Vývinové tendencie inštitútu premlčania

The contribution deals with the genesis of development of limitation in codifications within the territories of Czechoslovakia or the Czech Republic and the Slovak Republic. This development is also confronted with some unifications of European private law. Special attention is paid to the following areas of issues: understanding of limitation and its legal effects; possibility for the parties to dispose of limitation or conditions of limitations (e.g. to dispose of the length or beginning of the period of limitation); length of general period of limitation. On this basis some distinctive development trends of the institute of limitation are formulated. First of all, it is the tendency to understanding of limitation in the strict sense, where so-called limitation leading to acquisition of a right (separation of limitation and prescription) is excluded from the scope of the term of limitation. The author also points out to the current trend where, due to limitation, the right remains preserved and the understanding of limitation leading to the loss of the right is not accepted. The limitation is increasingly understood as an institute of substantive law. An important shift can also be observed in the possibility of disposal of the conditions of limitation by the parties, especially as regards the reduction or prolongation of the period of limitation. The general trend is reduction of the periods of limitation.

Príspevok je venovaný niekoľkým základným otázkam týkajúcim sa premlčania: ponímane premlčania a jeho účinky; možnosti strán disponovať so samotným premlčaním (vzdanie sa premlčania); možnosť strán disponovať s podmienkami premlčania (dĺžkou premlčacej doby, prípadne jej začiatkom); dĺžka všeobecnej premlčacej doby.

Z tohto pohľadu sa zaoberáme genézou vývinu premlčania v kodifikáciách na území Československa, resp. Českej republiky a Slovenskej republiky. Zároveň tento vývoj konfrontujem aj s niektorými unifikáciami európskeho súkromného práva.

V práve má nemalý význam plynutie času. Právo s ním spája významné dôsledky. S významom uplynutia času sú bytostne spojené najmä dva právne inštitúty, a to a To zrejme aj spôsobilo, že v starom práve, vrátane Verboczyho Tripartita, sa premlčanie a vydržanie nerozlišovalo a pokladalo sa za jeden inštitút (), ktorý mal dva účinky. Jednak sa ním právo nadobúdalo (obdoba dnešného vydržania), alebo sa právo strácalo (obdoba dnešného premlčania). V oboch prípadoch bolo vydržanie aj premlčanie uplatniteľné v rámci ¹⁾

V 18. storočí sa začalo rozoznávať medzi premlčaním () a vydržaním (), ale i tak sa oba inštitúty ponímali ako veľmi príbuzné, stojace vedľa seba. Prejavilo sa to tak v ponímaní premlčania, ako aj v systematike právnej úpravy. Pod pojem premlčania subsumovali dve situácie, resp. dva typy premlčania:

V prvom prípade išlo o v našom ponímaní s tým rozdielom, že sa v tejto súvislosti hovorilo v dôsledku uplynutia času, čo bolo určité rezídium rímskoprávneho ponímania premlčania ako straty práva, teda ako preklúzie.

V druhom prípade išlo nadobudnutie (vlastníckeho) práva v dôsledku uplynutia času, t.j. právo sa nadobúda

Uvedený dualizmus v ponímaní premlčania, či vzájomnú súvislosť premlčania a vydržania vyjadril (ďalej len "VOZ") v systematike tým, že upravil premlčanie a vydržanie v treťom diele ("O ustanoveniach spoločných pre práva osobné a práva vecné") štvrtej hlavy ("O premlčaní a vydržaní") a na začiatku obsahovo vymedzil oba pojmy. ako stratu práva, ktoré nebolo vykonané v čase určenom zákonom (§ 1451). a spôsob nadobudnutia vydržaním označil stav, keď sa premlčané právo následkom zákonnej držby zároveň prevedie na niekoho iného (§ 1452).

Premlčania a vydržania spojila do jednej definície (§ 1273). Tento návrh Občianskeho zákonníka však nikdy nebol prijatý, a tak Všeobecný Občiansky zákonník z roku 1811 platil až do roku 1950.

Dôležité je si všimnúť, ako bol pojem "zánik práva", "strata práva", či "premlčanie práva" pri aplikácii právnej úpravy premlčania vo VOZ ponímaný. Hoci terminologicky panovala nejednotnosť a spravidla celkom bežne sa hovorilo v súvislosti s premlčaním o strate práva, podstata premlčania spočívajúca v tom, že v dôsledku premlčania

Hoci § 1451 VOZ hovoril o "strate práva", ďalšie ustanovenia tento pojem ďalej objasnili v tom zmysle, že ohľadne premlčaného práva ustanovili, že právo premlčaním nezaniká, lebo plnenie premlčaného dlhu nezakladalo námietku bezdôvodného obohatenia (§ 1432 VOZ). Napriek dikcii zákona, že premlčanie je strata, t.j. zánik práva, doktrína celkom zreteľne s premlčaním spájala vznik naturálnej obligácie, teda nie zánik práva, ale jeho oslabenie.²⁾ Tak aj doktrína, ktorá vychádzala z obyčajového práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi: "Premlčaná pohľadávka - ak dlžník po tejto stránke vznesie námietku - nepožíva súdnej ochrany. Avšak jestli dlžník premlčanú pohľadávku dobrovoľne vyplatí, vyplatenú sumu nemôže späť požadovať na tom základe, že ju už nebol povinný zaplatiť; a to ani vtedy nie, jestli o premlčaní nevedel a tak z omylu platil. Z toho vidno, že premlčanie nezrušuje pohľadávku, len veriteľa zbavuje (podmienečne) právnej ochrany. Dlh na strane dlžníka zostane ako tzv. naturálny (prirodzený) dlh, ktorý netreba zaplatiť (nemožno na to donútiť dlžníka), ktorý je však preto podľa svojej povahy predsa len dlhom."³⁾

Pokiaľ ide o účinky premlčania, VOZ ustanovil, (§ 1501). Teda nebolo pochybností, že vznik premlčania je viazaný nielen na márne uplynutie premlčacej doby, ale aj na uplatnenie námietky premlčania.

Všeobecná premlčacia doba bola tridsaťročná. Právna úprava však upravovala celý rad osobitných, spravidla kratších premlčacích dôb. V celom rade prípadov bola ustanovená trojročná premlčacia doba.⁴⁾ VOZ však poznal aj mimoriadnu premlčaciu dobu, a to štyridsaťročnú.⁵⁾

Zároveň zákon zakazoval vzdať sa dopredu premlčania, ako aj dohodnúť dlhší čas premlčania ako ustanovuje zákon (§ 1502). Dojednanie kratšej premlčacej doby bolo možné.

z hľadiska systematického odčlenil právnu úpravu premlčania a vydržania. Premlčanie zaradil ako šiestu hlavu (§ 86 až § 99) na záver druhej časti (Všeobecné ustanovenia). Vydržanie bolo upravené ako jedna z foriem nadobúdania vlastníckeho práva (§ 115 až § 118).

Zákon hneď v prvom ustanovení o premlčaní (§ 86) vyjadril viazanosť vzniku premlčania na uplynutie premlčacej lehoty () a vznesenie námietky premlčania (