Občianskoprávna zodpovednosť poslanca za výroky prednesené pri výkone funkcie na pôde parlamentu, alebo na pôde jeho orgánu bola, najmä po prijatí ústavného zákona č. 140/2004 Z. z., ktorý tento rok oslavuje svoje okrúhle výročie, opakovane predmetom odborných polemík, avšak doposiaľ, bez všeobecne akceptovanej odpovede. Táto štúdia sa zameriava najmä na hľadanie argumentov v prospech takého výkladu historicky zaužívanej výrokovej indemnity, ktorý by zodpovedal súčasným spoločenským podmienkam.
The civil liability of a Member of Parliament for statements made in the performance of his duties on the floor of the Parliament has been repeatedly the subject of controversy, especially after the adoption of Constitutional Act No. 140/2004 Coll., which celebrates its anniversary this year, but without a generally accepted answer. This study focuses on the search for arguments in favour of an interpretation of the historically established "speech indemnity" that would correspond to the current social conditions.
TÓTH, E.: Občianskoprávna zodpovednosť poslanca za výroky prednesené pri výkone funkcie v Národnej rade SR alebo v jej orgáne; Justičná revue, 76, 2024, č. 3, s. 257 – 280.
Kľúčové slová: poslanecká imunita, občianskoprávna zodpovednosť, prejav.
Key words: parliamentary immunity, civil liability, speech.
Právne predpisy: Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení; zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení.
Úvod
Poslaneckú indemnitu a imunitu možno považovať za etablované právne inštitúty, historicky typické pre parlamentné demokracie, ktoré slúžia na ochranu činnosti a úloh vykonávaných zákonodarnými zbormi pred svojvôľou moci výkonnej a súdnej (
fumus persecutionis
). Ich pôvodným účelom bola ochrana parlamentu pred zvrchovanou mocou panovníka a jeho dvora v konštitučných monarchiách.
1)
Zmyslom týchto inštitútov nebolo zabezpečiť členom parlamentu (poslancom) nadradené postavenie v porovnaní s inými občanmi, teda akúsi osobnú výhodu, ale chrániť parlament ako inštitúciu. Presnejšie pomenovanie pre uvedené právne inštitúty by preto mohli byť "
parlamentná indemnita
" a "
parlamentná imunita
".
2)
Ústavný súd SR vo svojom
uznesení sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 21. 7. 1999
uviedol: "
V tejto súvislosti poznamenávame, že "poslanecká imunita" aj napriek bežne používanému adjektívu tohto pojmu nie je právom poslanca. Nie je ani jeho osobnou beztrestnosťou, resp. nezodpovednosťou. Podstatou, zmyslom a cieľom "poslaneckej imunity - ochrany" je ochrana zákonodarného zboru za tým účelom, aby tento orgán mohol nerušene plniť svoju funkciu.
" (Zvýraznené autorom, E. T. ; uvedené platí v celom texte štúdie.) Cieľom týchto inštitútov je zabezpečiť riadnu činnosť parlamentu prostredníctvom ochrany jej členov pred inými štátnymi orgánmi, t. j. nie pred ich spoluobčanmi.Poslanecká indemnita a imunita majú svoje základy v právnych a spoločenských podmienkach spred niekoľkých storočí, preto aj poukazy na ich historické východiská môžu mať v súčasnej dobe iba obmedzený výkladový význam, najmä s poukazom na (v súčasnosti už takmer všeobecne) rešpektované princípy deľby moci, právneho štátu, právnej rovnosti, a tiež s ohľadom na neustále narastajúci význam ochrany základných práv a slobôd.
3)
Ústavný súd SR už vo svojom
uznesení sp. zn. II. ÚS 74/1999 z 15.7.1999
v tejto súvislosti uviedol, že: "
Ústava SR nezaručuje tým občanom Slovenskej republiky, ktorí sú poslancami Národnej rady SR, viac základných práv a slobôd, ako iným občanom Slovenskej republiky.
"Odborná literatúra štandardne rozlišuje medzi poslaneckou indemnitou, ktorá je u nás upravená v čl. 78 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a poslaneckou imunitou, ktorá je upravená v čl. 78 ods. 3 až ods. 5 Ústavy SR.
4)
Ide pritom o imunitu vnútornú, resp. beztrestnosť, čiže hmotnoprávnu exempciu (indemnitu) a imunitu vonkajšiu, resp. nestíhateľnosť, čiže procesnoprávnu exempciu. Indemnita tradične pokrýva hlasovanie poslanca v parlamente a v jeho orgánoch a výroky poslanca prednesené pri výkone jeho mandátu. Vonkajšia imunita zasa zvyčajne zaručuje nemožnosť stíhať poslanca alebo zadržať ho za skutky, ktoré nevykonal pri uplatňovaní svojich poslaneckých povinností, resp. iba ak dá parlament na takýto postup súhlas.
5)
1 Normatívna úprava a jej interpretácia
Pre komplexnú analýzu právnych otázok, ktoré sú predmetom tohto odborného príspevku, považujeme za osobitne podstatné, okrem iného, upriamiť pozornosť aj na legislatívny text, ktorý vytvára právny základ pre riešenú problematiku. Zastávame totiž názor, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov, vrátane tých ústavnoprávnych, je v kontinentálnej právnej kultúre, založenej najmä na písanom práve,
6)
potrebné prvotne vychádzať z doslovného znenia normatívnej úpravy, samozrejme, s následným použitím zaužívaných metód právneho výkladu a osobitne v prípade ústavného práva aj so zohľadnením judikatúry Ústavného súdu SR.
