, 100, 2017, č. 3, s. 226 - 251.
Valid legal regulation of periodicals in the light of interventions of the legislator
and court jurisprudence.
The authors address some of the issues covered by the Act no. 167/2008
Coll. on periodicals and agency news (the Press Act), where positive law changed due to the
intervention of the legislator, in particular where positive law was specified due to jurisprudence
of Slovak courts and the European Court of Human Rights. The contribution of court jurisprudence to
the creation of positive law in various areas covered by the Press Act can be evaluated differently.
In addition, court jurisprudence creates a picture of the state of awareness of the participants of
legal relations regulated by the Press Act of their rights and obligations. Issues of suitability
and adequacy of justification of solution of certain issues by courts of lower instance will have to
be addressed by the Supreme Court, whose decisions relating to the application of the Press Act
remain rare.Key words:
protection of information sources, publisher´s responsibility for
the content of the periodical, right to a correction, proposal for imposition of the obligation to
publish a correction by a courtÚvod
Zákon č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a
agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(tlačový zákon) tvorí už takmer deväť rokov dôležitý
stavebný prvok právneho režimu činnosti periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva na
Slovensku.1) Tlačový zákon
upravuje okrem iného práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače (ďalej len "vydavateľ") a
tlačovej agentúry pri získavaní a šírení informácií
[§ 1 ods. 1 písm. a) tlačového zákona] a práva
a povinnosti osôb pri uplatňovaní práva na opravu, práva na odpoveď a práva na dodatočné oznámenie v
periodickej tlači a v agentúrnom spravodajstve [§ 1
ods. 1 písm. b) tlačového zákona]. Tým vytvára prostredie stimulujúce diskusiu o otázkach
verejného záujmu a súčasne určuje bod rovnováhy práv a povinností rôznych kategórií subjektov
participujúcich na tejto diskusii (orgány verejnej moci, vydavatelia a tlačové agentúry, osoby -
zdroj informácií, osoby dotknuté zverejnenými informáciami, verejnosť prijímajúca informácie ...),
ak niektoré z týchto kategórií subjektov legitímne sledujú aj iné ciele ako realizáciu slobody
prejavu.
Takmer deväťročné obdobie aplikácie dalo príležitosť súdom zodpovedať mnohé otázky, ktoré
v súvislosti s uplatňovaním tlačového zákona vyvstali
v praxi. V rovnakom období zasiahol do obsahu práv a povinností vydavateľov a tlačových agentúr aj
zákonodarca, a to najmä novelizáciou tlačového zákona
uskutočnenou zákonom č. 221/2012 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa tlačový zákon (ďalej len
"zákon č. 221/2011 Z.z."). Napokon, režim práv a
povinností vydavateľov a tlačových agentúr podľa tlačového
zákona dotvára aj judikatúra Európskeho dvora pre ľudské práva aplikujúceho Európsky
dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len "Dohovor"). V tomto príspevku zhrnieme
zmeny uskutočnené zákonodarcom a poznatky vyplývajúce z rozhodovacej praxe súdov, ktorých predmetom
sú právne vzťahy upravené tlačovým
zákonom.
Súhrnná prezentácia zmien a poznatkov týkajúcich sa právnych vzťahov upravených
tlačovým zákonom môže napomôcť, aby jednotlivé
kategórie účastníkov týchto vzťahov mali presnejšiu predstavu o podmienkach vzniku, obsahu, rozsahu
i limitoch svojich práv a povinností, ako aj práv a povinností iných kategórií účastníkov týchto
vzťahov. Zvýšenie právneho povedomia v tomto ohľade môže prispieť k zníženiu zaťaženia súdov spormi
týkajúcimi sa aplikácie tlačového zákona. Pre prípad
súdnej dohry sporu by takáto súhrnná prezentácia mohla prispieť k rýchlejšiemu zorientovaniu sa súdu
a k vydaniu predvídateľnejšieho rozhodnutia s presvedčujúcejším odôvodnením. O to väčšmi, že súdy
budú pri rozhodovaní sporov o uloženie povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné
oznámenie podľa tlačového zákona pod časovým tlakom
nutnosti rozhodnúť rýchlo, keďže podľa Ústavného súdu SR tieto spory nemožno považovať za právne či
fakticky zložité, a navyše si vyžadujú pozornosť aj z hľadiska osobitnej rýchlosti konania, pretože
sa priamo týkajú osobného statusu navrhovateľa.2)
Uskutočnené zmeny a získané poznatky týkajúce sa právnych vzťahov upravených
tlačovým zákonom budeme prezentovať tematicky, pričom
jednotlivé témy budeme radiť v poradí, v akom sú v tlačovom
zákone zaradené ustanovenia, ku ktorým sa jednotlivé témy viažu.
