To respect the authority of the will is an obligation not only for the courts, which stand for interpretation and application of the law, but also for the contractual parties, who accepted this will for a certain period of time (pacta sunt servanda). The autonomy of the will is a general legal principle in the legal state.
Kľúčové slová: právo na spravodlivý proces, autonómia vôle zmluvných strán, pacta sunt servanda, legitímne očakávanie, nájom nebytového priestoru.
Key words: right to a fair trial, autonomy of the will of contractual parties, pacta sunt servanda, lawful expectation, rent of a non-residential space.
Právne predpisy/legislation: zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších prepisov; zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
ĽALÍK, M. – MIKUŠOVÁ, N.: Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 77 – 86.
Úvod
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 26.8.2020, sp. zn. 4 Cdo 210/2019, riešil veľmi zaujímavú otázku týkajúcu sa zásady
pacta sunt servanda,
vyplývajúcej z
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ochrany zmluvnej slobody, či princípu autonómie vôle, ktorý vyplýva z ústavného princípu "čo nie je zakázané, je dovolené", v zmysle
čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ust.
§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vyšiel zo stanoviska, že pri hodnotení súkromnoprávnych konaní a osobitne zmlúv musia súdy postupovať v súlade s týmito princípmi. Súkromné právo totiž je - popri autonómii vôle - založené práve na zásade
pacta sunt servanda,
ktorá býva považovaná za najvyššiu prirodzeno-právnu normu, od ktorej je odvodené takmer celé súkromné právo.
I. Vymedzenie veci a priebeh konania pred okresným a krajským súdom
Okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia určitej sumy z titulu nezaplateného nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním nebytových priestorov, eventuálne z titulu bezdôvodného obohatenia v rovnakej výške, a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluva o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca vyvodzoval svoj nárok, mala také závažné vady v označení nájomcu ako zmluvnej strany, že ju urobili neurčitou a v dôsledku toho absolútne neplatnou, a naviac nepodpísal (neuzavrel) ju ani žalovaný, ale tretia osoba, ktorá tieto prenajaté priestory aj sama výlučne užívala. Navyše, obchodná spoločnosť, ktorá je uvedená v záhlaví zmluvy ako nájomca, v čase uzavretia zmluvy ešte neexistovala, takže aj z toho dôvodu ju považoval za absolútne neplatný právny úkon a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a dodal, že vzhľadom na výsledky dokazovania sa stotožňuje so záverom, že zmluva o nájme nebytových priestorov je pre svoju neurčitosť v označení osoby nájomcu absolútne neplatným právnym úkonom a postup žalobcu snažiaceho sa od rôznych nepriamych dôkazov odvodiť, že zmluvnou stranou bol práve žalovaný, je neakceptovateľný, lebo značne presahuje výkladové možnosti pravidla uvedeného v
