Právny pluralizmus I.

Legal pluralism is a standard element of postmodern vocabulary in legal theory. It is possible to find predecessors of legal pluralism in legal history, but only when we look at it with the eyes of today. It forms a part of broad normative pluralism and is usually connected with important changes in the concept of law. There are different kinds or models of legal pluralism in particular societies, but some kind of it is present almost everywhere. Legal pluralism exists today in the context of postmodern situation, and it is caused by different factors especially by power pluralism and cultural diversity.

Slovné spojenie právny pluralizmus sa stalo štandardnou súčasťou právneho myslenia a čiastočne sa oddelilo či "oslobodilo" od významov, ktoré mu pripísali jeho tvorcovia. Nadobudlo zmysel nezávisiaci od znalosti spisby o ňom. Nasleduje tak osud takých formulácií ako "Law in Books and Law in Action".

Možno i preto si na právny pluralizmus spomenieme pri čítaní mnohých prác z dejín právneho myslenia. Keď Gaius písal o občianskom a prirodzenom práve, nešlo koniec koncov o opis príkladu právneho pluralizmu? "Všetky národy, ktoré sa riadia zákonmi a obyčajami, používajú sčasti svoje vlastné a sčasti všetkým ľuďom spoločné právo. Lebo to, čo si nejaký národ stanoví ako právo sám pre seba, je jeho vlastným (právom) a nazýva sa občianskym právom ako právo vlastné obci. Avšak to, čo pre všetko ľudstvo stanoví (sám) prírodný poriadok, je zachovávané rovnako všetkými národmi a nazýva sa "právo národov" ako právo, ktoré používajú všetky národy. A tak rímsky národ používa sčasti svoje vlastné a sčasti všetkým ľuďom spoločné právo."¹⁾ Rímskoprávnu tradíciu aj v chápaní práva rozvinul T. Akvinský, ktorý už rozoznáva večné, prirodzené a ľudské zákony či práva. Nadpis 91. otázky Summa Theologica "O rôznych druhoch práva"²⁾ vyvoláva pri pohľade cez prizmu súdobej právnej filozofie asociácie s právnym pluralizmom. Ide tu o teoretickú konštrukciu koexistencie viacerých súvisiacich, ale odlišných právnych poriadkov (systémov) platných pre tých istých adresátov, ktorej zodpovedá bežný význam právneho pluralizmu. Pre právnikov a mysliteľov minulosti by však tento pojem bol asi ťažko pochopiteľný, i keď v ich dielach dnešnými očami nachádzame opisy a analýzy jeho príkladov.

Predzvesť právneho pluralizmu vidia viaceré práce v počiatkoch sociológie práva, zvlášť u E. Ehrlicha. Asi najcitovanejšou z nich je pozoruhodná prehľadová štúdia J. Griffithsa Čo je právny pluralizmus?³⁾

Pri čítaní Grundlegung der Soziologie des Rechts očami postmoderny pôsobia viaceré Ehrlichove formulácie a myšlienky ako nábeh k právnemu pluralizmu. "... ale v každej spoločnosti je oveľa viac právnych noriem ako právnych viet."⁴⁾ V citovaných slovách možno vidieť aj uznanie neštátneho práva, ktorého existencia patrí k východiskovým tézam väčšiny predstaviteľov právnopluralistického myslenia. Veta "Právo sa neskladá z právnych viet, ale z právnych ustanovizní"⁵⁾ azda vyvoláva napätie s tou predchádzajúcou, ale zároveň otvára dvere k inému chápaniu práva ako normatívneho systému určitých vlastností. A práve to patrí k základom časti smerov právneho pluralizmu.

Eugen Ehrlich je asi skutočne predskokanom právneho pluralizmu, lebo jeho texty nielen obsahujú jednotlivé formulácie, ktoré tomu, kto pozná spisbu o tejto téme, pripomenú jeho tézy, ale myšlienka existencie viacerých právnych poriadkov na tom istom území a pre tých istých adresátov je v nich implicitne prítomná. Jej neskoršie vyslovenie právnym pluralizmom na ne teda nadväzuje v tom podstatnom. To isté platí o "rozšírení" chápania práva za hranice normatívneho systému určitých vlastností, o dôraze na spoločenskú funkciu právnych inštitúcií a ... Vo výpočte by sa dalo pokračovať.

Právny pluralizmus