1. Ochrana zdroja informácií
1.1. Ochrana zdroja informácií: oslobodenie vydavateľa alebo tlačovej agentúry od
povinnosti zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií po smrti zdroja informácií
Zákon č. 221/2011 Z.z. spresnil situáciu,
keď fyzická osoba, ktorá bola zdrojom informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo
v agentúrnom spravodajstve a ktorá požiadala o zachovanie mlčanlivosti o svojej identite, zomrie, a
zanechá po sebe viacero blízkych osôb v zmysle § 116
Občianskeho zákonníka a vydavateľ alebo tlačová agentúra požiada o oslobodenie od povinnosti
zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií. Počnúc 1.9.2011 platí, že ak čo i len jedna blízka osoba
písomne vysloví nesúhlas, súhlas s oslobodením od povinnosti zachovať mlčanlivosť nie je platný.
Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako zákon
č. 221/2011 Z.z. (parlamentná tlač č. 281), zdôraznila, že toto riešenie sa uplatňuje aj v
iných právnych predpisoch, napr. v § 7 ods. 9 zákona č.
428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov.
1.2. Ochrana zdroja informácií: účel, nositelia práv a ústavnosť zvoleného modelu
Ústavný súd mal príležitosť vyjadriť sa k viacerým aspektom inštitútu ochrany zdroja
informácií vo svojom náleze zo dňa 11.7.2012, sp. zn. PL. ÚS 12/09.
V súvislosti s modelom zvoleným slovenským zákonodarcom, v ktorom sú vydavateľ a tlačová
agentúra povinní zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej
tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, ak o to fyzická osoba - zdroj informácií - požiada, ústavný
súd pripomenul účel inštitútu ochrany zdroja informácií v demokratickej spoločnosti, ako aj škálu
nositeľov práv z neho vyplývajúcich, a zaujal stanovisko k modelu ochrany zdroja informácií, ktorý
zvolil zákonodarca, keď uviedol, že:
"... primárnym beneficientom informačných práv a slobôd médií je verejnosť, ktorej
médiá informácie adresujú (napríklad rozsudok z 24. februára 1997 vo veci De Haes a Gijsels v.
Belgicko; rozsudok z 29. augusta 1997 vo veci Worm v. Rakúsko; rozsudok z 27. marca 1996 vo veci
Goodwin v. Spojené kráľovstvo). Práve ochrana prístupu verejnosti k informáciám verejného záujmu
tvorí účelnosť ústavnej aj "štrasburskej" garancie práva na ochranu totožnosti zdroja takýchto
informácií. Výslovne a priamo to ESĽP zdôrazňuje napríklad v rozhodnutí vo veci Tillack v. Belgicko,
keď uvádza, že právo novinárov chrániť svoje zdroje nemožno chápať ako ich výsadu, ktorú im možno
odňať v závislosti od zákonnosti alebo nezákonnosti zdroja, ale ako plnohodnotnú súčasť práva na
informácie, s ktorou je potrebné zaobchádzať s tou najvyššou opatrnosťou. Obmedziť ochranu zdroja
citlivej informácie verejného záujmu na otázku ochrany práv novinárov by tak znamenalo nahradiť cieľ
(slobodné šírenie informácií) jedným z jeho čiastkových nástrojov (ochrana novinárskej slobody), čo
by bolo v rozpore s potrebou dbať pri ochrane základných práv a slobôd práve na ich účel a významovú
podstatu.
... Takáto úprava vytvára predpoklady na vyššiu mieru ochoty osôb, ktoré majú prístup
k informáciám verejného záujmu, tieto informácie verejnosti prostredníctvom novinárov sprístupniť. V
konečnom dôsledku teda slúži práve verejnosti ako primárna výhoda informačných slobôd, a to v podobe
záruky prístupu aj k takým informáciám verejného záujmu, pri ktorých by zverejnenie identity osoby,
ktorá ich médiu sprístupnila, napriek jej žiadosti o utajenie, mohlo tejto osobe privodiť vážnu
ujmu. V opačnom prípade t.j. v prípade, že zdroj informácie nemôže ani vlastnou výslovnou žiadosťou
dosiahnuť vznik právnej povinnosti novinára utajiť jeho totožnosť - je totiž odôvodnený predpoklad,
že osoby s prístupom k citlivým informáciám verejného záujmu budú výrazne obmedzené v motivácii
takéto informácie verejnosti sprostredkovať.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť, že okrem verejnosti a
novinára je relevantným nositeľom práva na utajenie totožnosti zdroja informácie verejného záujmu aj
sám zdroj takejto informácie. Povinnosť média vyhovieť žiadosti informačného zdroja o utajenie jeho
totožnosti je jednoducho korelátom tomu zodpovedajúceho práva takéhoto zdroja. Ak zákonodarca v
prípade absencie výslovnej žiadosti zdroja ponecháva jeho utajenie v polohe práva, nie povinnosti
média sa preň rozhodnúť, ale v prípade výslovnej žiadosti zdroja mu priznáva právo, aby tejto
žiadosti bolo vyhovené, ide o také vyvažovanie ústavných hodnôt, princípov a noriem, ktorému nechýba
racionálny základ a primerané vecné opodstatnenie.