7)
1.1 Pôvodný právny stav
Ústava SR je najmä prameňom verejného práva.
8)
V nadväznosti na to poukazujeme, že čl. 78 Ústavy SR, ktorý upravuje poslaneckú indemnitu a imunitu, sa v zásade, s výnimkou obdobia od 1.7.2001 do 17.3.2004,
9)
nikdy explicitne nezmieňoval o súkromnoprávnej, resp. občianskoprávnej zodpovednosti poslancov NR SR, či už v súvislosti s ich hlasovaním v NRSR alebo ich výrokmi prednášanými pri výkone mandátu. V danom článku sa nikdy nespomínali ani žiadne súkromnoprávne nároky alebo sankcie, ktorých by sa bolo možné voči poslancom domáhať. Súčasne nikdy neboli takéto eventuálne súkromnoprávne nároky alebo sankcie voči poslancom ani výslovne v ústavnej úprave vylúčené.
Ústava SR v čl. 78 ods. 1 v znení účinnom do 30.6.2001, v súvislosti s hlasovaním poslanca explicitne vylučovala len možnosť jeho "
stíhania"
a to aj po zániku jeho mandátu. Pojem "
stíhať
" je pritom v teórii, ako aj v legislatíve typicky používaný iba v súvislosti s vyvodzovaním verejnoprávnej zodpovednosti, najmä v spojení s trestným konaním.
10)
V tom istom odseku Ústava SR do 30.6.2001 zároveň pripúšťala iba disciplinárnu zodpovednosť poslanca za výroky prednesené v NR SR, alebo jej orgáne. Čl. 78 ods. 2 Ústavy sa tiež v znení účinnom do 30.6.2001 zmieňoval iba o nemožnosti vedenia trestného a disciplinárneho stíhania poslanca (vrátane nemožnosti jeho vzatia do väzby) bez súhlasu NR SR, teda iba o konaniach súvisiacich s prípadnou verejnoprávnou zodpovednosťou poslancov, nie súkromnoprávnou. Z uvedeného vyplýva, že aj veta druhá čl. 78 ods. 2, v znení účinnom do 30.6.2001, všeobecným pojmom "
stíhanie
" pomenúvala iba trestné a disciplinárne stíhanie.
11)
Čl. 78 ods. 3 Ústavy v znení účinnom do 30.6.2001 zas riešil iba pristihnutie a zadržanie poslanca pri trestnom čine. Vedenie civilného súdneho konania voči poslancovi, ktoré môže byť spravidla začaté iba na základe kvalifikovaného návrhu (žaloby) fyzickej alebo právnickej osoby (teda nie na základe zásady oficiality), Ústava SR nikdy výslovne nevylučovala a ani neobmedzovala, napríklad súhlasom NR SR.Implicitné vylúčenie takejto možnosti bolo (a stále je) možné vyvodiť len pomocou absolútneho výkladu pojmu "
stíhať
" použitom vo vete prvej čl. 78 ods. 1v jej pôvodnom (vyhlásenom) znení, ktoré sa až do súčasnosti interpretuje tak, že vylučuje akýkoľvek druh právnej zodpovednosti poslanca za hlasovanie v NR SR, ako aj v jej výboroch (teda nielen tej verejnoprávnej), a súčasne vylučuje aj vedenie akéhokoľvek druhu súdneho alebo iného konania voči poslancovi v tejto súvislosti.
12)
Hlasovacie právo poslancov je najdôležitejšie spomedzi ich mocenských oprávnení, preto možno považovať absolútnu ochranu pred akoukoľvek právnou zodpovednosťou za legitímnu.
13)
Implicitné vylúčenie možnosti viesť voči poslancovi civilné súdne konanie za jeho výroky prednesené v NR SR, alebo v jej orgáne bolo tiež možné vyvodiť z vety druhej čl. 78 ods. 1 Ústavy SR v jej pôvodnom (vyhlásenom) znení, len takým spôsobom, že inú (či už verejnoprávnu alebo súkromnoprávnu) zodpovednosť poslanca, ako disciplinárnu, táto ústavná norma nepripúšťala.Jeden z prvých odborných komentárov k Ústave SR v časti analyzujúcej pôvodné znenie vety prvej čl. 78 ods. 1tiež uvádzal, že pod pojmom "
stíhanie
" je potrebné jednoznačne rozumieť trestné a disciplinárne stíhanie, pričom pod tento pojem (podľa nášho názoru s určitou mierou štylistickej opatrnosti) zahŕňal aj vylúčenie občianskoprávnej zodpovednosti poslancov.
14)
Naznačená opatrnosť, zrejme, vychádzala práve z nedostatočnej opory v komentovanom normatívnom texte. Naopak, pri analýze vety druhej čl. 78 ods. 1 Ústavy SRs ohľadom na to, že výslovne pripúšťala "
len
" disciplinárnu právomoc NR SR, bolo konštatované, že poslanec za svoje výroky nepodlieha žiadnej inej forme právnej zodpovednosti, teda ani trestnoprávnej, správnej a ani občianskoprávnej.
15)