Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Znovuzavedenie inštitútu odkazu do slovenského právneho poriadku v rámci rekodifikácie súkromného práva
MAUKŠ, D.: Znovuzavedenie inštitútu odkazu do slovenského právneho poriadku v rámci rekodifikácie súkromného práva. Právny obzor, 108, 2025, č. 2, s. 181 – 214.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2025.2.05
The reintroduction of the institute of Legacy to Slovak legal system as part of the recodification of private law. The paper will present the historical instrument of inheritance law the legacy and deals with its development from the oldest Roman law, through legal development in our territory, to the valid law of the surrounding countries. Subsequently, it will point out its characteristic features and the possibilities of its use in the present, which the legacy brings with it in terms of substantive law as well as procedural law. The author analyzes the role of legacy in the system of inheritance law through its functions and the historical development of inheritance law in our territory. Afterwards the author compares how the legacy strengthens the contractual freedom of the testator, but at the same time threatens the principle of family solidarity and greatly complicates the entire legal system of inheritance law. This paper will point out the application weaknesses of legacies and discuss the problems that may arise in the event that the legal system does not have a limit of the maximum possible amount of legacies and thus does not know the institute of the quarta falcidia. The presented paper does not offer the results of de lege ferenda, it critically summarizes whether the legacy should be part of the new legal regulation of inheritance law in Slovakia, and in which cases the reintroduction of legacy would really strengthen the status and true will of the testator.
Key words: legacy, Civil Code of 1964, singular succession, recodification of slovak private law, quarta falcidia
"Legatum est delibatio hereditatis, qua testator ex eo, quod universum heredis foret, alicui quid collatum velit."
1)
Úvod
"
Kritické analýzy, historické pohľady ako aj analyticko-syntetický prístup k jednotlivým inštitútom dedičského práva ukazujú, že platná úprava
(dedenia - pozn. autora)
má zo širšieho historického pohľadu do ideálu veľmi ďaleko a že bude potrebné ju nutne podrobiť rozsiahlejšej revízii
."
2)
Aktuálna právna úprava v oblasti dedičského práva vychádza z mylnej predstavy, že veľká novelizácia občianskeho zákonníka z roku 1991 obstojí aj do budúcnosti, a že v procese rekodifikácie nebolo potrebné zásadne dopĺňať súčasnú právnu úpravu o staronové inštitúty dedičského práva, ktoré si od čias rímskeho práva zachovali svoju nadčasovosť a širokú aplikačnú využiteľnosť.
3)
Jedným z takto chýbajúcich inštitútov nášho právneho poriadku je aj inštitút odkazu, ktorý naša právna úprava poznala v obmedzenom rozsahu naposledy v roku 1964.Aj momentálne sa na Slovensku v oblasti rekodifikácie dedičského práva opakuje situácia z 1. ČSR,
4)
keď sa na jednej strane konštatuje uspokojivá aktuálna právna úprava dedenia, no ale aj nevyhnutná potreba modernizácie a celkového zlepšenia fungovania niektorých inštitútov,
5)
ako aj zbližovanie európskych právnych poriadkov členských štátov naprieč Európskou úniou v hmotnoprávnej otázke dedenia. Česká republika medzičasom prijala nový kódex pre civilné hmotné právo
6)
a k podobnému kroku sa veľmi pomaly schyľuje aj v Slovenskej republike. Zatiaľ, čo naša úprava dedenia v Občianskom zákonníku
7)
obsahuje len 36 paragrafov, nová česká právna úprava obsahuje viac ako sedemnásobok tohto čísla.
