V Európe už niekoľko rokov vzniká nový systém riešenia patentových sporov. Dohovor o jednotnom patentovom súde vytvára nový regionálny súdny systém s mnohými špecifikami. Tento článok analyzuje jeho ústavnosť a súladnosť s medzinárodným právom, s akcentom na otázku delegovania právomocí a aplikovateľnosť Charty EÚ a Európskeho dohovoru o ľudských právach.
In Europe, a new patent litigation system has been in making for a number of years. The Agreement on a Unitary Patent Court creates a new regional judicial system with many specific features. This article analyses its constitutionality and compatibility with the international law. In particular, it highlights the issue of delegation of powers and the applicability of the EU Charter and the European Convention on Human Rights.
HUSOVEC, M.: Dohovor o jednotnom patentovom súde: medzinárodnoprávne a ústavnoprávne aspekty; Justičná revue, 72, 2020, č. 3, s. 336 - 347.
V Európe už niekoľko rokov kŕčovito vzniká nový systém riešenia patentových sporov. Je zavŕšením mnohoročného blúdenia a potkýnania sa. No nie je tento posledný pokus len ďalší ústavnoprávny kotrmelec, ktorý skončí ako politické fiasko?
1 Krátko k histórii európskych snáh
V roku 1973 vznikol tzv. Európsky patentový úrad ("EPO") v Mníchove. Jeho cieľom bolo centralizovať udeľovanie patentov na základe spoločných kritérií pre celý kontinent. EPO vznikla ako medzinárodná organizácia mimo akýchkoľvek štruktúr EÚ. Táto organizácia umožnila, že na základe jednej prihlášky a prostredníctvom jedného prieskumu dnes možno získať patent v takmer štyridsiatich signatárskych štátoch.1) Po centrálnom udelení ochrany sa však patenty naďalej správajú ako bežné národné patenty. Keďže EPO zjednodušilo len získavanie patentov, ale nie ich následné používanie a vymáhanie, už v roku 1975 sa európske štáty pokúsili systém ešte viac integrovať tzv. Luxemburským dohovorom. Ten však zlyhal. Ďalším pokusom bola snaha EÚ o prijatie nariadenia o komunitárnom patente v roku 2000. Aj tento pokus vyšiel na zmar.
Keď v roku 2009 vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva,2) Európska Komisia pocítila vďaka režimu článku 118 ZFEÚ nový vietor a pustila sa opätovne do projektu jednotného patentu pre EÚ. Podľa neho mal byť vytvorený nový komunitárny titul pre patenty - patent Spoločenstva - formou nariadenia podľa článku 118 ZFEÚ, a zároveň mala byť prijatá medzinárodná dohoda o Patentovom súde. Táto mala byť uzatvorená medzi EÚ, jej členskými štátmi, ale aj tretími krajinami, čím by sa vytvoril súd príslušný pre spory týkajúce sa európskych patentov (národné patenty udelené cez EPO), ako aj nových patentov Spoločenstva. Keďže signatárom tejto dohody by bola aj EÚ, Európska Komisia sa obrátila o posúdenie jej súladnosti na Súdny dvor EÚ podľa článku 218(11) ZFEÚ. Ten sa však vo svojom posudku z marca 20113) vyslovil
proti
navrhovanej dohode.Predovšetkým mal taký názor, že budúci medzinárodný súdny orgán bude vykladať a uplatňovať nielen ustanovenia tejto dohody, ale aj budúce nariadenie o patente Spoločenstva a iné právne nástroje Európskej únie (ďalej aj "Únie").4) A hoci Súdny dvor EÚ (ďalej aj "Súdny dvor") nemá v oblasti patentov ani dnes právomoc rozhodovať o priamych žalobách jednotlivcov (keďže táto právomoc patrí súdom členských štátov), "členské štáty ju nemôžu priznať súdu vytvorenému medzinárodnou dohodou, ktorá by uvedené súdy ako všeobecné súdy právneho poriadku Únie zbavila ich úlohy uplatňovať právo Únie a z tohto dôvodu aj možnosti, prípadne povinnosti predložiť podľa článku 267 ZFEÚ v danej oblasti prejudiciálnu otázku".5) Na rozdiel od prípadu, kedy sa porušenia práva Únie dopustí vnútroštátny súd alebo Súdny dvor Beneluxu, ktorý je súdnym orgánom viacerých členských štátov, ustanovenia článkov 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ nebudú môcť poskytovať mechanizmus nápravy, pretože "rozhodnutie Patentového súdu, ktoré by porušovalo právo Únie, nemôže byť predmetom konania o nesplnení povinnosti ani založiť akúkoľvek majetkovú zodpovednosť jedného alebo viacerých členských štátov".6)