V predmetnej veci išlo o spor o určenie, že prevody vlastníctva k nehnuteľnosti sú neplatné. Sporná nehnuteľnosť prešla z vlastníctva pôvodných vlastníkov (žalobcov) do vlastníctva nadobúdateľa (žalovaného v 1. rade) na základe zmluvy o zriadení zabezpečovacieho prevodu práva. Vzhľadom k tomu, že táto zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, nemohol nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnosti platne nadobudnúť. Nadobúdateľ však nehnuteľnosť previedol na ďalšiu osobu (spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá počas konania zanikla výmazom z obchodného registra) a tá potom kúpnou zmluvou na sťažovateľov (žalovaní v 2. a 3. rade). Okresný súd určil, že prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sú neplatné. Krajský súd rozsudok potvrdil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné. Ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Súdy tak prisvedčili vlastníckemu právu pôvodných vlastníkov a zásadu
nemo plus iuris
na základe dobromyseľnosti sťažovateľov neprelomili.
Argumentáciu ústavného súdu považujeme za vykročenie správnym smerom. Môžeme ju zhrnúť do troch argumentačných okruhov:
Po prvé
, ústavný súd vychádza z platnej právnej úpravy, ktorá počíta s prelomením zásady
nemo plus iuris
len v prípadoch výslovne a taxatívne upravených zákonom. Poukazuje pritom odkazom na literatúru na tieto prípady: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Vzhľadom k tomu, že predmetná vec nespadala pod žiadnu z týchto výnimiek, ústavný súd uzavrel, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka nemohlo dôjsť. Vo všeobecnosti ústavný súd uzatvára, že
de lege lata
vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať (bod 53). Zároveň si ale nemožno nevšimnúť, že ústavný súd
úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo
(bod 45.1).
Po druhé,
samotná skutočnosť, že sa nadobúdateľ spoliehal na zápis v katastri nehnuteľností nepostačuje, lebo materiálna publicita katastra pôsobí (len) ako predpoklad jeho hodnovernosti (bod 47).
Po tretie
, ústavný súd v odôvodnení uvádza, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané ešte pred prijatím rozhodnutí ústavného súdu, ktoré kládli dôraz na skúmanie dobrej viery poukazujúc na dobrú vieru ako na princíp, ktorý sa odvíja od princípu právneho štátu, a to pod sp. zn. I. US 549/2015 a na ňu nadväzujúce rozhodnutia pod sp. zn. I. US 151/2016 a I. US 460/2017 (bod 45).
Ústavný súd sa venoval aj odôvodneniu, prečo nemohol prihliadnuť na dobromyseľnosť nadobúdateľov (bod 47) a súhlasí s krajským súdom, že "len" viera sťažovateľov v správnosť údajov v katastri nepostačuje na prelomenie zásady
nemo plus iuris
. S touto okolnosťou musí byť podľa ústavného súdu opatrný nadobúdateľ uzrozumený.
Ústavný súd sa vysporiadal aj s ďalšími okolnosťami, pre ktoré sa mala podľa sťažovateľov odmietnuť ochrana pôvodným vlastníkom (bod 48), a to (i) s motiváciou pôvodných vlastníkov vedúcou k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorou nebola núdza, ale získanie majetkového prospechu, keďže požičané peniaze títo ďalej požičali, a (ii) so skutočnosťou, že subjekt, od ktorého sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo, už zanikol a nie je možné sa od neho domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, a to tak, že pri obozretnom postupe sťažovatelia mali možnosť uplatniť nárok voči tomuto subjektu. Ústavný súd uzavrel, že tieto okolnosti nemajú žiadny vplyv na dobromyseľnosť sťažovateľov s tým, že tieto skutočnosti neboli dostatočnými dôvodmi na odmietnutie poskytnutia ochrany pôvodným vlastníkom.
Ústavný súd sa ďalej vysporiadal aj s judikatúrou v obdobných skutkových veciach (I. US 433/2012 a I. US 92/2018), pričom uviedol, že v týchto konaniach sa krajský súd buď vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov o ich dobromyseľnosti, alebo sa s ňou vysporiadal tak, že ju považuje za právne bezvýznamnú. Za dôležité považoval ústavný súd to, že ani v jednom z týchto rozhodnutí ústavný súd nevyslovil záver o potrebe uprednostniť v konkrétnych