8)
Len právna úprava odkazov je vymedzená v § 1594 - § 1632 NOZ. Preto sa naskytá otázka či k podobnej (totožnej) právnej úprave pristúpi aj Slovenská republika, v ktorej sa dlhodobo rieši proces rekodifikácie súkromného práva. Oblasť dedenia nebýva vo svete často novelizovaná, no aktuálny spôsob vedenia života v modernej spoločnosti, si aj v okolitých krajinách vyžiadal rozsiahle zmeny v právnych úpravách dedenia, predovšetkým v krajinách bývalého východného bloku. Medzi najväčší európsky trend v oblasti dedenia patrí posilnenie autonómie vôle poručiteľa v otázke možnosti využitia rôznych nástrojov nakladania so svojím majetkom po smrti. Do tejto skupiny patrí aj inštitút odkazu.
9)
Predložený príspevok sa zaoberá otázkami, či je potrebné znovu zaviesť odkazy do nášho právneho poriadku, aké následky by to malo pre hmotnoprávnu, ale i procesnoprávnu úpravu dedenia, aké aplikačné nedostatky so sebou inštitút odkazu prináša, a či je posilnenie testovacej slobody poručiteľa relevantnejšie ako jednoduchšia právna úprava dedičského práva, ktorá dostatočne chráni najbližšiu rodinu poručiteľa. Príspevok nemá za cieľ zodpovedať v akej presnej forme by sa mal odkaz zaviesť do nášho právneho poriadku, ale len otvára diskusiu, či je takýto inštitút potrebný v rekodifikovanom Občianskom zákonníku.
1. Aktuálny právny stav dedenia v oblasti singulárnej sukcesie na Slovensku
Súčasná právna úprava dedičského práva na Slovensku je založená na princípe
univerzálnej sukcesie
10)
(všeobecná dedičská postupnosť), čo znamená, že do všetkých dediteľných práv a povinností poručiteľa sukceduje dedič v momente jeho smrti. Naproti tomu stojí zásada singulárnej sukcesie, ktorá už v rímskom práve,
11)
ale aj v neskorších právnych poriadkoch európskych krajín vyjadruje, že určitá osoba vstupuje do jednotlivých určených majetkových častí, vecí a práv poručiteľa, nikdy však nezodpovedá za dlhy na jeho majetku. Poručiteľ tak môže určitým osobám zanechať vo svojom poslednom poriadku
12)
jednotlivé majetkové časti svojho majetku prostredníctvom viacerých inštitútov singulárnej sukcesie: odkazom, fideikomisom alebo darovaním pre prípad smrti. Takto obdarované osoby sa nikdy nestávajú dedičmi, majú len určitú singulárnu výhodu z dedičstva.Ak sa v súčasnosti poručiteľ rozhodne zriadiť posledný poriadok, ktorým je momentálne na našom území jedine závet, môže rozhodnúť, že ustanoví dediča so všetkými s tým spojenými následkami iba k určitej veci alebo právu podľa § 477 OZ, čo sa podľa aktuálneho právneho stavu označuje pojmom singulárna (dedičská) sukcesia.
13)
Tento "nový pojem" singulárna sukcesia bol do nášho právneho poriadku zakotvený ustanovením § 511
14)
Občianskeho zákonníka z roku 1950,
15)
ktoré je obsahovo zhodné s § 477 OZ,
16)
čo ale odporuje klasickému rímskemu právu, ako aj chápaniu dedičského práva vo väčšine štátoch kontinentálnej Európy a z pohľadu teórie dedičského práva a z pojmového hľadiska ide o "
právny nezmysel
".
17)
Podľa nových zásad dedičského práva sa tak môže osoba stať
dedičom
aj k jednotlivému predmetu či právu a zodpovedá za dlhy poručiteľa podľa § 470 OZ iba do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, čím sa stáva účastníkom dedičského konania, a to aj napriek tomu, že nejde o univerzálneho sukcesora, ale "iba" o dediča k jednotlivo určeným predmetom dedičstva. Prijatím OZ v roku 1964 sa tak z nášho právneho poriadku úplne vytratil inštitút odkazu a jedinou možnosťou, ako niekomu odkázať určitý predmet z dedičstva, je ustanoviť ho dedičom na základe už spomenutého § 477 OZ.Aktuálny právny stav vhodne komentoval Schindler: "...
súčasná právna úprava dedičského hmotného práva je u nás založená na princípe univerzálnej sukcesie intestátnej a univerzálno-singulárnej sukcesie testamentárnej
".
