Ústavný zákon je prameň ústavného práva, ktorý je na Slovensku veľmi obľúbený medzi lídrami parlamentných politických strán. Na jeho prijatie Ústava SR vyžaduje kvalifikovanú väčšinu aspoň 90 poslancov Národnej rady SR. Ku všetkým poslancom z vládneho tábora sa tak musí pridať aspoň časť poslancov z radov opozície. Hlasovanie za návrh ústavného zákona za takých okolností zbavuje politickej zodpovednosti, lebo opoziční poslanci stratia rozumný základ pre kritiku schváleného ústavného zákona v budúcnosti. Nad politicky obľúbeným prameňom ústavného práva sa však začalo zmrákať vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu SR. Už nestačí, aby sa aspoň deväťdesiat poslancov Národnej rady SR zhodlo na znení ústavného zákona.
Paleta ústavných zákonov v Slovenskej republike
"V súčasnosti môžeme v SR rozlišovať medzi týmito druhmi ústavných zákonov:
1. Ústava, ktorá je de facto aj de iure ústavným zákonom,
2. ústavné zákony, ktorými sa priamo mení a dopĺňa Ústava,
3. recipované ústavné zákony,
4. ústavné zákony prijaté na základe splnomocňujúcej blankety,
5. ústavné zákony prijaté bez splnomocňujúcej blankety (quasi ústavné zákony)
a) samostatne stojace ústavné zákony, ktoré trvalo dopĺňajú a odchyľujú sa od textu Ústavy (nepriame novelizácie Ústavy),
b) ústavné zákony na "jednorazové použitie", ktoré stanovujú jednorazovú odchýlku od textu Ústavy (ústavné zákony ad hoc)."1)
Materiálne jadro ústav
Nosnou a kľúčovou tézou doktríny materiálneho jadra ústavy je predstava, podľa ktorej v základnom zákone štátu sú normy dvoch zásadne rozdielnych druhov - také, ktoré možno zmeniť, mierne či radikálne a také, ktoré zmeniť nemožno.
"Myšlienka, podľa ktorej demokratická ústava nie je len odzrkadlením momentálnych mocenských vzťahov, ale predstavuje fixovanie pre spoločenstvo konštitutívnych hodnôt slobody a rovnosti, ako aj ich inštitucionálne garancie, ktorých účelom, funkciou, je tieto hodnoty garantovať spravodlivosťou a racionalitou, našla koncom 19. storočia koncentrovaný výraz v uvedomení si princípu imperatívu nezmeniteľnosti materiálneho ohniska (jadra) ústavy."2)
Nemenné ustanovenia ústavy chránené "klauzulou večnosti" sa v 20. storočí dostali do ďalšieho vývojového štádia. Normy slúžiace predovšetkým na stabilizáciu vzťahov v zloženom štáte, na zabránenie zmenám právneho postavenia členských štátov, sa výrazne rozrástli tak, aby vniesli stabilitu do ďalších otázok organizácie štátu, aj do postavenia jednotlivca v štáte. Do ústav sa vnieslo "materiálne jadro ústavy", teda pre chod štátu a spoločnosti najdôležitejšie otázky, aké majú byť ustanovené "raz a navždy", a preto ich nemožno upraviť odchylne pomocou zmeny ústavy. Také normy má Ústava Českej republiky, Grécka, Spolkovej republiky Nemecko, Portugalska či Španielska, ale aj Rakúska, Rumunska či Bosny a Hercegoviny.
Spoznanie možnosti, že základný zákon štátu má materiálne jadro, ktoré sa chráni doložkou večnosti, sa v slovenskej právnej vede udomácnilo na sklonku 20. storočia, po prijatí platnej Ústavy v spojení s predstavou, že materiálne jadro majú ústavy tých štátov, ktoré výslovne ustanovujú nezmeniteľnosť časti ústavných noriem. Tam, kde ústava výslovne neurčuje klauzulu večnosti, neexistuje materiálne jadro ústavy. Ústava SR nemá klauzulu večnosti, a preto nemá ani materiálne jadro.
Implicitné materiálne jadro
Výslovné ústavné ustanovenie "klauzuly večnosti" je nadbytočné, slúži na nastolenie právnej istoty, na odstránenie neistoty o existencii klauzuly večnosti. Nemá konštitutívny účinok. Je deklaratórne.
"Každá ústava má svoje materiálne jadro. Každá ústava je založená na určitých základných (ústavných) hodnotách a nosných regulatívnych ideách (ústavných princípoch), ktoré z jej koncepčnej konštrukcie a obsahu možno na základe hĺbkovej analýzy vyvodiť. Tieto určujú podstatu a identitu ústavy, a sú principiálne nezmeniteľné, pretože ich zrušenie, či zásadná kvalitatívna zmena nie sú už zmenou ústavy, ale jej nahradením inou (novou) ústavou. Moderné demokratické ústavy sú založené a vychádzajú z porovnateľn