... Zvolené riešenie na strane zákonodarcu neindikuje žiadnu regulačnú svojvôľu, keďže
ten si z dvoch relevantných - a podľa dohovoru prípustných - možností vybral tú, ktorá na úkor
slobodnej úvahy média, uplatnenej aj proti želaniu jeho zdroja, posilňuje kvalitu právnej ochrany
informačného zdroja, a tým v zrozumiteľnej logickej súvislosti aj práva verejnosti na prístup k
takýmto informáciám."
2. Zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače
2.1. Zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače: objektívny charakter
Okresný súd Bratislava V sa vo svojom rozsudku zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 5C/16/2012,
oprel o objektívnu zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače podľa
§ 5 ods. 1 tlačového zákona, aby z nej vyvodil
zodpovednosť vydavateľa za zásah do osobnostných práv osoby dotknutej zverejnenými informáciami v
situácii, keď zverejnené informácie boli v rozpore so skutočnosťou a zároveň jediným zdrojom
zverejnených informácií boli "klebety" (rozhovor kamarátky dotknutej osoby s redaktorkou vydavateľa
na večierku niekoľko rokov pred zverejnením článku), ktorých pravdivosť si vydavateľ neoveroval z
iných zdrojov.
2.2. Zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače: rozsah oslobodenia za obsah
informácií poskytnutých tretími subjektmi
Zákon č. 221/2011 Z.z. rozšíril výpočet
subjektov, od ktorých za obsah informácií vydavateľ alebo tlačová agentúra nezodpovedajú. Podľa
§ 5 ods. 2 písm. a) tlačového zákona účinného
do 31.8.2011 vydavateľ a tlačová agentúra nezodpovedali za obsah informácie, ktorú poskytol orgán
verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická
osoba zriadená zákonom, ak bola táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom
spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah.
Nadobudnutím účinnosti zákona č. 221/2012 Z.z. sa
toto oslobodenie rozširuje aj na informácie poskytnuté ústavnými činiteľmi. Podľa dôvodovej správy k
návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako zákon č. 221/2011
Z.z., dôvodom tohto rozšírenia je skutočnosť, že ústavných činiteľov a predstaviteľov orgánov
verejnej moci je možné vo vzťahu k verejnosti zaradiť do kategórie dôveryhodného zdroja. Podľa
dôvodovej správy sa predstaviteľom orgánu verejnej moci rozumie každá fyzická osoba, ktorá je
oprávnená poskytovať informácie za tento orgán.
2.3. Zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače: rozsah oslobodenia od
zodpovednosti za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii
Zákon č. 221/2011 Z.z. takisto rozšíril
výpočet kategórií výstupov, za ktorých pravdivosť vydavateľ nezodpovedá; nezodpovedá za pravdivosť
informácie zverejnenej nielen v inzercii (v zmysle definície uvedenej v
§ 2 ods. 6 tlačového zákona), ale ani v oprave,
odpovedi alebo dodatočnom oznámení. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako
zákon č. 221/2011 Z.z., dôvodom tohto rozšírenia bola
skutočnosť, že vydavateľ je povinný podľa ustanovenia §
7 až 9 tlačového zákona uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie v znení, ktoré
navrhne dotknutá osoba, a vydavateľ preto nemôže prevziať zodpovednosť za pravdivosť informácií,
ktoré obsahujú.