18)
Ak by poručiteľ podľa slovenského práva ustanovil niekoho za "odkazovníka" tým, že by mu v závete odkázal konkrétnu vec alebo právo, bolo by potrebné na takúto osobu vždy hľadieť ako na
dediča
, so všetkými s tým nadväzujúcimi následkami. Na základe § 470 OZ, by uvedené platilo, aj kebyže si poručiteľ výslovne želá, aby takáto osoba nezodpovedala za dlhy,
19)
čím dané ustanovenie z časti popiera rímsku zásadu dedičského práva
favor testamenti,
20)
ktorá prikazuje vykonávateľom posledných poriadkov skúmať poslednú vôľu poručiteľa (
voluntatem testatoris
), nie sa len držať slov, ktorými poručiteľ závet zriadil.
21)
Keďže platná právna úprava dedenia je na Slovensku príliš strohá, uvedenú zásadu musia na našom území rozširovať súdy prostredníctvom svojich rozhodnutí, čo v individuálnych prípadoch môže narúšať právnu istotu občanov.
22)
Môžeme tak zhodnotiť, že súčasná slovenská právna úprava dedenia takmer vôbec neprináša priestor pre dispozičnú voľnosť poručiteľa. Dôvodová správa k NOZ dokonca charakterizuje súčasnú právnu úpravu dedenia na našom území ako totalitný prístup opovrhujúci vôľou poručiteľa.
23)
Čítanú kapitolu by sme si dovolili ukončiť citátom Šorla: "
Zistenie, že nám postačuje súčasný stav, je však aj stotožnením sa s neslobodou pri dispozícii s naším majetkom pre prípad smrti, alebo s tým, že túto slobodu dosahujeme inak ako dedičským právom predpokladaným spôsobom. Či už jedno alebo druhé však nie je dobrou správou pre stav našej spoločnosti a pre úlohu, ktorú v nej má plniť dedičské právo
."
24)
2. Právny vývoj odkazu v rímskom práve
Odkaz (
legatum
25)
) je starodávny inštitút civilného rímskeho práva
26)
, pre ktorý boli stanovené prísne náležitosti tak po stránke formálnej, ako aj obsahovej. Odkazom poručiteľ poskytoval odkazovníkovi prostredníctvom určitej osoby (predovšetkým skrz osobu dediča) alebo priamo zo svojho majetku (na úkor dedičstva
27)
) určitý majetkový prospech podľa toho, či išlo o vecnoprávny (vindikačný) alebo o záväzkovoprávny typ odkazu (damnačný).
28)
Damnačný odkaz je jednostranný lukratívny úkon
mortis causa,
ktorý poručiteľ zriadil v testamente a ustanovil v ňom, aby osoba získala určitú majetkovú výhodu. Predmet odkazu najčastejšie v rímskom práve tvorila vec, súbor vecí, zriadenie práva alebo postúpenie obligácie.
29)
Predmetom odkazu mohlo však byť aj veno, majetok ako celok, či odkaz voľby.
30)
Naproti tomu pri vindikačnom odkaze, predmet odkazu okamžite prechádzal do kviritského vlastníctva odkazovníka v momente prijatia dedičstva a odkazovník bol od začiatku aktívne legitimovaný k použitiu
actio rei vindicatio
voči každému, kto mu nechcel vydať predmet odkazu. Použitie vindikačného odkazu malo za následok, že takýto odkaz sa nemohol zriadiť ku všetkým predmetom právnych vzťahov, a preto širšie využitie v historickom vývoji našiel damnačný odkaz.
