JUDr. Katarína Gešková, PhD.

Stav non liquet sa týka zisťovania skutkového stavu a predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti...

Dokazovanie je proces, v ktorom sa v súdnom konaní preukazujú sporné a pre spor významné skutočnosti. V procese dokazovania je nevyhnutné určiť, ktoré skutočnosti má preukazovať ktorá strana. Inak povedané,...

Dňa 22. marca 2024 sa na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave konalo tradičné podujatie, ktoré organizuje Katedra občianskeho a obchodného práva, a to Trnavské právnické debaty, tentokrát na...

Podnetom pre príspevok bola publikácia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 70/2023, v ktorom bol vyslovený názor, že žalobca sa v dôsledku premlčania záložného práva môže domáhať určenia, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným v právom. Cieľom autoriek bolo na základe pomerne komplexného preskúmania záverov právnej vedy a praxe ponúknuť prehľad spôsobov, akými možno docieliť výmaz premlčaných záložných práv a vecných bremien z katastra nehnuteľností, prípadne iných registrov. S ohľadom na podobné východiská pri premlčaní týchto vecných práv k cudzej veci odporúčajú zjednotenie prístupu súdnej praxe pri ochrane záujmov osôb zaťažených zápisom premlčaného práva. Na skúmanú problematiku nadväzujú súvisiace otázky a v mnohom závisí od ďalšej praxe alebo normotvorby, aké bude ďalšie smerovanie tejto problematiky.    

Príspevok sa venuje otázke, čo je arbitrárne právne posúdenie, aký je jeho vzťah k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a tomu, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Jeho ambíciou je zodpovedať na otázku, či je potrebné arbitrárne právne posúdenie namietať ako prvý dovolací dôvod podľa § 431 CSP alebo ako druhý dovolací dôvod podľa § 432 CSP, teda ako nesprávne právne posúdenie. Zodpovedanie uvedených otázok má praktický dopad a môže uľahčiť a najmä zjednotiť posudzovanie prípustnosti dovolania dovolateľmi, ako aj dovolacím súdom. Nakoniec to má význam aj pre ústavný súd, ktorý v rámci posudzovania prípustnosti ústavnej sťažnosti skúma vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva.

Príspevok sa venuje vzťahu určovacej žaloby a žaloby na plnenie. Autorka poukazuje na vývoj právnych názorov v tejto oblasti, ktorý prešiel turbulentným vývojom a priniesol dva odlišné názory na vzťah týchto dvoch žalôb. Príspevok porovnáva predmet určovacej žaloby a predmet žaloby na plnenie a dospieva k záveru, že ich predmet nie je totožný, z čoho uzatvára, že neplatí záver, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie. Autorka ďalej analyzuje dve situácie. Prvou je situácia, keď bola určovacia žaloba podaná pred podaním žaloby na plnenie, a druhou je situácia, keď určovacia žaloba bola podaná po skončení konania o žalobe na plnenie.

„Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh.“

„45.1. ... podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus iuris“ musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. 47. ... v zmysle § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený. 53. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, (....) ale na skutkové okolnosti veci sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala. Rovnaká úprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“

Autori sa v článku zaoberajú otázkou, či je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, na ktoré podal podnet iba intervenient. Podľa autorov nie je odpoveď jednoliata. Kým pri nerozlučnom intervenientovi takéto dovolanie považujú za prípustné, pri obyčajnom intervenientovi ho nepripúšťajú. V prvom prípade má totiž intervenient materiálne rovnaké postavenie ako strana sporu, v druhom však podľa autorov nie. V článku sa ďalej autori podrobne zaoberajú aj všeobecnými otázkami intervencie, najmä jej podstatou, funkciami a dôvodmi, pričom osobitnú pozornosť venujú problematike pojmu „právny záujem“.

Svetová zdravotná kríza súvisiaca so šírením choroby COVID–19 zasiahla nielen život každého z nás, ale aj naše práva a povinnosti v právnom slova zmysle. Práve preto na túto situáciu reagoval aj zákonodarca prijatím zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii (ďalej aj „zákon o mimoriadnych opatreniach“), v ktorom sa snaží upraviť práva a povinnosti ich nositeľov. Zákonodarca touto legislatívnou zmenou smeruje jednak k ochrane zdravia nositeľov týchto povinností, ale zároveň sleduje tým aj to, aby splnenie určitých povinností nebolo pre ich nositeľov príliš veľkou záťažou, resp. aby aktuálna situácia nemohla byť zneužitá na úkor spravodlivého a rozumného výkonu práva. Článok sa zaoberá tými ustanoveniami nového zákona, ktoré súvisia s civilným právom procesným. Podrobuje ich analýze, upozorňuje na výkladové problémy, prípadne ponúka výkladové možnosti.

Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a) musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho, alebo procesnoprávneho charakteru, b) spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d) uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e) ide o otázku zásadného právneho významu, t. j. takú, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR, a f) vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné.

Autorka v svojom príspevku analyzuje historicky prvé rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je uverejnené pod sp. zn. 1 V Cdo 2/2017. Rozhodnutie nepripúšťa kumuláciu dôvodov prípustnosti, z čoho následne vyvodzuje ďalšie závery. Príspevok je rozdelený podľa jednotlivých argumentov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú následne analyzované. Ku každému z nich je predložená oponujúca argumentácia. Autorka pri hodnotení súdneho rozhodnutia pracuje so súdnou judikatúrou (slovenská, česká, európska), literatúrou, porovnáva právnu úpravu v Českej republike. Dospieva k záveru, že rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je správne.

NESPOROVÝ CHARAKTER PERSONÁLNEJ EXEKÚCIE Predkladaný príspevok sa zaoberá typickými črtami právnej úpravy výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí, teda personálnej exekúcie. Autorka sa snaží poukázať na podstatu tohto konania,...