K problematike prepočúvania svedkov v prípravnom konaní, použiteľnosti výpovede svedka z prípravného konania na hlavnom pojednávaní a možnosti jej hodnotenia v trestnom konaní

Výsluch svedka je jedným z kľúčových dôkazných prostriedkov, ktorý sa vyskytuje takmer v každom trestnom konaní. Napriek zákonným limitom, ktoré upravujú tento procesný úkon a rozvíjajúcej sa judikatúre reflektujúcej na dané prípady, je možné konštatovať, že naďalej sa pri predmetnom inštitúte vyskytujú aplikačné problémy. V súlade s ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len " TP") platí, že každý dôkaz musí byť získaný podľa zákona, zároveň striktne podľa zákona musí byť aj príslušný dôkazný prostriedok vykonaný, avšak otázku hodnotenia získaného poznatku (dôkazu) upravuje Trestný poriadok len vo všeobecnej rovine. Inými slovami povedané, platný právny stav síce jasne formuluje, ako je nevyhnutné ten-ktorý dôkazný prostriedok vykonať, avšak pokiaľ ide o samotné hodnotenie obsahu a kvality dôkazu, v tomto smere treba vychádzať najmä z ust. § 2 ods. 12 TP.¹⁾ a ostatných ustanovení upravujúcich dokazovanie v trestnom konaní. To platí aj pokiaľ ide o hodnotenie svedeckej výpovede, ktorá bola realizovaná v prípravnom konaní a ďalšej možnosti jej použitia na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na rozsah danej problematiky je preto tento príspevok obmedzený len na špecifickú oblasť, ktorá sa týka procesnej použiteľnosti výpovede svedka z prípravného konania, pokiaľ tento svedok nebol vypočutý kontradiktórnym spôsobom. Práve táto problematika naďalej rezonuje v súdnych pojednávacích miestnostiach, kedy najmä v dôsledku argumentov obhajoby odmietne súd vykonať (teda odmietne nechať prečítať) výpoveď svedka z prípravného konania, keďže tento bol vypočutý ešte pred vznesením obvinenia obvinenému, alebo bez toho, aby sa na výsluchu tohto svedka mohol zúčastniť obhajca resp. samotný obvinený. Je samozrejmosťou, že obžaloba v zastúpení prokurátora sa vždy snaží "preniesť" vykonané dôkazy z prípravného konania aj do hlavného pojednávania pokiaľ nastane na ňom zmena dôkaznej situácie, a to práve prostredníctvom aplikácie inštitútov v ust. § 263 a § 264 TP. Z povahy nastolenej problematiky je zrejmé, že v aplikačnej praxi sa vyskytujú prípady, kedy jednoducho výpoveď svedka z prípravného konania na hlavnom pojednávaní vykonaná (prečítaná) byť nemôže, a to pre rôzne zákonné prekážky, avšak naďalej platí, že posudzovanú záležitosť nemožno hodnotiť paušálne a izolovane od ostatných okolností konkrétneho prípadu.

Otázkou zákonných limitov pre použite výpovede svedka z prípravného konania na hlavnom pojednávaní sa zaoberalo aj trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR, ktoré v tejto súvislosti prijalo už takmer notoricky známe stanovisko pod sp. zn. 63/2009 zo 7.12.2009 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššie súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 30/2010 (ďalej len "Stanovisko"), a preto poukážem v prvom rade na jeho závery:

I. Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1 TP), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania "vo veci" podľa § 199 ods. 1 TP.

II. Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup).

III. Výnimku z kontradiktórneho postupu predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle § 263 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku charakter neodkladného alebo neopakovateľného úkonu; taký charakter majú aj výpovede svedkov mladších ako 15 rokov (§ 135 ods. 2 veta druhá TP).

IV. Ak obvinený po vznesení obvinenia sám (prostredníctvom obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli o potrebe vykonať kontradiktórny výsluch svedka. Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku výpovede svedka postačuje, ak je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom.

Z citovaných právnych viet ale aj zo samotného odôvodnenia Stanoviska vyplýva, že pokiaľ bol určitý svedok vypočutý po začatí trestného stíhania v zmysle § 199 ods. 1 TP (za súčasného dodržania dotknutých procesných ustanovení), je takáto výpoveď vykonaná zákonne a môže slúžiť ako podklad pre podanie obžaloby. Výnimku by samozrejme mohli tvoriť situácie, kedy by sa takáto výpoveď stala nulitnou z iných dôvodov (napr. ak by došlo k obvineniu osoby, ktorá bola najskôr vo veci vypočutá ako svedok). Zákonne vykonaná svedecká výpoveď bez ďalšieho môže slúžiť ako podklad pre vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 TP, avšak či takáto výpoveď (vykonaná pred vznesením obvinenia) môže byť aj podkladom pre vydanie odsudzujúceho rozsudku, je otázka omnoho zložitejšia, keďže si vyžaduje vyhodnotenie viacerých skutočností. Z druhej právnej vety Stanoviska vyplýva právny názor, že v prípade svedka, ktorého postavenie je z pohľadu obžaloby zvlášť významné (vystupuje ako jediný dôkaz obžaloby alebo ide o svedectvo, ktoré je vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom), je potrebné, aby bol takýto svedok po vznesení obvinenia opätovne prepočutý na účely realizácie práva obvineného na obhajobu, ktorého súčasťou je aj právo na vykonanie kontradiktórneho výsluchu svedka. Zmienený právny názor evidentne nadväzuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len "ESĽP"), ktorá dôsledne zohľadňuje povahu usvedčujúceho dôkazu v kontexte s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci a najmä vo vzťahu k možnosti obvineného uplatňovať svoje právo na obhajobu pri vykonaní takýchto dôkazov.2 Pre úplnosť veci je však nevyhnutné uviesť, že ESĽP posudzuje vnútroštátne trestné konanie najmä z pohľadu, či ako celok spĺňa požiadavku spravodlivosti, najmä v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), a preto v niektorých svojich rozhodnutiach automaticky nekonštatoval porušenie práv sťažovateľa pokiaľ bol tento odsúdený na podklade nekontradiktórnej výpovede svedka.³⁾ Pre zaujímavosť možn