31)
Odkaz nebol v Ríme dedičským titulom, ale úkonom štedrosti poručiteľa a značne rozširoval možnosti nakladať so svojím majetkom po smrti. Odkazovník sa stával singulárnym právnym nástupcom poručiteľa a nikdy nezodpovedal za pasíva na dedičstve, keďže účelom odkazu mohlo byť iba obdarovanie určitej osoby, ktorá sa nestala dedičom. Väčšinou bol zaťažený vykonať damnačný odkaz práve dedič
32)
a odkazovníkovi zaobstarať predmet odkazu tak, ako mu to poručiteľ v testamente nariadil, čím medzi odkazovníkom a osobou zaťaženou vykonať odkaz vznikal záväzkovoprávny vzťah a odkazovník mal k dispozícii rôzne
actiones in personam.
Inštitút odkazu sa počas trvania Rímskej ríše medzi občanmi často využíval, o čom svedčí fakt, že odkazu je v celých Justiniánskych Digestach venovaných až 7 kníh z celkového počtu 50.
33)
Odkaz v Ríme dopĺňal princíp univerzálnej sukcesie a umožňoval veľkú mieru autonómie vôle poručiteľa, keďže mohol byť zriadený pod suspenzívnou podmienkou či príkazom.
34)
Aby odkazovník nadobudol predmet odkazu, vždy muselo najprv dôjsť k univerzálnej sukcesii, a to prijatím dedičstva dedičom.
35)
Už v rímskom práve bol rozdiel medzi inštitútom odkazu a ustanovením osoby za dediča (
institutio heredis
) taký, že odkaz bol priamym majetkovým prevodom a ustanovenie dediča bolo predovšetkým nadobudnutie titulu, od ktorého záviseli všetky ostatné majetkové nadobudnutia, teda aj nadobudnutie odkazov.
36)
Podľa rímskeho práva môžeme odkaz charakterizovať ako jednostranný právny úkon poručiteľa zriadený v testamente, ktorým sa tretej osobe (odkazovníkovi) poskytuje majetkový prospech na ťarchu celého dedičstva a ďalších osôb z neho obdarených bez toho, aby odkazovník zodpovedal za dlhy na poručiteľovom majetku.
37)
3. Pojem a význam odkazu v neskoršom právnom vývoji
V 19. storočí sa začali vo viacerých krajinách západnej Európy prijímať prvé občianske zákonníky, ktoré sa prinavracali k rímsko-právnej tradícii. Jedným z nich bol aj rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ďalej len ABGB), ktorého recipovaná podoba platila na časti územia 1. ČSR až do roku 1950.
38)
ABGB predstavoval v danej dobe moderný občiansky zákonník, ktorý vždy do stredu záujmu staval občana a jeho záujmy, čím rešpektoval človeka ako slobodné indivíduum, a tak sa mohla naplno uplatniť zásada autonómie vôle aj v oblasti dedičského práva. Ako stavebná myšlienka závetného dedenia v ABGB sa uvádza, že posledná vôľa poručiteľa musí byť presne ("
genau"
) naplnená.
39)
Inštitút odkazu v ABGB
40)
je vybudovaný na silnom rímsko-právnom základe, preto aj v platnom rakúskom práve nájdeme tento inštitút pojatý v jeho tradičnom význame. Podľa platného ABGB, ale aj právnej úpravy, ktorá platila na časti nášho území do roku 1950, môžeme odkaz charakterizovať ako venovanie (dar) urobené v poslednej vôli poručiteľa, ktoré ale nie je ustanovením za dediča. Odkaz musí odkazovníkovi priniesť určitý prospech, ktorý nemusí byť vyjadrený v peniazoch a odkazovník nezodpovedá za pasíva dedičstva.
41)
Krčmář podľa rakúskeho práva
42)
charakterizoval odkaz ako: "...
priame poskytnutie majetkového prospechu posledným poriadkom pre prípad smrti, pokiaľ nejde o povolanie k univerzálnej sukcesii. Nariadenie odkazovníka bude povolaním k sukcesii singulárnej, ale nie po poručiteľovi, ale po dedičovi
..."
