Občianske súdne konanie. Prípustnosť dovolania. Zrušenie práva spoločného nájmu bytu

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 18. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. N. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011 (ďalej len "uznesenie najvyššieho súdu").

2. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola sústredená na tvrdenie, že najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ v sťažnosti najskôr predostrel stručnú genézu dlhotrvajúcej právnej veci o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pri súdnom prerokovaní ktorej vystupoval ako účastník konania – žalovaný, pričom ako žalobca vystupoval jeho brat J. N. (ďalej len "žalobca"):

Okresný súd K. I (ďalej len "okresný súd") rozsudkom sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 16 Co 267/99 zo 6. apríla 2000, rozhodol tak, že bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu účastníkov k predmetnému bytu, za výlučného nájomcu bol určený žalobca a sťažovateľ bol zaviazaný byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.

Generálny prokurátor na podnet sťažovateľa podal proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002 tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 200/02 z 23. septembra 2002, v ktorom krajský súd ako odvolací súd vychádzal z právneho názoru vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Ako uviedol najvyšší súd ako dovolací súd v uvedenom rozsudku, v prípade, že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku nájmu bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu bytu zaniklo. Ako ďalej uvádza najvyšší súd, pre posúdenie, či došlo k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti, je rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju trvale neobnoviť. Táto bude daná, ak nájomca výslovne prehlásil, že spoločnú domácnosť natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť.

Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uviedol v uznesení z 23. septembra 2002, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, že v ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovným výsluchom účastníkov zistiť okolnosti odchodu žalobcu z predmetného bytu. Ďalej uviedol, že povinnosťou účastníkov bude tvrdené skutočnosti aj preukázať dôkazmi, ktoré súd vykoná. Ak skutkové zistenia (na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia) budú také, že žalobca opustil spoločnú domácnosť, má to ten následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo, a že sťažovateľ sa stal výlučným náj