Obsah a forma v určení platnosti práva

Pramene práva, Pravidlo uznania, Právne princípy. Postupne sa do kritérií platnosti práva presadzujú obsahové a hodnotové prvky, čo problcmatizuje hranice platného práva i jeho vnútornú štruktúru.¹⁾

Komplexný právny systém je trvale konfrontovaný s otázkou, čo všetko do neho patrí a kde sú jeho hranice. Pre adresáta právnych noriem ide o otázku, čo je platným právom. Aj v situácii právneho pluralizmu je predpokladom jej zodpovedania zistenie, čo tvorí jednotlivé súčasne platné právne systémy.

Právne myslenie vyvinulo na zodpovedanie tejto otázky dve metódy známe pod názvami pramene práva vo formálnom zmysle a pravidlo uznania. Prvá, pramene práva vo formálnom zmysle, predstavuje v Strednej Európe štandardnú súčasť učebníc teórie práva. Druhá, pravidlo uznania, pochádza z anglosaskej právnej kultúry a jej autorom je i u nás odborným kruhom známy britský právny filozof H. L. A. Hart.

Základy teórie prameňov práva vo formálnom zmysle sa ustálili do tej miery, že vhodným zdrojom pre hľadanie jej charakteristiky sú učebnice. Ťažkopádne slovné spojenie "pramene práva vo formálnom zmysle" upozorňuje na viacvýznamovosť pojmu pramene práva, ktorý zahŕňa pramene práva v materiálnom zmysle, vo formálnom zmysle a pramene poznania práva. F. Weyr vymedzil pramene práva v materiálnom zmysle ako "... určitý jav alebo fakt, ktorý sa stáva príčinou, že obsah práva (právneho poriadku) je práve taký, aký je, a nie iný" a o niekoľko riadkov dodal "... prameň tu znamená príčinu vzniku práva."²⁾ V duchu spojenia sociologického a pozitivistického chápania práva potom možno za pramene práva v materiálnom zmysle považovať materiálne a duchovné podmienky života spoločnosti a vlastnosti človeka ako živočíšneho druhu.

Keď sa o prameňoch práva hovorí bez prívlastkov, tak obvykle ide o pramene práva vo formálnom zmysle, lebo v tomto význame nemajú pramene práva v bežnej odbornej právnickej terminológii alternatívny pojem. Súdobá učebnicová literatúra ich definuje ako "... formy, ktoré obsahujú právne normy, dodávajú pravidlám charakter práva (čo súvisí s určitosťou právnej normy)."³⁾ Na tomto mieste treba pripomenúť, že pramene práva vo formálnom zmysle majú podľa citovanej definície aj konštitutívny význam, lebo pravidlo správania nadobúda kvalitu právnej normy tým, že mu je dodaná vonkajšia forma niektorého prameňa práva vo formálnom zmysle.

"Prameňom práva vo formálnom zmysle sa rozumie vonkajšia normatívna forma, v ktorej je vyjadrený, v ktorej vystupuje určitý normatívny obsah právnej normy."⁴⁾ Napriek nejasnostiam, ktoré vyvoláva normatívnosť formy, mnohé objasní chápanie prameňov práva vo formálnom zmysle ako vonkajšej formy právnej normy, ktorá dodáva pravidlu správania kvalitu právnej normy, lebo umožňuje obvykle jasné a prakticky použiteľné rozlíšenie práva od ne-práva. Výraz ne-právo tu má morálne neutrálny význam a označuje to, hlavne normy, čo nieje objektívnym právom.

Tretím a najmenej používaným z významov slovného spojenia pramene práva sú pramene poznania práva. "Jedná sa o všetky informácie o práve, o jeho spoločenskom pôsobení.⁵⁾ Pramene poznania práva sú zdrojmi poskytovania informácií o objektívnom práve a, samozrejme, nemajú uvedený konštitutívny význam. Sú nimi nielen pramene práva vo formálnom zmysle, ale i neoficiálne publikácie, masmédiá, osobné rozhovory, atď.

Koncepcia pravidla uznania plní obdobnú funkciu ako teória prameňov práva: určuje, čo patrí do právneho systému, vymedzuje jeho hranice, ktoré boli do príchodu právneho pluralizmu aj hranicami platného práva na danom mieste a v danom čase. Namiesto vysvetľovania či prerozprávania jej obsahuje vhodnejší citát H. L. A. Harta, i keď tu každý citát ochudobní čitateľa o to podstatné, o pokus o úplno