43)
Oproti rímskemu právu je odkaz charakterizovaný najmä negatívnym vymedzením, že nesmie ísť o ustanovenie za dediča a už nemusí byť vyjadrený iba v peniazoch, no môže ísť aj o rôzne formy omisívneho konania.
44)
Rakúska právna úprava pozná iba damnačný odkaz. Smrťou poručiteľa odkazovník nadobúda právo na odkaz. Odkaz je splatný už momentom smrti poručiteľa. V celej úprave nenájdeme mechanizmus (v Ríme inštitút falcidiánskej kvarty), ktorý by chránil dedičov a veriteľov po poručiteľovi pred predĺženým dedičstvom, v prípade ak poručiteľ rozdá všetok svoj majetok odkazmi. Dedič je oprávnený maximálne požadovať náhradu výdavkov vynaložených v prospech dedičstva a náhradu odmeny za vynaloženú činnosť.
45)
Inštitút odkazu poznalo aj uhorské obyčajové právo, no od pôvodného inštitútu z čias rímskeho práva sa v niektorých charakteristických rysoch značne odlišoval. Ak poručiteľ neustanovil inak, na odkaz sa pozeralo vždy ako na vindikačný, čiže automaticky smrťou poručiteľa prechádzalo vlastnícke právo k odkazu na odkazovníka.
46)
Odkazovník zodpovedal za dlhy na poručiteľovom majetku do výšky hodnoty nadobudnutého odkazu, ak tieto dlhy nebolo možné vymôcť od dedičov
47)
a taktiež chýbala komplexná úprava obmedzenia výšky rozdania poručiteľovho majetku prostredníctvom odkazov.
48)
Uhorské obyčajové právo odkaz charakterizuje ako:
"...odkazom, zriadeným v úkone posledného poriadku, sa poskytuje určitej osobe (odkazovníkovi) istá majetková výhoda alebo majetkový prospech pre prípad smrti poručiteľa
."
49)
Pojem odkaz podľa uhorského obyčajového práva nezdôrazňoval rímsko-právnu podstatu singulárnej sukcesie
50)
a môžeme tvrdiť, že na našom území, okrem krátkeho obdobia v rokoch 1950 - 1964,
51)
sme nikdy nemali zakotvený klasický rímsky inštitút odkazu, keďže aj z uvedenej definície vyplýva, že odkazovník v niektorých prípadoch mohol zodpovedať za poručiteľove dlhy.Inštitút odkazu
52)
je dnes už tradičnou súčasťou dedičského práva v okolitých krajinách (Rakúsko, Nemecko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko, Španielsko, holandsko, Belgicko či dokonca v súčasnosti už aj Rusko).
53)
Odkazy sú úzko naviazané na ďalšie inštitúty dedičského práva, predovšetkým na inštitúty posledných poriadkov, ktorými poručiteľ vyjadruje svoju vôľu. Odkaz by bez ďalších inštitútov nemal v právnom poriadku svoje opodstatnenie, na čo musí myslieť aj navrhovaná slovenská rekodifikácia súkromného práva. Frinta vhodne podotkol, že odkaz patrí medzi pokročilé nástroje dedičského práva, prostredníctvom ktorých poručiteľ značne rozširuje svoju autonómiu vôle a rozširujú sa mu možnosti nakladania so svojím majetkom, v prípadoch keď mu "základné inštitúty dedenia" nepostačujú alebo v daných okolnostiach prípadu nie sú vhodné. Opodstatnenie tu nájde predovšetkým obligačný charakter v podobe damnačného odkazu, ktorý značne rozširuje možnosti poručiteľa, jednak voči odkazovníkovi samotnému a taktiež osobe, ktorá je povinná takýto odkaz po smrti poručiteľa vykonať. Podľa nás pojem odkaz pre súčasné právo najlepšie vystihuje Šešina:
"... jednostranný právny úkon, ktorým poručiteľ poskytuje niekomu nejaký prospech k ťažobe iných osôb, ktoré sú obdarované z dedičstva"
.
