Trest prepadnutia majetku, zakotvený v
§ 58 a
§ 59 Trestného zákona, predstavuje jeden z tzv. majetkových trestov najvýraznejšie postihujúcich majetok odsúdeného a je výnimkou z ústavnej ochrany nedotknuteľnosti majetku ako základného ľudského práva zakotveného v
Ústave SR.
1)
Ako to vyplynie aj z ďalej analyzovaného textu, podstata trestu prepadnutia majetku spočíva v tom, že sa právoplatným rozhodnutím súdu odoberá vlastnícke právo páchateľa k majetku, ktorý je v určitom vzťahu k spáchanému trestnému činu. Účelom tohto trestu je tak najmä postihnúť majetok, ktorý patrí páchateľovi trestného činu, sťažiť mu podmienky na páchanie ďalšej trestnej činnosti, odňať mu trestnou činnosťou neoprávnene získaný prospech a v neposlednom rade takto výchovne pôsobiť na páchateľa.
2)
Tieto ustanovenia
Trestného zákona výrazným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv a slobôd chránených najmä
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého
každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepoužíva. Dedenie sa zaručuje
. (Zvýraznenie J. Š. a Z. P.)
V tejto súvislosti je potrebné osobitne pripomenúť
ods. 5 tohto ústavného článku, podľa ktorého
zásahy do vlastníckeho práva možno,
okrem iného,
dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Okrem hmotnoprávnej úpravy
Ústava SR poskytuje aj procesnoprávnu ochranu vlastníckemu právu vo svojom
čl. 46 v podobe súdnej alebo inej ochrany vrátane práva na spravodlivý proces.
3)
Podstata tohto základného práva spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (
čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s
čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti sjej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (
čl. 2 ods. 3 ústavy).
4)
V intenciách
§ 6 Obchodného zákonníka možno majetok definovať ako súhrn majetkových hodnôt - vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt, ktoré patria určitej osobe.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") je prepadnutie (konfiškácia) majetku v trestnom konaní prípustná pri splnení troch základných podmienok - zákonnosti, nevyhnutnosti a primeranosti. Za základné kritérium pri posudzovaní primeranosti konfiškácie ESĽP považuje rozumný vzťah primeranosti medzi prostriedkom ochrany verejného záujmu a ochranou práva na pokojné užívanie majetku, t.j. či odsúdený nebol podrobený neprimeranému bremenu (
Ismailov v. Ruská federácia
, tiež
Grifhorst v. Francúzsko, Paulet v.
Spojené kráľovstvo
a ďalšie). ESĽP zároveň požaduje primeranosť rozsahu konfiškácie vo vzťahu k závažnosti toho trestného činu, za ktorý bol páchateľ odsúdený, a nie vo vzťahu ktej trestnej činnosti, ktorá mu preukázaná nebola (
Gyrlyan v. Ruská federácia
).
Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj "SD") k otázke konfiškácie majetku uvádza, že jej výkon podlieha čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej aj "Charta"), ktorý, okrem iného, stanovuje, že každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho a nakladať s ním. V súlade s čl. 52 ods. 1 Charty možno toto právo obmedziť vtedy, keď to skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Európskou úniou, a nepredstavuje vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručeného práva (