Súdy boli konfrontované s otázkou, či oslobodenie vydavateľa od zodpovednosti za
pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii podľa § 5
ods. 3 tlačového zákona treba interpretovať tak, že ho oslobodzuje iba od zodpovednosti za
nepravdivosť informácií, alebo tak, že ho oslobodzuje všeobecne od zodpovednosti za obsah inzercie,
bez ohľadu na to, či by inzercia obsahovala informácie nepravdivé, zavádzajúce, pravdu skresľujúce
či inak porušujúce právne predpisy, a bez ohľadu na to, k porušeniu akých právnych predpisov by
zverejnením inzercie došlo (napr. osobnostných práv tretej osoby alebo
zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame).
Okresný súd Bánovce nad Bebravou prejednal žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za nepravdivé, poškodzujúce a zavádzajúce tvrdenia, týkajúce sa jej
osoby, ktoré boli zverejnené v týždenníku vydávanom žalovaným, pričom okresný súd zistil, že
zverejnený článok bol oznámením uverejneným za odplatu, t.j. inzerciou. Okresný súd vyslovil názor,
že ustanovenie § 5 ods. 3 tlačového zákona
vylučuje akúkoľvek zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače, a to aj zodpovednosť z titulu zásahov
do osobnostných práv, konštatoval absenciu pasívnej legitimácie žalovaného vydavateľa a preto žalobu
zamietol3). Krajský súd v Trenčíne rozsudok okresného súdu
potvrdil4).
V sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR žalobkyňa okrem iného vyslovila názor, podľa
ktorého:
11.
"... Zo znenia tlačového zákona je
zrejmé, že ak ide o prípady vymenované v tejto norme (inzerciu, klamlivú reklamu alebo porovnávaciu
reklamu), vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť zverejnenej informácie, avšak
zodpovedá za obsah periodickej tlače.
Právna norma nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za obsah periodickej tlače. Je zrejmé,
že napriek tomu, že vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť informácie, zodpovedá za to čo vytlačil a
distribuoval medzi verejnosť, keďže odhliadnuc od pravdivosti obsahu došlo k zásahu do práv
žalobkyne, práve z dôvodov porušenia povinností stanovených
zákonom o reklame ..., ako aj k zásahu do práva na
ochranu mena v zmysle článku 19 ods. 1 Ústavy
SR a článku 8 Dohovoru. ..."
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné, a svoje závery podoprel o konkrétne
zákonné ustanovenia tlačového zákona (bod 12), a
preto sťažnosť žalobkyne odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.5) Na druhej
strane, hoci Ústavný súd SR nevzhliadol právny názor okresného súdu (a nadväzne krajského súdu) o
absencii pasívnej legitimácie vydavateľa za porušenie osobnostných práv tretej osoby v dôsledku
informácie zverejnenej v inzercii ako protiústavný, v situáciách podobných ako v prejednávanom
prípade pripomenul možnosť pasívnej legitimácie toho subjektu, ktorý vydavateľovi poskytol
inkriminované informácie, keď uviedol, že:
"Navyše, ak sťažovatelka na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález ústavného
súdu č. k. II. ÚS 189/2010-49 z 13. januára 2011, opomína tak aj konštatáciu ústavného súdu v tomto
jeho rozhodnutí v tom smere, že" ... "v zásade možno súhlasiť s právnym názorom všeobecných súdov o
tom, že zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače za obsah uverejnených informácií spravidla bez
ďalšieho nevylučuje zodpovednosť (a teda vecnú pasívnu legitimáciu) osoby, ktorá vydavateľovi
informácie poskytla."
K uzneseniu Ústavného súdu SR sudca Milan Ľalík sformuloval odlišné stanovisko, podľa
ktorého:
1.
"... V prvom rade si väčšinový názor dôsledne neuvedomil, že právne inštitúty
takmer vždy majú relatívny význam; preto ani reklama či inzercia nie sú výnimkou. Samotná
skutočnosť, že prejav sa uskutočňuje v niektorej z týchto foriem (reklamy alebo inzercie),
nevyhnutne neznamená, že ide o absolútne chránený prejav.
Preto podľa môjho názoru bola dôvodná námietka sťažovateľky, že vydavateľ síce
nezodpovedá za pravdivosť zverejnenej informácie, avšak zodpovedá za obsah tejto informácie, ak ňou
zasiahol do osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby. Ide totiž o činnosť, ktorá určite neslúži
pojmu ,inzeráť ako plateného tlačového oznámenia (o ponuke, dopyte a pod.), preto zverejnenie formou
údajov identifikujúcich protiprávne sa správajúcu sťažovateľku nie je inzerátom a nepodlieha
obmedzeniam ustanoveným pre inzerát, ale obmedzeniam slobody prejavu spojených s ochranou práv a
slobôd iných ..."
Podľa náš
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