54)
Samotná základná konštrukcia odkazu tak, ako bola kreovaná v klasickom rímskom práve, dopĺňa princíp univerzálnej sukcesie, čo dáva poručiteľovi možnosť v konkrétnych prípadoch "obdarovať" aj inú osobu ako dediča tak, aby nezodpovedala za jeho dlhy.4. Úvahy nad zavedením inštitútu odkazu v slovenských právnych pomeroch
Pri znovuzavedení inštitútu odkazu do nášho právneho poriadku sa ako najmarkantnejšia javí otázka, či si ako spoločnosť viac vážime hodnotu rodiny, keď by mal majetok poručiteľa zostať najmä členom jeho najbližšej rodiny, alebo si viac vážime hodnotu slobody a s ňou spojenú zásadu autonómie vôle, pri ktorej práve inštitútmi singulárnej sukcesie poručiteľ často rozdáva svoj majetok priateľom a vzdialenejšej rodine.
55)
Bez prvotného zodpovedania tejto otázky nemôžeme pristúpiť k témam, ako je vymedzenie staronových inštitútov dedičského práva, ktoré chceme opätovne zaviesť do nášho právneho poriadku. Zákonodarca si tak bude musieť pred seba postaviť rôzne hodnoty a čiastkové tézy, ktoré presahujú vednú disciplínu práva a siahajú aj do roviny morálnej, historickej, hospodárskej či politickej.
56)
4.1 Odkaz ako inštitút posilňujúci autonómiu vôle
Dedičské právo je postavené na princípe zachovania hodnôt.
57)
hodnoty, ktoré poručiteľ za svojho života budoval a tvoril, by mali ostať zachované pre ďalšie generácie, čím sa prejavuje generačná solidarita. Ak by poručiteľ vedel, že po smrti nebude mať možnosť rozhodnúť o prenechaní uvedených hodnôt konkrétnym osobám, malo by to za následok pokles jeho aktivity na ich vytváraní, prípadne by sa pokúsil za svojho života všetky hodnoty vyčerpať, čo by sa jemu samotnému mohlo vypomstiť. Následok by bol vždy taký, že zo všeobecného blahobytu ďalších generácií, by nastala všeobecná chudoba.
58)
Naopak, vedomie, že poručiteľ bude môcť svoj majetok rozdať po smrti osobám, ktoré si sám vyberie ho ešte viac motivuje k produktivite, k sporivosti a aj k väčšej starostlivosti o svoju rodinu.
59)
V Zákone XII. tabúľ
60)
sa prvýkrát zaviedlo pravidlo, že výlučne poručiteľ má rozhodovať o svojom majetku aj po svojej smrti, čím sa v oblasti dedenia zakotvila všeobecná zásada autonómie vôle poručiteľa, ktorá sa prostredníctvom recepcie rímskeho práva hlboko zakorenila do občianskych zákonníkov modernej doby. Treba pripomenúť, že uvedená zásada nie je neobmedzená a musí niesť istú mieru zodpovednosti voči okruhu osôb poručiteľovi najbližšiemu, čo v súčasnosti reflektuje predovšetkým právna úprava neopomenuteľných dedičov. Už v rímskom práve platilo, že v každej primitívnej spoločnosti bolo dovolené hlave rodiny, aby slobodne zriaďovala úkony
mortis causa
o časti svojho majetku, no základ rodinného majetku v nej mal vždy ostať a nemal byť odňatý novej hlave rodiny.
61)
Pre súkromné právo je typický rešpekt k človeku ako ku slobodnému indivíduu a je kľúčové, aby aj kódex súkromného práva staval vždy do stredu záujmu občana a jeho záujmy.
62)
Zmyslom moderného súkromného práva je, aby slúžilo občanovi ako prostriedok na presadzovanie jeho slobody. Prostredníctvom zásady autonómie vôle sa do súkromného práva premieta ústavný princíp slobody človeka, ktorý je zakotvený v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 11, ktorý je následne premietnutý do čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Individuálna autonómia vôle sa prejavuje v slobodnej možnosti nadobúdať a využívať majetok, v slobode nakladania s vlastným majetkom, v zmluvnej slobode, t.j. uzatvárať zmluvné vzťahy so subjektmi podľa vlastného uváženia a možnosť uzatvárať aj zmluvy, ktoré nie sú výslovne upravené.
63)
Taktiež znamená, že nikto sa nemôže ocitnúť v určitom právnom postavení proti svojej vôli, ale každý občan má prirodzenú slobodu mať vôľu, vyjadriť ju a slobodne realizovať.
64)
Uvedená zásada je dôležitá aj v oblasti dedičského práva, v ktorej dáva poručiteľovi možnosť pre prípad svojej smrti voľne disponovať so svojím majetkom, keďže v sebe zahŕňa aj testovaciu slobodu.
65)
Voľnosť nakladať s vlastným majetkom aj po svojej smrti je základným atribútom slobody individuálneho vlastníctva.
66)
Úplná testovacia sloboda, ktorá umožňuje voľné nakladanie so svojím majetkom, lepšie vyhovuje ľudským potrebám v konkrétnych prípadoch než pevne stanovená schéma zákonnej dedičskej postupnosti. Táto zásada sa prejavuje nielen v možnosti poručiteľa vybrať presný okruh majetku a osôb, ktorým má pripadnúť, ale aj v inštitútoch, prostredníctvom ktorých môže poručiteľ takéto dispozície vykonávať. Slovenské dedičské právo je stále silno postavené na socialistickom vnímaní dedenia
67)
a tieto inštitúty v našom právnom poriadku dodnes nie sú zakotvené. hlavnou myšlienkou socialistického dedičského práva bolo, aby celý majetok poručiteľa prešiel na osoby, ku ktorým mal poručiteľ blízky osobný a citový vzťah, a nie aby rozdával svoj majetok vzdialenejšej rodine a priateľom, hoci aj v nepatrnej hodnote, čo bolo veľmi populárne už v rímskom práve, ale aj v minulosti na našom území.
68)
Uvedenú myšlienku opísal holub ako pokrokovú zásadu, ktorú prijali aj občianske zákonníky z rokov 1950 a 1964,
69)
čím sa zmenila funkcia dedičského práva na našom území (pozri v nasledujúcom texte).Jediným inštitútom, ktorý v súčasnosti tvorí testovaciu slobodu poručiteľa je možnosť zriadenia závetu a v ňom ustanoviť dedičov, prípadne im určiť podiely, konkrétne veci alebo práva, ktoré im majú pripadnúť ako dedičstvo.
70)
Vôľa poručiteľa je základným stavebným prvkom dedičského práva všade vo svete, pokiaľ sa rešpektuje autonómia vôle
71)
ako všeobecná zásada súkromného práva. Náš OZ takto rešpektuje autonómiu vôle jednotlivcov, preto by aj oblasť dedičského práva mala oveľa viac dbať na testovaciu slobodu. Bez dedičského práva ako subkategórie súkromného práva, by zásada autonómie vôle nemala svoje opodstatnenie a priestor pre komplexné uplatnenie. Jedným z nástrojov, ktoré umožňujú v širokom rozsahu premietnuť zásadu autonómie vôle do systému dedičského práva je práve inštitút odkazu. Zavedenie odkazov do nášho právneho poriadku by značne rozšírilo testovaciu slobodu, keďže odkaz dáva poručiteľovi možnosť ustanoviť určitú osobu za svojho dediča (univerzálneho nástupcu), ale taktiež ju môže zaviazať, aby osobe tretej vydala konkrétny majetkový prospech z dedičstva bez toho, aby takáto osoba zodpovedala za jeho dlhy.
72)
Nemyslíme si, že zúžením dedičských nástrojov a zjednodušením právneho poriadku dedenia tým, že odstránime tieto nástroje dôjde k väčšej právnej istote. Ba naopak, úplným zjednodušením úpravy dedenia dôjde k oslabeniu postavenia poručiteľa v oblasti závetného dedenia a poručiteľ nebude schopný vyjadriť svoju skutočnú vôľu, pretože mu nebudú ponúknuté žiadne ďalšie inštitúty dedenia okrem výberu okruhu dedičov, stanovenia ich podielov a možnosti vydedenia neopomenuteľných dedičov tak, ako to ponúka súčasný OZ. Na tomto mieste si dovolíme zacitovať autorov pripravovanej rekodifikácie OZ: "
Právna úprava nemôže byť čo do svojho obsahu a rozsahu zjednodušujúca, keď sú komplikované samotné vzťahy, ktoré sú jej predmetom
."
73)
Pre úplnosť dodávame, že práve dedičské vzťahy v podobe pomyselných právnych nástupcov po mŕtvej osobe sú jedny z najkomplikovanejších vzťahov vôbec.4.2 Koncepcie chápania dedičského práva
V histórii dedičského práva proti sebe stáli dve koncepcie chápania dedenia, a to kolektivistická a individualistická. Zatiaľ čo kolektivistická v najstaršom vývoji tvrdila, že majetok po poručiteľovi má pripadnúť istému spoločenstvu, ktorého bol poručiteľ členom (najčastejšie rod či obec), v súčasnosti sa pretransformovala a tvrdí, že dediť by sa malo najmä zo zákona, a majetok poručiteľa by mal ostať v okruhu jeho najbližšej rodiny, ktorá sa za jeho života o tento majetok vo veľkej miere starala svojou každodennou prácou. Individualistická koncepcia chápania dedičského práva tvrdí, že konkrétny jedinec by mal vstúpiť do práv a povinností poručiteľa, a sám poručiteľ má mať právo vybrať, ktorá osoba to bude. Proti sebe nám tak stoja dve koncepcie. Prvá tradičná kolektivistická koncepcia akcentuje na to, že nie je sociálne spravodlivé, aby jedna určitá osoba získala zvýhodnenie oproti ostatným členom spoločnosti "bez práce, námahy a osobného pričinenia", čo iba vedie k majetkovej nerovnosti v spoločnosti.
74)
Naopak, individualistická koncepcia tvrdí, že osoby blízke poručiteľovi (nielen najbližšia rodina vyjadrená v skupinách zákonného dedenia), ktoré s ním tvorili spoločný život a vytvárali s ním hodnoty boli veľmi často za cenu šetrenia a uskromňovania sa ukracované, a preto by mali aj tieto osoby dostať určitý majetkový prospech a jedine poručiteľ rozhodne, ktoré osoby by to mali byť.
75)
Tento pomyselný súboj v 19. storočí vo väčšine Európy vyhrali heslá slobody a rovnosti v celom systéme súkromného práva, čo bolo v oblasti dedičského práva pretavené v podobe úplnej testovacej slobody.
76)
Aj podľa Kirstovej v našom právnom poriadku tento hodnotový súboj vyhralo individualistické chápanie dedičského práva, čo súvisí s uznaním individuálneho súkromného vlastníctva. Kirstová ďalej píše, že uvedená koncepcia uprednostňuje testovaciu voľnosť poručiteľa, ktorý môže pre prípad svojej smrti ľubovoľne nakladať s majetkom a zákonná dedičská sukcesia by tak mala plniť len subsidiárnu úlohu.
77)
S uvedeným nemôžeme súhlasiť do plnej miery, keďže naša platná právna úprava dedenia a samotná testovacia sloboda je podľa Fek
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 2/2025
